Nielen Ukrajina, jestvuje aj Európa, ktorá uprednostňuje Putina pred Bruselom

Kyjev 27. decembra (HSP/Tempi)

Alternatívny projekt voči EÚ

Už takmer mesiac prebiehajú protesty na námestiach Ukrajiny proti rozhodnutiu vlády nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Veľkej časti verejnosti však priniesli aj poznanie, že na našom kontinente jestvuje popri EÚ aj iný, alternatívny projekt politicko-ekonomickej integrácie: colná únia medzi Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom, ktorá sa má čoskoro rozšíriť o ďalšie krajiny a do roku 2015 transformovať na Euroázijskú ekonomickú úniu.

Protestujúci v Kyjeve obviňujú prezidenta Janukovyča, že v poslednej chvíli sabotoval dohodu s Bruselom, ktorá mala krajinu vstupom do EÚ dostať spod vplyvu Ruska. Vo Washingtone Hillary Clinton a takmer všetci americkí analytici považujú Euroázijskú úniu sa akúsi reedíciu Sovietskeho zväzu. Pripomínajú, že Putin v roku 2005 tvrdil, že “rozpustenie ZSSR bolo najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia”. Janukovyč a jeho Strana regiónov popierajú, že by chceli dostať Ukrajinu do tejto únie a aj naďalej iniciujú trojstranné dohody medzi Ukrajinou, Ruskom a EÚ. Ruskí provládni komentátori predpovedajú odčlenenie tejto susediacej krajiny, ak uzrie svetlo sveta dohoda o vstupe Ukrajiny do EÚ: tú istú hrozbu adresoval Putin G.W. Bushovi v roku 2008, ak by bola Ukrajina vstúpila do NATO.

V skutočnosti je Euroázijská únia prirovnateľná k starému ZSSR len v geografických termínoch. Kým stará “únia” sa prezentovala ako nástroj univerzalistickej ideológie (komunizmu), tá nová sa snaží vytvoriť oblasť ruského geopolitického vplyvu, ktorá by mala inštitucionálnu, politicko-ekonomickú formu; ZSSR bolo expanzívneho a ofenzívneho charakteru, zatiaľčo Euroázijská únia sa rodí z potreby defenzívy: chrániť hranice (dokonca v niektorých prípadoch aj samotné teritórium) Ruska od narastajúceho vplyvu Spojených štátov, Európskej únie, Číny a politického islamu. V Moskve sa totiž objavujú zámery prilákať do svojich geopolitických sfér štáty, ktoré sa zrodili po rozpade ZSSR (toto je strategickým cieľom USA a EÚ) alebo aj regióny patriace do Ruskej federácie (v tomto prípade hrozbu predstavuje politický islam na Kaukaze a Čína pozdĺž hraníc s ázijským Ruskom).   

Práve kvôli týmto rozdielom sú hrozby Ruska o podpore teritoriálneho rozdelenia Ukrajiny brané vážne.

Euroáziský ruský projekt a euro-východný európsky projekt začali naraz, a v rovnakom momente na seba aj narazili. Politika východného Partnerstva Európskej únie bola inaugurovaná v roku 2009; colná únia Ruska, Bieloruska a Kazachstanu – uholný kameň budúcej Euroázijskej únie, zasa začala fungovať 1. januára 2010. Východné partnerstvo sa obrátilo na Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajinu a sľúbilo im, že v priebehu niekoľkých rokov dôjde na asociačné dohody, v ktorých EÚ ponúkala spoluprácu, financovanie a liberalizáciu obchodu, ktorý by spočiatku síce uprednostňoval západné krajiny, no v krátkej dobe zaiste aj krajiny Partnerstva. Bielorusko takmer ihneď ušlo radarom, keď sa rozhodlo vstúpiť do colnej euroázijskej únie. Azerbajdžan síce ocenil výhody, ktoré ponúkla EÚ, no nesľúbil jej žiaden “zväzok”. Zvyšné štyri krajiny sa pustili do detailných vyjednávaní, a tak začiatkom septembra litovské predsedníctvo Európskej únie bolo presvedčené, že 28. a 29. novembra vo Vilniuse podpíšu všetky štyri krajiny prvý rozhodný akt asociačnej dohody. Nestalo sa tak. 

Ruské vydieranie?

Prvou z krajín, ktoré sa z toho vyvliekli, bolo Arménsko. Jeho prezident Serž Sargsjan 3. septembra oznámil, že krajina koncom novembra nepodpíše asociačnú dohodu s EÚ, pretože sa rozhodli pripojiť k colnej Euroázijskej únii a participovať pri zrode Euroázijskej ekonomickej únie. Litovský minister zahraničných vecí Linkevicius, ktorého krajina do konca tohto roka predsedá Európskej únii, ihneď zareagoval tvrdením, že príslušnosť k inej colnej únii je nekompatibilná s asociačnou dohodou s EÚ, ktorá predpokladá vytvorenie oblasti voľného obchodu. Už  vtedy sa hovorilo o “ruskom vydieraní”: Rusko je hlavným obchodným partnerom Jerevanu a nespočetné množstvo Arméncov žije a pracuje v Rusku. Moskva je tiež považovaná za ochrannú silu pre asi 150 tisíc Arméncov žijúcich v Sýrii, pretože je spojencom Assadovho režimu bojujúceho proti radikálnym islamistickým rebelom, ktorí okrem ničenia kostolov unášajú a zabíjajú kresťanov. Ruské oddiely už od roku 1994 dohliadajú na prímerie medzi Arménskom a Azerbajdžanom po vojne o región Náhorný Karabach.

Sargsjan pochopil, že Putin by bol sklamaný z arménskeho zväzku s Bruselom, zmaril teda tri roky vyjednávaní a rozhodol sa zmeniť smerovanie. Výsledkom bolo, že 18. novembra jeho minister zahraničných vecí ohlásil, že do februára bude Arménsko štvrtým členom colnej euroázijskej únie. Elmar Brok, nemecký kresťanský demokrat a predseda komisie zahraničných vecí Európskeho parlamentu hovoril otvorene o “vydieraní” maličkej krajiny. Dňa 21. novembra sa zopakovalo ohromujúce vyhlásenie o nepodpísaní dohody Ukrajinou a len štyri dni po tom, čo Azerbajdžan potvrdil, že sa nezaujíma o asociačné dohody s EÚ. Koncom novembra tak neostal nik len dvaja osamelí jazdci – Gruzínsko a Moldavsko, spolu 8 miliónov obyvateľov. Moldavsko by si to ešte mohlo rozmyslieť: pod rozličnými zámienkami (no v prvom rade na odvetu) Rusi zatvorili svoje hranice pre moldavské víno a jablká, ktoré donedávna pokojne importovali…   

Pomyselné preťahovanie sa lanom o Ukrajinu medzi Moskvou a Bruselom presne ako aj kontrast medzi Európskou úniou a Euroázijskou úniou má nepochybne ekonomické aspekty. Analytici tvrdia, že dohoda o slobodnej výmene medzi EÚ a Ukrajinou by v krátkej dobe priniesla inváziu do celého ukrajinského obchodu zo strany európskych produktov ako aj kolaps miestneho priemyslu. Rusi sú presvedčení, že ich obchod by zasa napadli ukrajinské značky hľadajúce nové útočište a predovšetkým európske produkty s novou etiketou predávané ako ukrajinské. 

Samotný Kyjev vydal hospodársko-finančné odôvodnenie pre tento svoj krok späť v poslednom momente: Janukovyč potvrdil, že Ukrajina by za desať rokov stratila takmer 500 miliárd dolárov na vývoze do Ruska, a ďalších 104 miliárd by boli náklady na prispôsobenie sa normatívnemu a produktívnemu štandardu Európskej únie. Tá zasa Ukrajine nevie ponúknuť nič len 600 miliónov pôžičky a prísľub vyvíjania nátlaku na Medzinárodný menový fond, aby jej ponúkol ďalšiu miliardu pôžičky…

Colná únia

To, že oblasti voľného obchodu uprednostňujú tých silnejších (minimálne zo začiatku), je koncept, ktorý sa aplikuje aj v colnej Eurázijskej únii. Na nedávnom summite Únie v októbri tohto roku sa sťažoval prezident Kazachstanu, Nursultan Nazarbajev: “Účasť na colnej únii nám priniesla viac nevýhod ako výhod. Ešte stále máme ťažkosti s propagáciou našich potravinových produktov v Rusku”. Ku kritikám sa pridal aj prezident Bieloruska, Alexander Lukašenko. Ich sťažnosti, zdá sa, nachádzajú odôvodnenie aj v publikácii Svetovej banky, kde sa dočítame, že “Colná únia vytvára príležitosť pre Rusko expandovať so svojím vývozom a svojou účasťou v centrálnej Ázii na úkor vývozu EÚ a Číny. V súčasnosti Colná únia poskytla obchodný stimul v oblasti tarifného režimu len Rusku”.

Geopolitická otázka

Ani Nazarbajev, ani Lukašenko však nemajú v úmysle urobiť krok späť. Naopak, sú presvedčení, že Euroázijská únia zahrňujúca aj Arménsko, sa môže efektívne realizovať už v roku 2015. Kazašský prezident dokonca predpovedá prijatie Turecka a Sýrie! Všetkým tiež je jasné, že integrácia štátov, ktorá má byť alternatívou voči Európskej únii, nie je len ekonomickou otázkou, ale aj geopolitickou a občianskou. Východ nie je Západ a okolo ruského stredu sa môže dobre pridružiť medzištátna organizácia založená na politických princípoch, etických hodnotách a medzinárodných vzťahov moci, ktoré sú úplne iné ako tie západné. Prirodzenosť Ruska je už od počiatku euroázijská, a preto sa nikdy nezhodne s demokratickými politickými inštitúciami, etickým progresizmom a geopolitickou hegemóniou Západu.

Ako píše Financial Times, podľa Zbigniewa Brzeniskeho, poradcu prezidenta Jimmiho Cartera, “Rusko sa po Ukrajine stane jednou veľkou demokraciou” a bude môcť ašpirovať na pozíciu európskeho lídra. Putin v jednom zo svojich príhovorov národu 12. decembra povedal, že Rusko je krajinou, ktorej bola zverená historická misia, a tá sa v súčasnosti predstavuje ochranu tradičných hodnôt, ktoré oslabil západný etický relativizmus.

Ale ak by aj Putinova politická hegemónia mala zapadnúť a moc v Moskve by prevzal menej konzervatívny líder či strana, myšlienka o ruskej “neumenšiteľnosti”, ktorá sa prejavuje ako politicko-inštitucionálna organizácia euroázijského priestoru a ako alternatíva voči hodnotám Západu, nebude ohrozená. Predstavuje totiž samotnú podstatu Ruska (slová “demokracia” a “sloboda” nikdy nebudú znamenať to isté v Moskve, v Bruseli a Washingtone). Ak by sa to malo zmeniť, musel by sa eliminovať politický a duchovný protiklad, ktorým je Rusko ako štát. To sa však nepodarilo nikomu, ani tým, čo sa volali Napoleon, Hitler, Clinton alebo Bush.

Vnútorné rozpory

Možno vysvetlenie stojí v slovách filozofa Nikolaja Berdjajeva v jeho knihe “Ruská idea”: “Skutočnosť, že Rusko je nekonečnou krajinou, je nielen dobré a historickým šťastím pre národ, ale tiež aj dôvodom tragickosti jeho osudu. Nesmierna sila našej prírody chránila ruského človeka, no ten ju za to musel brániť a spravovať. Výsledkom bol tiež štát, ktorý ťažko doliehal na národ a mučil ho. Vo svete hádam ani neexistuje iný národ, ktorý by vo svojej histórii mal na konte toľko protikladov. Imperializmus bol vždy deformáciou ruskej idey a náklonnosti. Nesmiernosť Ruska je jednou z jeho metafyzických vlastností a nielen vlastnosťou jeho empirickej histórie. Ruská literatúra a myšlienky boli preniknuté nenávisťou voči impériu, ktorému takto prejavovali nepriazeň. No zároveň impérium predpokladali, predpokladali totiž nesmiernosť ruskej zeme. Tento protiklad je vlastný samotnej duchovnej štruktúre našej krajiny a nášho národa.”

Ivana Pločicová