V dôsledku dlhotrvajúcej bulvarizácie spoločenského života žurnalistikou, ktorá sama seba označuje za slušnú, kvalitnú a mienkotvornú, sa zrodila nová mediálna hviezda: Ľuboš Kosík. Ide o ďalšiu z dlhého radu mediálnych manipulácií. Ďateľ.sk ponúka čitateľom jej anatómiu.

Burčík, tlačový tajomník Kosíka

Syn prezidenta Michala Kováča bol zavlečený do cudziny 31. augusta 1995. Ľuboš Kosík bol členom skupiny únoscov. Do decembra 2017, teda vyše 22 rokov pán inžinier Kosík účasť na zavlečení popieral a svoju obhajobu opieral o skutočnosť, že 31. augusta 1995 ešte ani nebol príslušníkom SIS. Po dvoch dekádach sa rozhodol pre otočku o 180 stupňov.

Ľuboš Kosík priznáva nielen účasť na zavlečení prezidentovho syna, dokonca sa vyjadruje aj k ďalším hriechom SIS, spáchaným v rokoch 1995 – 1998. Kajanie sa pána Kosíka by bolo chvályhodné, keby nebolo falošné, avšak človek v jeho postavení z pochopiteľných dôvodov robí zúfalé a účelové veci. Problém je v tom, že denník SME jeho činy nekriticky podporuje a osobitne redaktor Matúš Burčík za asistencie ďalších kolegov sa stal tlačovým tajomníkom Ľuboša Kosíka.

Čo SME zamlčiava

Niet pochýb o tom, že Michala Kováča mladšieho uniesla SIS. Verejnosť to vie aj bez vyjadrení pána Kosíka. Verejnosť však vie aj to, že tento bývalý ex-policajt a bývalý príslušník SIS je v africkom Mali na úteku pred trestom odňatia slobody v trvaní 14 rokov pre zmenkové podvody. Čo však pred verejnosťou denník SME a pán redaktor Burčík zamlčali, je okolnosť, že ich protežant čelí na Slovensku ďalším trestným konaniam. V jednom prípade je Ľuboš Kosík obvinený z obzvlášť závažného zločinu vydierania. V druhom prípade ide tiež o obzvlášť závažný zločin vydierania, ale tu je už naňho dokonca podaná obžaloba.

Trestné stíhanie v prvej kauze sa začalo 24. júna 2015 a je pikantné tým, že Ľuboš Kosík, chtiac prinútiť istého človeka, aby mu podpísal tri zmenky v celkovej hodnote 2 400 000 eur, si najal Juraja Billíka, prezývaného Čapatý, zo skupiny sýkorovcov, aby poškodeného zbil. Čapatý/Billík je verejnosti známy ako človek, ktorý na pokyn Róberta Lališa alias Kýbla spáchal niekoľko vrážd.

Obžaloba z druhého skutku vydierania bola na pána Kosíka podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava I v stredu 29. júna 2016. Ide o veľmi komplikovaný prípad, v rámci ktorého chcel podvodník podviesť iného podvodníka a jeden z nich si najal Ľuboša Kosíka, aby s tým druhým urobil poriadky. Podstatné je, že v tejto kauze hrozí obžalovanému doživotie a to je vážny dôvod zamyslieť sa nad motívmi aktuálnej Kosíkovej mediálnej aktivity.

Vo vybranej spoločnosti v Mali

Okrem popísaných skutkov nie je bezvýznamná okolnosť, že pán Kosík si za miesto úkrytu pred slovenskou spravodlivosťou vybral práve Mali v oblasti afrického Sahelu. Nejde len o to, že Slovenská republika nemá s Mali podpísanú dohodu o vydávaní osôb na trestné stíhanie. Oveľa podstatnejšie je to, aká sorta ľudí hľadá v tejto krajine útočisko. Veľmi často ide o bojovníkov extrémnej islamskej militantnej skupiny Boko Haram, ktorá sa neskôr rozštiepila na dve. Jedna časť sa pridala k al-Kaída v islamskom Maghrebe a druhá odprisahala vernosť Islamskému štátu a pôsobí v rámci jeho západoafrickej odnože.

Čo s tým má Ľuboš Kosík? S islamistami takmer na sto percent nič, avšak skutočnosť, že si za úkryt vybral krajinu, kde do veľkej miery vládne bezprávie a kde sa ukrývajú a operujú teroristické bojové skupiny, ktoré rozvracajú oblasť celého Maghrebu a Sahelu, je veľavravná. Len na porovnanie uveďme, že boss sýkorovcov Róbert Lališ sa ukrýval v civilizovanom svete, akým sú susedné Čechy alebo trochu vzdialenejšie Nemecko.

Kam sa podeli fakty?

Čítajúc denník SME sa konzument zriedka dozvie meritórne fakty alebo skutočnosti, čo naozaj zavážia. O to častejšie je však čitateľ konfrontovaný s morálnymi úsudkami autorov rôznej povahy a kvality. V prípade referovania o Ľubošovi Kosíkovi sú, samozrejme, mnohé fakty neprítomné, no rovnako absentuje aj inak všadeprítomná moralistická póza.

Pokiaľ ide o pána Kosíka, úplne by postačili fakty. Ale aj tie chýbajú. Avšak ešte zarážajúcejšia je okolnosť, že denník SME v réžii redaktora Matúša Burčíka uverejňuje výroky Ľuboša Kosíka úplne nekriticky. Čokoľvek povie, ocitne sa v novinách, a neraz sú to aj úplné bludy.

December 2017, január 2018

To, čo robí zločinec, a to, akú krajinu si vybral za bezpečné útočisko, je jeho vec. Podivuhodné je však to, ako sa stal tribúnou tohto zločinca denník SME. Noviny najprv uverejnili v decembri 2017 s Ľubošom Kosíkom rozhovor, v ktorom opísal priebeh únosu prezidentovho syna a väčšinu zodpovednosti preniesol na Jaroslava Svěchotu. Menovaného funkcionára tajnej služby redakcia aj pán Kosík vytrvalo označujú za námestníka riaditeľa SIS, no v čase únosu bol Svěchota šéfom druhej divízie, teda sekcie vnútorného spravodajstva. Potom, v januári 2018, dostala reakcia SME vyhlásenie pána Kosíka, v ktorom okrem výpočtu ďalších nezákonností SIS opakovane zdôraznil, že nielen Jaroslav Svěchota, ale aj Ivan Lexa, vtedajší riaditeľ tajnej služby, riadil operáciu zavlečenia prezidentovho syna.

Na tomto konaní je podozrivých hneď niekoľko okolností. Prečo Ľuboš Kosík nehovoril o Ivanovi Lexovi už v decembri? Nikto netvrdí, že Ivan Lexa je bez viny, napokon o nej (možno) rozhodne súd. Ako je však možné, že Kosík v decembri 2017 nevedel to, čo iniciatívne redakcii oznámil v januári 2018? A práve o to ide, že to nemusela byť jeho iniciatíva, ale vyhlásenie poskytnuté na základe externej intervencie s cieľom – ako sa medzi novinármi hovorí – živiť príbeh ďalej.

Kde je vlastne Kosík?

Ďalšou podozrivou okolnosťou je, že Ľuboš Kosík komunikuje s redakciou SME údajne z väzenia. Áno, Mali je krajina plná bezprávia a všeličo sa dá vybaviť. Ale za akú cenu? Odpoveď je každému jasná a morálne zábrany inokedy veľmi škrupulóznych redaktorov SME sú odrazu neviditeľné.

Napriek všetkému je oveľa pravdepodobnejšie, že Ľuboš Kosík, aj keď určitý čas v malijskej väzbe pobudol, je na slobode a veselo korešponduje/telefonuje/inak komunikuje s redakciou SME. Ak by sa tento predpoklad naplnil, išlo by zo strany denníka o neodpustiteľné ťahanie verejnosti za nos.

Ekonomika vraždy

Rozbor jednotlivých výrokov Ľuboša Kosíka, ktorých sa dopustil v denníku SME, by si vyžadoval veľa priestoru. Pre ilustráciu toho, čo noviny, redaktor Burčík a jeho ďalší kolegovia nekriticky uverejňujú bez najmenšieho začervenania sa (nie z morálnych, ale intelektuálnych dôvodov), uveďme aspoň to, čo inžinier Kosík povedal ohľadom pripravovanej likvidácie svedka kauzy zavlečenie Oskara Fegyveresa:

„Mali ho zobrať a zhodiť zo skál v Taliansku niekde blízko Mont Blancu. Je tam nejaký horský priechod medzi Švajčiarskom a Talianskom.“

Menej podstatnou je skutočnosť, že Mont Blanc je situovaný na hraniciach medzi Francúzskom a Talianskom, nie na hranici Talianska so Švajčiarskom. Ale geografia nemusela byť obľúbeným predmetom tak pána Kosíka, ako aj redaktorov SME. Druhou vecou je, že zbežný pohľad do Google by aj novinára stíhaného neúprosnou uzávierkou utvrdil v tom, že výrok Ľuboša Kosíka sa nezhoduje s realitou.

Ešte horšie na tom sú tak Kosík, ako aj SME, keď sa na citovaný výrok pozrieme z hľadiska logiky alebo ak chcete, z pohľadu pragmatickej ekonomiky vraždy. Je pravda, že Oskar Fegyveres sa ukrýval vo Švajčiarsku a je pravda, že Jaroslav Svěchota tam za ním poslal aj tím operatívnych pracovníkov. To si Ľuboš Kosík zrejme prečítal v novinách a dostupnej literatúre. Je však trochu pritiahnuté za vlasy tvrdiť, že niekto, kto je nájomný vrah, sa zmocní svojej obete vo Švajčiarsku, bude ju vliecť cez územie Talianska na hranice s Francúzskom a tam ju usmrtí hodením do priepasti pod Mont Blancom. Prečo by to robil? Aby telesná schránka zavraždeného odpočívala pod majestátnou, najvyššou horou západnej Európy? Sotva.

Nájomný vrah nebadane príde, rýchlo udrie a ešte rýchlejšie a podľa možnosti rovnako nebadane zmizne.

Namiesto priania k 25. narodeninám

Médiá bojujú o pozornosť čitateľov, divákov a poslucháčov. Usiluje sa o to aj redakcia SME. Prípad Ľuboša Kosíka – a nie je jediný svojho druhu, žiaľ – popisuje, za akú cenu to robí. Ekonomizácia médií je realitou 21. storočia a nedá sa proti nej bojovať. Noviny, weby, televízie či rádiá si však môžu vyberať spôsob, akou formou sa tomuto trendu prispôsobia.

Denník SME si vybral svoju cestu a nie je na nej sám. Naopak, táto cesta je preplnená či už bulvárom, ako aj takzvanými mienkotvornými médiami. Treba však dodať, že zakladajúci šéfredaktor SME Karol Ježík kráčal inou cestou a to je jediné, čo sa dá pri príležitosti 25. výročia založenia denníka povedať.