Bratislava 20. júna 2019 (HSP/Foto:TASR – Jaroslav Novák)

Kto je Progresívne Slovensko? Akí ľudia a aké myšlienky sú za touto stranou? Mnohým, ktorí o tom ešte nemali jasno, mohla otvoriť oči zaujímavá televízna debata, ktorej sa zúčastnil predseda strany Progresívne Slovensko Michal Truban a poslanec NR SR za Smer-SD Erik Tomáš

Vo víkendovej relácii V politike televízie TA3 vyslovil predseda strany Progresívne Slovensko Michal Truban zaujímavé tvrdenia, ktoré pozornému divákovi pootvorili dvere do sveta týchto „politikov novej generácie“ (reláciu si môžete pozrieť tu). Pravdupovediac, pohľad do tých dverí je natoľko šokujúci, že človek začne pochybovať, či to nie je iba zlý sen.

Predseda Progresívneho Slovenska seba, svoju stranu a vlastne celú mladú generáciu politikov charakterizoval takto: „To čo ja vnímam pod pojmom nová politika, nová politická generácia, je to, že vieme spolupracovať, že sa nehádame, že neútočíme po sebe, ale že dokážeme sa za zmenu, za Slovensko spojiť. My sme to urobili aj v eurovoľbách, boli sme prvé dve strany za dlhé roky, že sme sa dokázali spojiť za vyšší cieľ, dali sme do pozadia naše egá, kto chce byť lídrom a voliči to ocenili. To sa mi na tom páči a my sme to pochopili, že keď sme sa dokázali spojiť, voliči nám v európskych voľbách dali jasne najavo ako treba ďalej pokračovať, že nechcú hádky, že nechcú štiepenie. Preto sme aj vyzývali pána prezidenta, preto chceme aj naďalej spolupracovať a budeme viesť ďalšie dialógy o tom, ako našu krajinu posunúť, ako priniesť tú zmenu.“

Podobne vidí aj prezidentku Zuzanu Čaputovú. Na otázku, či je podľa neho možné, aby táto prezidentka z jeho strany bola nadstraníckou prezidentkou, odpovedal: „Určite áno. To že zdieľa naše hodnoty… to nie sú iba naše hodnoty. To sú hodnoty novej generácie politikov, to je spolupráca, kľud, nehádanie sa, nevyťahovanie starých konfliktov, ale pozeranie sa dopredu, pozeranie sa do budúcna, a toto my, Progresívne Slovensko máme so Zuzanou Čaputovou spoločné. Aj preto bola v našej strane. Takže ja sa vôbec nebojím o to, že by nebola nezávislá.“

Aj bývalého prezidenta Kisku považuje za dobrého a chce s ním spolupracovať, pretože „on je tiež človek, ktorý chce spolupracovať, chce spájať, a toto sú tie hodnoty, ktoré my tu potrebujeme, takýmto spôsobom posunieme Slovensko dopredu“. Na výhradu svojho oponenta v diskusii, poslanca strany Smer-SD Erika Tomáša, že PS ako strana hlásiaca sa k „slušnosti“ chce spolupracovať s človekom, ktorý má viacero káuz naznačujúcich, že až taký slušný nemusí byť, odpovedal: „My v Progresívnom Slovensku, ani my nová generácia politikov nerozdeľujeme ľudí, nerozdeľujeme ich na slušných a neslušných, dokonca ani na to, či sú liberáli alebo konzervatívci, či je to Maďar, Slovák, či je z Bratislavy, z východu alebo z nejakej dediny. To robia starí politici. Stará generácia politikov nás tu rozdeľuje a dáva nám takéto nálepky práve preto, aby mohla ďalej byť pri moci.“

„Smer je preto dlhodobo pri moci, lebo to, čo robila doteraz opozícia a vy, že ste sa hádali o tom, kto čo urobil, kto sa s kým stretol, navzájom ste na seba hádzali špinu, tak toto ja nechcem robiť. A nielen ja, ale my v Progresívnom Slovensku, a myslím že to ukázala aj Zuzana Čaputová, že keď toto nerobila, tak jej ľudia dali dôveru a ukázali, že presne takúto zmenu chcú. Preto ja sa nechcem zapájať do takýchto siahodlhých debát, ktoré tu už boli stokrát v rôznych televíziách vysvetlené aj priamymi aktérmi,“ uviedol Truban.

Ďalším politikom, s ktorým sa jeho strana spojila, je Miroslav Beblavý, na ktorého Tomáš poukázal, že je všetkým možným, len nie „novým politikom“ a v minulosti ako štátny tajomník za SDKÚ na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny mal veľký podiel na vtedajšej asociálnej politike štátu. Na to Truban odvetil: „Beblavý je síce dlho v politike, ale v každom dôležitom okamihu sa zachoval morálne, ja s ním nemám žiadny problém, dôverujem mu, bol som s ním aj na tých rokovaniach, vždy som videl jeho úprimný záujem o Slovensko, ako tú našu krajinu posunúť dopredu. Je nositeľom zmeny, lebo dokázal priniesť do politiky veľmi veľa nových ľudí, novú generáciu politikov, ktorí to myslia s touto krajinou úprimne, a preto ja mu dôverujem a PS sa so Spolu spojilo, a preto aj dosiahlo úspech v európskych voľbách a budeme pracovať ďalej na ďalších úspechoch.“

Na Tomášovu opakovanú pripomienku, že Beblavý je káder Mikuláša Dzurindu, ktorý sa za Kaníka zúčastňoval tých najväčších pravicových asociálností, bolo odpoveďou opäť to isté: nechceme sa hádať a vyťahovať staré kauzy.

A takto vyzerala aj celá ďalšia debata: na viacero konkrétnych výhrad bolo stále dokola odpoveďou „my sa nechceme hádať, chceme pozerať dopredu, spájať sa a chceme zmenu“.

Aká by však tá zmena mala byť? Truban ju opísal: „Vaše deti majú zlé školy, vy sa neviete dostať do nemocnice, ide vám o život, nie je tu spravodlivosť, toto je to, čo nás spája, a takúto zmenu my chceme priniesť na Slovensko, my chceme spájať a robíme to aj činmi, nielen rečami, ukázali sme to v eurovoľbách, myslím si, že v kampani to ukázala aj Zuzana Čaputová, a budeme takýmto spôsobom fungovať aj ďalej.“

Tomáš svojmu oponentovi pripomenul, že súčasný stav slovenskej ekonomiky a sociálnej sféry je objektívne najlepší v porevolučnom období, čo je v podstatnej miere výsledkom politiky strany Smer-SD. Truban súhlasil, že nie všetko, čo Smer urobil, bolo zlé. Uviedol však: „Že máme nejaké tabuľky a dobré čísla vôbec nestačí, keď ľudia vidia, aká je tu nespravodlivosť a neférovosť. Ako strašne záleží na tom, keď niekoho poznáte, keď sa chcete niekam dostať, ako strašne záleží, či sa narodíte ako bohatý alebo chudobný, či sa narodíte na dedine alebo niekde v meste. To, čo my rozprávame, že chceme priniesť modernú, a hlavne férovú krajinu, aby na týchto veciach, na týchto rozdieloch nezáležalo. Aby každý mal prístup k dobrému vzdelaniu, aby sme tu mali školy, ktoré sú pre deti, ktoré sú zaujímavé pre deti a pripravujú ich na výzvy 21. storočia. Aby sme tu mali zdravotníctvo, ktoré je efektívne a dostupné pre všetkých. Aby sme tu mali spravodlivosť, na ktorú sa ľudia môžu spoľahnúť a nemusia sa báť, že niečo sa stane, začnem sa súdiť a nikdy sa nedomôžem práva, ak nie som Kočnerov kamarát alebo niečo podobné.“

Kto by azda pochyboval o jeho šanci reálne uskutočniť tieto predstavy, nech si napríklad predstaví západné liberálne demokracie, ku ktorým sa pán Truban hlási. Tam je totiž všetko z uvedeného už dávno úplnou samozrejmosťou: v takých Spojených štátoch je napríklad z hľadiska vašich šancí na vzdelanie úplne jedno, či sa narodíte ako afroameričan v Bronxe alebo ako príslušník rodiny Clintonovcov.

Truban následne opäť zopakoval svoju tézu o novom myslení novej generácie politikov, ktorá sa vyhýba konfliktom a uviedol: „Aj zákony a procesy sú dôležité, ale najdôležitejší sú ľudia, pretože na nich to v konečnom dôsledku záleží“. Pre objektívnosť dodajme, že niečo podobné už kedysi dávno povedal jeden z jeho politických predchodcov, istý Josif Vissarionovič: „kadry rešajut vsjo“.

V lepších kádroch vidí aj cestu ako zlepšiť situáciu v školstve: ako konkrétne riešenie uviedol, že treba lepších učiteľov, lepšie pedagogické fakulty, lepší manažment a zapojenie vylúčených komunít (!). Akiste len pre krátkosť času nestihol povedať, kde a za čo tie lepšie kádre zohnať. Význam členstva Slovenska v EÚ opísal slovami: „Ako Európa, keď sme spoločenstvo, silnejšie dokážeme eliminovať niektoré veci, ako sú klimatické zmeny, ktoré sami ako malá krajina nedokážeme zvládnuť. Takisto ako malé Slovensko nedokážeme bojovať proti digitálnym gigantom ako Google alebo Facebook.“ Zdá sa, že aj tu vystihol hlbokú podstatu problému.

Tak si zhrňme, čo ponúka Progresívne Slovensko: nepočuli sme nič iné, než stále dokola tých istých naučených pár prázdnych a vo svojej podstate hlboko nezmyselných demagogických populistických fráz, ktoré sme už v rôznych podobách počuli snáď tisíckrát a naučil by sa ich aj papagáj: chceme sa spájať, nechceme sa hádať, chceme zmenu, sme nová generácia, ktorá má prevziať moc.

Spájanie… Dobrý je ten, kto sa s nami spojí a chce spolupracovať, hurá. Ale aká je to vlastne hodnota? Kedysi boli všetci spojení v komunistickej strane, či už ako voliči alebo členovia. Bolo to azda niečo hodnotné? Spájať sa pre nejaké hodnoty, to zároveň znamená vymedziť sa proti iným hodnotám. Áno, opozíciu spája nenávisť voči vládnym stranám a ĽSNS. Ale aké hodnoty reálne ponúkajú?

O tom sa práve nechcú „hádať“. Akoby politika bola o niečom inom, než o diskusiách, o kompromisoch a výmenách názorov o principiálnych otázkach, na ktoré môžu ľudia mať rôzne názory. O čom je vlastne spájanie sa bez názorových sporov? Výsledkom môže byť nanajvýš vytvorenie masy ľudí bez názoru, prízrak blížiacej sa totality. Táto „nová generácia politikov“, ktorá už vyrástla plne pod blahodarným vplyvom „demokratického“ školstva, sa podľa pána Trubana nepotrebuje hádať a hovoriť o konkrétnych rozporoch – ktovie či náhodou nie aj preto, lebo by sa mohlo ukázať, že za krásnymi frázami je veľké nič…

To veľké nič je podstatou hlavného zaklínadla populistov, slova zmena. Pravda, nikto im to nikdy nemôže dopredu dokázať a potom, keď čas ukáže realitu, už je neskoro. Populisti všetkých krajín všetci ponúkajú tie isté prázdne a absolútne nesplniteľné sľuby, a predsa to vždy vyzerá, ako keby ich práve vynašli a majú stopercentný recept na riešenie: sľubujú odstránenie korupcie (ako keby sa niekedy niekomu podarilo odstrániť korupciu), poznateľné zlepšenie fungovania štátu a jeho rezortov ako justícia, školstvo, zdravotníctvo (ako keby sa niekedy niekomu podarilo z obmedzeného rozpočtu rozpredaného štátu urobiť zázraky vo fungovaní krajiny), lepšie životné prostredie, lepšiu sociálnu situáciu ľudí…

Profesionálni iluzionisti, ako napríklad náš bývalý pán prezident, vedia tieto frázy predávať s ľahkosťou falošného hráča, majú na to aj tréning. Lenže to zjavne nie je prípad pána Trubana: počúvajúc jeho opakovane frázy o spájaní, o novej generácii politikov, o nehádaní sa a o abstraktnej „zmene“, človek nadobudne tušenie, že on je čistá duša, človek, ktorý verí tomu, čo hovorí – ale žiaľ, ktorý vlastne ani nevie, o čom hovorí.

Je pravda, že začiatočníkom v politike treba všeličo odpustiť, a preto treba brať zhovievavo, že si pán Truban mýli prídavky na deti s rodičovským príspevkom a nevie, aký je rozdiel medzi ministrom sociálnych vecí a ministrom práce (v skutočnosti je to jeden a ten istý minister práce, sociálnych vecí a rodiny). Odpustiť mu treba aj výrok, v ktorom v podstate povedal, že ľudia, ktorí málo zarábajú, sú menejcenní a hlúpi – pretože ho povedal ešte ako mladý a ospravedlnil sa zaň: „Demokracia je na pi.. (zlá) a hlavný problém je, že môžu voliť všetci. Právo voliť by sa malo okresať, a to tak, že voliť by mali mať právo iba ľudia, ktorí platia vyššie dane, teda majú vyššie príjmy, pretože len tí vedia ako funguje svet.“

Dajme tomu, že by sa s prižmúreným okom dal akceptovať aj postoj, že nová generácia chce robiť všetko inak, nerešpektuje tradičné politologické smery a názory – veď mladým treba dať šancu robiť veci lepšie.

Lenže keď si to všetko zhrnieme na jednu kopu, vidíme len banálny, hlúpy politický gýč. A keď si predstavíme, že by sa takíto prvoplánoví amatéri so svojím slabo nacvičeným predstavením dostali k moci, je to predstava ako z nejakého zlého, dystopického filmu.

K čomu túto katastrofu prirovnať? Človeku sa tlačí na jazyk podobnosť s pamätným rozhovorom redaktorky s organizátorom protikorupčných protestov Dávidom Strakom (zvukový aj textový záznam nájdete napríklad tu). Dávid Straka možno nie je členom PS (hoci pre svoju myšlienkovú hĺbku a intelektuálnu poctivosť by mohol patriť medzi lídrov tejto strany), ale tento jeho rozhovor je jednou z mála vecí, ku ktorým je možné dostatočne výstižne pripodobniť ducha strany Progresívne Slovensko.

Pánboh nás opatruj.

Ivan Lehotský