Bude referendum. Z hľadiska štátnych orgánov, ktoré ho majú organizovať, je úplne jedno o čom bude, kto ho inicioval, akí občania podpísali petíciu – je to normálne, platné referendum ako každé iné, štandardný demokratický akt.

Štát je dohoda občanov o spravovaní spoločných vecí. Občania sú si rovní v právach, majú rovnaký nárok požadovať, aby sa o nejakej otázke rozhodovalo v referende. Státisíce občanov vyjadrili v petícii svoj názor: želajú si, aby sa konalo referendum s danou otázkou. To je pre štátnych úradníkov jasná správa. Nepotrebujú vedieť viac: oni majú konať presne rovnako, ako by konali, keby to bolo iné referendum, s inými otázkami, iniciované inými politickými silami či skupinami občanov.

Z hľadiska politikov je úplne pochopiteľná obštrukcia sabotovať referendum, aby nebolo platné. Nie však z hľadiska štátu a jeho úradníkov. Úradníci sa nesmú stavať k referendu politicky, pretože za to ich občania neplatia: občania ich platia za to, aby si vykonávali riadne svoju prácu, to jest, aby dbali o fungovanie štátu tak, ako je treba. V tomto prípade, keď tu raz je nejaký právny akt, majú sa starať, aby sa jeho účel maximálne naplnil tak, ako bol zamýšľaný.

Povedzme to ešte jednoznačnejšie: nech by súkromný politický názor daného štátneho zamestnanca bol akýkoľvek, jeho povinnosťou je tomu referendu pomáhať, aby bolo úspešné, teda aby ľudia v maximálnom počte skutočne vyjadrili svoj názor na referendovú otázku.

A platí to nielen pre úradníkov, ale aj pre prezidentku, ktorá tu má byť pre všetkých občanov, má byť nadstranícka a má robiť všetko preto, aby demokracia fungovala – to znamená, mala by podporovať každý demokratický akt, akým (každé!) referendum nesporne je.

To isté platí aj pre zamestnancov verejnoprávnych médií. Mali by referendum aktívne podporovať a vyzývať ľudí, aby sa ho zúčastnili. Realita? Podozrivé ticho. O nejakej referendovej kampani škoda hovoriť, vo verejnoprávnych médiách sa sem-tam objaví nemastná-neslaná informácia o „smeráckom“ referende. Popritom tam sú vyjadrenia politikov a politológov, ktorými je verejnosť od účasti v referende v podstate odhováraná. Je to svojím spôsobom nehoráznosť: veď referendum predsa nie je nič iné, než iba položenie otázky voličom, čo vlastne chcú…

Samozrejme, súkromné médiá majú právo zastávať názor aký chcú. Hoci… je vlastne bizarným paradoxom, že tí, ktorí sami seba považujú za demokratov (demokracia = vláda väčšiny), masovo ignorujú najvyšší prejav demokracie, len preto, aby sa nemohlo ukázať, čo vlastne väčšina ľudí chce.

Treba to povedať úplne otvorene: bránenie referendu je bránenie ľuďom, aby dali najavo svoju vôľu. Je to obmedzovanie demokracie, je to pokus o ukradnutie moci, ktorá patrí ľuďom.

Samostatnou kapitolou sú potom argumenty, ktorými sa v mainstreamových médiách operuje v neprospech referenda a v neprospech aktuálnej referendovej otázky. Napríklad ten, že referendum vraj je „smerácke“. Ale veď je predsa úplne jedno, kto prišiel s iniciatívou „spýtajme sa ľudí, ako to chcú“! Tí, ktorí argumentujú, že treba bojkotovať referendum, že treba zabrániť ľuďom spýtať sa čo chcú, pretože pri organizovaní referenda najaktívnejšia bola tá či oná strana, si zjavne vôbec neuvedomujú, aké hlboko poškodené je ich uvažovanie, aké pokrivené je ich chápanie demokracie.

Vraj ak referendum nedosiahne predpísanú 50-percentnú voličskú účasť, ale podstatne menšiu, tak to bude fiasko. Ale naozaj? V roku 2014 dosiahla účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku 13,05 percenta. O päť rokov neskôr to bolo 22,74 percenta. Strany terajšej koalície v posledných voľbách získali spolu 1 304 268 hlasov z celkového počtu 4 432 419 zapísaných voličov, čo predstavuje 29,493 percenta. Takže čo bude fiasko v prípade referenda o jednej právnickej otázke? Výsledok pod desať percent by bolo možné takto interpretovať, ale akýkoľvek výsledok porovnateľný s poslednými eurovoľbami alebo s výsledkom koalície v posledných parlamentných voľbách bude v podstate slušný. Nie je vina občanov, že referendum je znefunkčnené neprimerane vysokým kvórom. Pravda je taká, že už 30-percentná účasť dá referendu väčší mandát, než má koalícia, ktorá vzišla z volieb 2020.

A potom je tu hoax, ktorý šíria niektorí koaliční experti, podaktorí dokonca s právnickým vzdelaním: vraj poslanci dostali mandát na štyri roky, a tak majú neodňateľné právo ho dokončiť. Týmto „odborníkom“ by bolo dobré vysvetliť, že spravovanie štátu nie je prenájom garáže, kde nájomca má zmluvu, ktorá sa nedá vypovedať. Ak chceme vážne hovoriť o demokracii – vláde ľudu, vláde väčšiny – tak potom právne kľučky a finty z princípu nemôžu byť písomným príkazom k otroctvu. V zastupiteľskej demokracii ľud musí mať v ktorejkoľvek chvíli právo svojich zastupiteľov odvolať a stanoviť si pre svoje zastupovanie také pravidlá, ktoré mu budú vyhovovať, a ktoré vylúčia jeho zotročenie, podvedenie, okrádanie.

V opačnom prípade to nie je demokracia, ale iba hra na demokraciu, obmedzená pseudodemokracia oklieštená úžerníckym, otrokárskym úpisom… čiže podvod. A takúto hru človek, ktorý si ctí skutočnú demokraciu, nemusí rešpektovať: taký režim aj s jeho legislatívou máme prirodzené právo odstrániť, v prípade potreby hoci aj tradičnými, tisíce rokov známymi osvedčenými spôsobmi.

Ivan Lehotský