Hovorí o tom aj nasledovný príklad: Taliansku europoslankyňu Alesandru Mussoliniová rozhneval odmietavý postoj českých europoslancov k permanentným kvótam na prerozdeľovanie utečencov. Na tlačovej konferencii si nemohla spomenúť na meno jedného z najviditeľnejších českých zástupcov v Bruseli, Tomáša Zdechovského.
To by sa dnes už nestalo. Zástupcovia “starých,” pôvodných krajín zjednotenej Európy, sa učia vyslovovať nezrozumiteľné mená europoslancov z Česka, Maďarska, Poľska, a zo Slovenska. Zástupcovia nových únijných krajín sa postupne naučili európsku agendu. Prestali byť nováčikmi, ku ktorým sa stačí správať milo a oni za to nerobia problémy.
Aby sme boli presní, nie je to zo strany “nových” europoslancov a europoslankýň žiadna veľká zásluha. V únijnom prostredí sa pohybujú plus mínus nejakých desať rokov. Za tú dobu už človek dokáže do systému preniknúť. S tým, ako sa “nováčikovia” naučili pohybovať v európskej štruktúre, prišlo aj sebavedomie. Už to nie sú ľudia, ktorí vyľakaní pozerajú, čo sa deje okolo nich, a riadiasa podľa toho, kto sa k nim práve chová pekne.
Na základe Vyšehradskej štvorky sa celkom ľahko môže zrodiť akési východné mocenské centrum Únie. Oproti očakávaniam zakladateľov V4 ale vôbec nemusí ísť o akýsi “supereurópsky” projekt. Všeličo nasvedčuje tomu, že krajiny ako Poľsko, Česko, Maďarsko, ale i Bulharsko či Rumunsko sa stavájú do opozície voči súčasnému európskemu hlavnému prúdu. Tomu prúdu, ktorý napríklad aktuálne kritické stanoviská Donalda Tuska k migračnej politike dokáže zmiesť zo stola ako “nedomyslené.”
V tomto bode sa “stará” Európa dopúšťa psychologickej chyby. Jednoducho nie je možné donekonečna hrešiť niekoho, kto kedysi bol akýmsi mladším spolužiakom, ale už je z neho sebavedomým študentom.