Po tom, čo francúzsky prezident Emmanuel Macron prekvapivo presadil svoj nepopulárny systém dôchodkovej reformy bez jediného hlasovania, bude mať tento krok dlhodobé dôsledky pre Francúzsko a celý jeho demokratický systém. Vyvoláva tiež otázku: Ako bude EÚ reagovať na tento autoritársky krok?

Optika aj praktická realita Macronovho rozhodnutia zvýšiť vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov prostredníctvom dekrétu sú katastrofálne a predstavujú nielen stratu legitimity pre Macrona, ale pravdepodobne aj pre Brusel. Macron však vie, že EÚ neurobí žiadny krok, aby odsúdila jeho krajinu, uvalila naňho sankcie alebo upozornila na “demokratický deficit” vo Francúzsku napriek jeho otvorenému prejavu moci. Technokratické elity EÚ v skutočnosti v súkromí fandia dôchodkovej reforme, ktorú v minulosti presadili v mnohých južných krajinách výmenou za záchranné programy.

Je tiež pravda, že Macron má podľa ústavy technicky právomoc obísť parlament, ale v konečnom dôsledku to vyvoláva otázky, či sa Francúzsko vôbec môže nazývať demokraciou, najmä keď sa to týka programu, proti ktorému francúzska verejnosť vášnivo vystupuje.

V skutočnosti je Macronov krok o to šokujúcejší, že sa okolo tejto otázky robia prieskumy verejnej mienky.

Proti dôchodkovej reforme sa vyslovilo 72 až 75 % krajiny. A nielen to, Francúzi si jednoznačne želajú viac, nie menej demokratických vstupov, pokiaľ ide o dôchodkovú reformu. 75 percent respondentov sa vyjadrilo, že chcú o tejto otázke referendum. Až 78 percent je proti tomu, aby Macron využil článok 49 ods. 3 ústavy na jednostranné presadenie dôchodkovej reformy.

Avšak podobne ako v prípade masovej imigrácie, ktorej má Francúzsko viac ako kedykoľvek predtým, Francúzi dostávajú presne to, čo nechcú, a to všetko vďaka “demokracii”.

Odozva verejnosti voči Macronovi je citeľná a po jeho diktátorskom dekréte boli v celej krajine zatknuté už stovky, ak nie tisíce ľudí. Odbory sľubujú zintenzívnenie protestov, na čerpacích staniciach už dochádzajú pohonné hmoty a Macron môže čoskoro čeliť zrejme najhoršej kríze svojej vlády vrátane novej vlny protestov “žltých viest”.

To nás privádza k Viktorovi Orbánovi. Jeho krajina, Maďarsko, v súčasnosti čelí miliardovým sankciám zo strany EÚ v oblasti právneho štátu za tzv. demokratické deficity a zaostávanie, napriek tomu je vo svojej krajine naďalej nesmierne populárny. Jeho podpora sa stále pohybuje nad 50 percentami, zatiaľ čo Macron sa drží na 26 percentách. Hranične psychotickí stranícki politici, ako napríklad nemecký poslanec za stranu Zelených Daniel Freund, ktorý prejavuje nezdravú posadnutosť Orbánom nonstop príspevkami o Maďarsku na Twitteri, o Macronovi ani nepípol, namiesto toho sa naďalej sústreďuje na Orbána, a to napriek “demokracii”.

Je symbolom celého establišmentu EÚ.

Hungary is not yet back on the path towards democracy.

Even with billions of Euros at stake the Orban government is not serious about reform.

To the detriment of Hungarian citizens.

— Daniel Freund (@daniel_freund) March 8, 2023

.

Postoj EÚ voči Francúzsku sa nezmení, pretože nejde o morálku ani o demokraciu, ale o moc. Ide o trestanie nepriateľov a odmeňovanie priateľov. Macron je priateľom liberálneho establišmentu, ktorý riadi Brusel, a za týmito mocenskými špičkami stoja miliardy eur, mimovládne organizácie a mediálne impérium podporujúce väčšiu moc Bruselu a masové prisťahovalectvo. Macron je s touto agendou stotožnený a Orbán nie.

Podobne ako pri tvrdeniach EÚ o korupcii v Maďarsku, ktorá je tiež faktorom záväzku Bruselu zaviesť sankcie, sa EÚ nemôže pozrieť sama na seba do zrkadla.

Čiernobiela realita policajného násilia a protidemokratických opatrení vo Francúzsku môže byť pohľadom do tváre celej Európy. Obyvatelia Maďarska nečelia policajným obuškom po tom, čo protestovali proti masovo nepopulárnemu autoritárskemu dekrétu svojho vodcu, a maďarská robotnícka trieda nečelí slznému plynu, zákazu protestov a iným formám represie. Na ničom z toho však opäť nezáleží. Dôležitá je moc a odporcom takých ako Macron by bolo dobré, keby sa z toho poučili. Modlitby, “konanie správnych vecí” a morálka sú pre vás, zatiaľ čo víťazstvo je ich jediným programom.

Iran? No, France. Macron’s police beat a defenseless and peaceful woman. pic.twitter.com/NxXShmhnoI

— RadioGenova (@RadioGenova) March 16, 2023

Macron’s police like to beat peaceful women and defenseless old people. pic.twitter.com/y2jlMOfdTT

— RadioGenova (@RadioGenova) March 17, 2023

EÚ sa bude naďalej tváriť ako demokratická inštitúcia a používať slovo “demokracia” ako módny výraz, pretože toto slovo má moc a pomáha EÚ presadzovať jej program centralizácie a zbavovania sa nesúhlasu. EÚ je napokon plná malých Macronov – technokratickej elity, ktorá v súkromí opovrhuje “demokraciou”, ale vie, že toto slovo môže vysloviť spolu so slovami ako “rasizmus” a “dezinformácia”, aby si získala strednú vrstvu ľudí na svoju stranu.

Ako kritici už roky poukazujú, samotnej EÚ chýba akákoľvek skutočná demokracia, keďže Európska rada aj Európska komisia, dve skutočné centrá moci v Bruseli, nemajú vo svojich radoch ani jedného zvoleného člena. Pokiaľ ide o Európsky parlament, účasť voličov v parlamentných voľbách v celej Európe bola v roku 2019 50,6 %, čo je oveľa menej ako v takmer všetkých európskych národných voľbách.

V plne centralizovanej EÚ by bolo teoreticky oveľa jednoduchšie zvýšiť vek odchodu do dôchodku naraz, a to dekrétom z Bruselu, ktorý by bol opečiatkovaný Európskym parlamentom. To sa týka celého radu otázok vrátane imigrácie, obrany a zelenej energie. Títo bruselskí Macronovia by mali väčšiu moc ako kedykoľvek predtým.

Cieľom odporcov Bruselu a Macrona je teraz naplno ukázať toto pokrytectvo. Je pravda, že konzervatívci, libertariáni a dokonca aj antiestablišmentová ľavica majú tendenciu vysmievať sa vlastnej závislosti od poukazovania na pokrytectvo a tvrdia, že je to prejav bezmocnosti, ale zároveň to u ľudí rezonuje. A priznajme si, že je to často jediná možnosť, ktorá nám zostáva.

Protesty, ktoré sme videli vo Francúzsku, sú trendom na Twitteri a kladú sa otázky, prečo EÚ umožňuje takýto autoritársky prístup zo strany zakladajúceho členského štátu. Macron prežil hlasovanie o nedôvere len o deväť hlasov. Objavili sa aj dohady, že jeho spojenkyňa, premiérka Elizabeth Borneová, môže odstúpiť z dôvodu, že hlasovanie bolo oveľa tesnejšie, než sa pôvodne predpokladalo.

Bez ohľadu na výsledok Macronovej politickej kariéry, on a jeho podporovatelia v Bruseli, spolu s “demokraciou”, o ktorej donekonečna bľabocú, vedú totálnu vojnu s “ľudom”. Teraz je otázkou, kto nakoniec vyhrá. Vzhľadom na to, že EÚ chce zaviesť masívny režim cenzúry v sociálnych médiách, opäť hrajú na víťazstvo.