Vatikán 2. januára 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:SITA/AP Photo-Alessandra Tarantino)

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri koncelebrovanej svätej omši na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2019 v Bazilike sv. Petra za účasti členov Rímskej kúrie a pútnikov

Svätý Otec si počas liturgie osobitne uctil sochu Čiernej Madony zo Svätej hory vo Viggiane v juhotalianskom regióne Basilicata, umiestnenú na čestnom mieste pri oltári. Sprievod s obetnými darmi tvorili mladí koledníci z krajín strednej Európy, medzi ktorými Slovensko reprezentovali koledníci Dobrej noviny z Detvianskej Huty.

Homília Svätého Otca Františka

„A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali“ (Lk 2,18). Diviť sa: k tomu sme pozvaní dnes, na záver vianočnej oktávy, s pohľadom stále upretým na Dieťa, ktoré sa pre nás narodilo chudobné vo všetkom a bohaté v láske. Údiv: je to postoj, ktorý je potrebné mať na začiatku roka, pretože život je dar, ktorý nám dáva možnosť začínať vždy znova, aj v tých najskromnejších podmienkach.

No dnes je aj deň, v ktorom sa možno diviť pred Božou Matkou: Boh je malým dieťaťom v náručí ženy, ktorá živí svojho Stvoriteľa. Socha, ktorú máme vpredu, nám ukazuje Matku a Dieťa tak zjednotené, že sa javia ako jediný celok. Je to tajomstvo dneška, ktoré vyvoláva nekonečný údiv: Boh sa spojil s ľudstvom, navždy. Boh a človek vždy spolu, hľa dobrá zvesť na začiatku roka: Boh nie je vzdialený pán, ktorý osamotený obýva nebesia, ale vtelená Láska, narodený ako my z matky, aby sa stal bratom každého, aby bol nablízku: Boh blízkosti. Nachádza sa na kolenách svojej matky, ktorá je aj našou matkou, a odtiaľ vylieva na ľudstvo novú nežnosť. A my chápeme lepšie Božiu lásku, ktorá je otcovská i materská, ako tú, ktorú má matka, čo neprestáva veriť deťom a nikdy ich neopúšťa. Boh-s-nami nás miluje nezávisle od našich chýb, našich hriechov, toho, ako nechávame ísť svet. Boh verí v ľudstvo, kde vyniká, prvá a neporovnateľná, jeho Matka.

Na začiatku roka si vyprosujme od nej milosť údivu pred Bohom prekvapení. Obnovme údiv počiatkov, keď sa v nás zrodila viera. Božia Matka nám pomáha. Matka, ktorá zrodila Pána, rodí nás v Pánovi. Je matkou a znovuzrodzuje v deťoch údiv viery, pretože viera je stretnutie, nie je to „náboženstvo“. Život bez údivu sa stáva sivým, zvykovým; tak aj viera. A aj Cirkev potrebuje obnoviť údiv, že je príbytkom živého Boha, Nevestou Pána, Matkou, ktorá rodí deti. Ináč riskuje, že sa bude podobať peknému múzeu minulosti: „Cirkev – múzeum“. Madona, naopak, prináša do Cirkvi ovzdušie domova, domu obývaného Bohom novosti. Prijmime s údivom tajomstvo Božej Matky, ako obyvatelia Efezu v čase koncilu. Ako oni, vzývajme ju „Svätá Matka Božia“.
Dovoľme jej, aby na nás hľadela, aby nás objala, aby nás vzala za ruku.

Dovoľme, aby na nás hľadela. A to predovšetkým vo chvíli núdze, keď sa ocitáme zamotaní v najspletitejších uzloch života, správne hľadíme na Madonu, na Matku. No je krásne najmä dovoliť, aby Madona hľadela na nás. Keď na nás hľadí, ona nevidí hriešnikov, ale synov a dcéry. Hovorí sa, že oči sú zrkadlom duše; oči tej, ktorá je plná milosti, odzrkadľujú krásu Boha, odrážajú na nás raj. Ježiš povedal, že oko je „lampou tela“ (Mt 6,22): oči Madony dokážu ožiariť každú temnotu, všade znovu zažíhajú nádej. Jej pohľad upretý na nás hovorí: „Milé deti, odvahu; som tu ja, vaša matka!“

Tento materský pohľad, ktorý vštepuje dôveru, pomáha rásť vo viere. Viera je zväzok s Bohom, ktorý zahŕňa úplne celú osobu a ktorý pre to, aby bol uchovaný, potrebuje Božiu Matku. Jej materský pohľad nám pomáha vnímať sami seba ako milovaných synov a dcéry vo veriacom Božom ľude a  milovať sa navzájom aj ponad osobné ohraničenia a orientácie. Madona nás zakoreňuje v Cirkvi, kde jednota zaváži viac ako rozličnosť, a povzbudzuje nás starať sa jedni o druhých. Pohľad Márie pripomína, že pre vieru je podstatná nežnosť, ktorá odsúva vlažnosť. Nežnosť: Cirkev nežnosti. Nežnosť – to slovo, ktoré mnohí chcú vymazať zo slovníka. Keď sa vo viere nachádza miesto pre Božiu Matku, nikdy sa nestratí stred: Pán. Pretože Mária nikdy neukazuje sama na seba, ale na Ježiša; a na bratov, pretože Mária je matkou.

Pohľad Matky, pohľad matiek. Svet, ktorý hľadí do budúcnosti bez materského pohľadu, je krátkozraký. Bude možno zvyšovať zisky, no nedokáže viac vidieť v ľuďoch synov a dcéry. Budú zárobky, no nebudú pre všetkých. Budeme bývať v tom istom dome, no nie ako bratia. Ľudská rodina sa zakladá na matkách. Svet, v ktorom sa materská nežnosť zredukuje na obyčajný pocit, bude možno bohatý na veci, no nie bohatý na zajtrajšok. Božia Matka, nauč nás svojmu pohľadu na život a obráť svoj pohľad k nám, na naše biedy. Obráť k nám tie svoje milosrdné oči.

Dovoľme, aby nás objala. Po pohľade tu vstupuje do hry srdce, v ktorom, ako hovorí dnešné evanjelium, „Mária zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich“ (Lk 2,19). Madona teda mala všetko na srdci, objímala všetko, udalosti priaznivé i nepriaznivé. A nad všetkým premýšľala, čiže prinášala pred Boha. Hľa, jej tajomstvo. Rovnakým spôsobom má na srdci život každého z nás: túži objať všetky naše situácie a predniesť ich Bohu.

V rozkúskovanom živote dneška, kde riskujeme, že stratíme niť, je podstatné objatie Matky. Okolo je mnoho rozdrobenosti a osamelosti: svet je celý prepojený, no zdá sa čoraz viac rozdelený. Potrebujeme zveriť sa Matke. V Písme ona objíma mnohé konkrétne situácie a je prítomná tam, kde je to potrebné: vydáva sa na cestu k príbuznej Alžbete, ponúka pomoc manželom v Káne, povzbudzuje učeníkov vo Večeradle… Mária je liekom na osamelosť a rozklad. Je Matkou útechy, ktorá utešuje (tal. con-sola): je s tým, kto je sám (tal. solo). Ona vie, že na utešenie nestačia slová, je potrebná prítomnosť; a je tam prítomná ako matka. Dovoľme jej, aby objala náš život. V Salve Regina ju voláme „život náš“: zdá sa to prehnané, pretože Kristus je život (porov. Jn 14,6), no Mária je tak jedno s Ním a tak blízka nám, že niet ničoho lepšieho ako položiť život do jej rúk a uznať ju za „náš život, sladkosť a nádej“.

A potom, na ceste životom, dovoľme, aby nás vzala za ruku. Matky berú synov za ruku a uvádzajú ich s láskou do života. No dnes koľkí synovia, ktorí kráčajú samostatne, strácajú smer, myslia si, že sú silní, a blúdia; myslia si, že sú slobodní, a stávajú sa otrokmi. Koľkí, zabúdajúc na materské cítenie, žijú nahnevaní na seba samých a ľahostajní voči všetkému! Koľkí, žiaľ, reagujú na všetko a všetkých s jedom a zlobou! Taký je život. Ukazovať sa zlými sa niekedy zdá dokonca ako znak sily. No je to len slabosť. Potrebujeme sa naučiť od matiek tomu, že hrdinstvo spočíva v darovaní sa, sila v zmilovaní, múdrosť v miernosti.

Boh sa nezaobišiel bez Matky: o to viac ju potrebujeme my. Ježiš sám nám ju dal, a nie v hocijakej chvíli, ale z kríža: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,27) povedal učeníkovi, každému učeníkovi. Madona nie je čosi čisto voliteľné: je nutné ju do nášho života prijať. Je Kráľovnou pokoja, ktorá víťazí nad zlom a privádza na cesty dobra, ktorá navracia jednotu medzi synov, ktorá vychováva k súcitu.

Vezmi nás za ruku, Mária. Držiac sa teba prekonáme najzáludnejšie zákruty dejín. Veď nás za ruku k znovuobjaveniu zväzkov, ktoré nás spájajú. Zhromaždi nás dovedna pod svoj plášť, v nežnosti pravej lásky, kde sa obnovuje ľudská rodina: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička“. Povedzme to Panne Márii všetci spoločne: „Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička“.

Preložili: Marek Vaňuš SVD / Slovenská redakcia VR