O Povstaní po výročí

Bratislava 2. septembra 2019 (HSP/Foto:Facebook)

Absolvovali sme 75. výročie Povstania a jeho oslavy. Mali byť prinavrátením k základom Slovenska a v podstate aj boli. Preto možno slobodne hovoriť o nedopovedaných otázkach o Povstaní aj o základoch Slovenska

Povedzme si najskôr o samotných oslavách. Za Slovensko prehovorila trojka prezidentka, predseda parlamentu a predseda vlády. Prezidentka a predseda vlády mohli súťažiť o cenu za bezobsažnosť prejavu. Zmysluplný prejav mal predseda parlamentu. Nemusí každý s ním súhlasiť, ale vrátil sa k základom Povstania.  Najvyššiu zahraničnú návštevu vyslala Česká republika. Sme bratské národy a v Povstaní bojovalo tritisíc Čechov. Z Ruska prišli zástupcovia predsedov Štátnej dumy a Senátu. Predsedovia nemohli prísť z viacerých príčin. Nedovoľujú im to sankcie EÚ.

Na oslavách bola prítomná slovenská prezidentka a po jej výrokoch na adresu Ruska by si každý vyšší politik, ktorý by jej podal ruku, urobil v Rusku hanbu.

Nikto zo slovenských rečníkov nespomenul dukliansku operáciu ako ruský príspevok na pomoc Povstaniu. Padlo v nej 21-tisíc sovietskych vojakov (okrem československých), viac ako bolo všetkých obetí Povstania. Bez nej by Nemci potlačili Povstanie za týždeň.

Popoludní bola v Bystrici vojenská prehliadka slovenskej armády. Hlasy, ktoré ju spochybňovali (poslanec za SaS Klus), boli úbohé. Ale veliteľ prehliadky a jej „režisér“ asi nepozerajú prehliadky z Červeného námestia v Moskve. Tam jednotlivé časti, vojaci a druhy zbraní, nasledujú plynule za sebou. Najdokonalejšie druhy zbraní, protiraketový systém S-300 a nadzvukové stíhačky MiG 29 boli ruské.

Prejdime k historickým a politickým nedopovedaným otázkam. V dňoch okolo výročia sa – konečne – aspoň v internetových médiách písalo podrobnejšie o príprave a priebehu Povstania. SME a Pravda zostali pri doterajších polopravdách. Hlavné správy a Postoj priniesli články, ako sa politicky nevyjasnené postavene Slovenska odrazilo na príprave Povstania.

Minimálne armáda si bola vedomá, aký je a bude priebeh vojny. Armáda tiež pripravovala prechod Slovenska na stranu Spojencov zhruba podľa neskoršieho modelu Rumunska. Model bol taký – armáda prevezme moc, zosadí dovtedajšie politické vedenie štátu, prejde na stranu Spojencov a zapojí sa do ich útočných operácií proti Nemecku. Tento model pripravoval (podľa všetkého) minister obrany Ferdinand Čatloš a rešpektovaný generál Augustín Malár. V takom prípade ofenzívne operácie slovenskej armády boli ambiciózne. Prepustenie Červenej armády cez Karpaty, odrezanie nemeckej armády ustupujúcej z Maďarska.

Hlavnou prekážkou plánu bol – prezident Beneš. Minister Čatloš  a generál Malár boli pre neho príliš lojálni voči Slovenskému štátu a zakázal svojim ľuďom na Slovensku s nimi spoluprácu. Jeho ľudia na Slovensku, to bola Slovenská národná rada. Príprava Povstania po línii Slovenská národná rada a línii armády (Čatloš, Malár) museli ísť samostatne.

SNR nemala zabezpečený hlavný nástroj Povstania, dve Východoslovenské divízie. SNR, ani  armáda nepotrebovali dráždiť Nemcov drobnými diverznými akciami na Slovensku, Beneš sa naopak potreboval chváliť v Londýne diverziou v tyle Nemcov.

Aj sovietsky Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve vyzýval na čo najviac diverzných („partizánskych“) akcií. Čatloš a Malár, zdá sa, nemali medzinárodné zaistenie svojich plánov. Príprava Povstania nemala jedného šéfa. Diverzné akcie, už aj s podporou slovenských armádnych jednotiek, v auguste 1944 pokračovali. Postrieľanie nemeckej armádnej misie generála Otta v Martine bolo poslednou kvapkou.

Nemci začali obsadzovať Slovensko a Povstanie vypuklo chaoticky. Generál Malár vedel, čo bude nasledovať a vyzval na návrat do kasární s tým, že keď príde vhodný okamih, „budeme ťahať všetci za jeden povraz“. Nemci generála zajali a neskôr v Nemecku popravili. Minister Čatloš prešiel na povstalecké územie, tam ho zaistili a poslali do Moskvy. V Moskve pobudol dva roky. Tam ho dôkladne vypočúvali, ale neodsúdili. O jeho výsluchoch sú v archíve KGB tri zväzky, doteraz len čiastočne sprístupnené. Píše o tom ruská historička Vladimíra V. Marjina v knihe „ZSSR – Slovakija 1939-45, vojenno-političeskije otnošenia“, Moskva 2017, str. 229. Slovenskí historici by mohli prejaviť záujem o obsah tých troch zväzkov, vrcholne sa týkajú dejín Slovenska. Ostatne, aj o slovenský preklad knihy V. V. Marjinej. Príprava Povstania je odstrašujúci príklad osudu Slovenska, keď neriadi svoje udalosti samo, ale prostredníctvom iného subjektu.

Posledný problém bol vzťah armády a partizánov. Partizáni sa nechceli podriadiť armádnemu veleniu hoci vojenské zásobovanie chceli. Tragickým prípadom bola bitka pri Strečne. Partizáni mali podľa plánu vojenského štábu brániť proti nemeckému útoku pravú stranu Váhu. Partizáni jednoducho z pravej strany Váhu odtiahli. Všade na svete je to prípad pre vojenský súd. Na Slovensku nebol nikto odsúdený, možno niektorí partizáni od Strečna dodnes ovešaní medailami chodia na oslavy Povstania.

O stupni disciplíny partizánov svedčí pokus o ich podriadenie vojenskému veleniu Povstania. SNR sama nebola schopná podriadiť partizánov jednotnému veleniu, preto zasiahol maršal Konev a pokúsil sa o kompromis. Vydal príkaz, podľa ktorého partizáni v operatívnych otázkach podliehali armádnemu veleniu, v organizačných a ideových otázkach Štábu partizánskeho hnutia pod vedením plukovníka Asmolova. Partizánom sa príkaz nepáčil a cez Georga Dimitrova vyhnali vec až k Stalinovi, ale podriadenie partizánov armáde aj tak nenastalo (V. V. Marjina, cit. dielo, str. 290).

Ale… Napriek všetkým nedostatkom Povstania, práve Povstanie previedlo Slovensko z nacistického tábora do tábora Spojencov. V armádnych kruhoch sa udržiava príslovie, že bitka nikdy neprebehne tak, ako ju naplánujú štáby. Ani Povstanie tak neprebehlo, ani podľa štábu SNR, ani podľa štábu gen. Malára.

Nám a ďalším generáciám zostane Povstanie vo svojom reálnom výsledku, previedlo Slovensko do tábora Spojencov. Také Povstanie nám umožňuje uznávať jeho historický význam a zároveň ho nebrániť pred kritickou analýzou. Niektorí (napr. aj autor tohto textu) majú zábrany nazývať ho Slovenským národným povstaním aj pre nedostatky, spomínané v tomto článku. Ale jeho historický význam, uvedený vyššie, nemožno spochybňovať.

Záverom. Oslavy Povstania vždy sprevádza rozdávanie medailí, povyšovanie. Ako boli ocenené zásluhy prinajmenšom generála Malára? Generál Malár v boji padol.

Ján Čarnogurský