Pravdaže, nátlaku vládcu Európy mohol, ale i nemusel Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 vyhovieť. Ak pripustíme, že by sa tento snem v marci 1939 vzoprel Hitlerovi, keby sa teda riadil listom legionárov, ktorí ho žiadali „ostať spolu s Čechmi“ a 14. marec by jednoducho „nebol“, čo by sa dialo ďalej? Je to vážna a dôležitá otázka, rovnako ako aj odpoveď na ňu. Ak ešte máme slobodu myslenia a slova, uvažujme.

Edvard Beneš už sedel v teplučkom Londýne a z času načas zaletel na platené prednáškové turné do Ameriky, Jozef Tiso by ostal bánovským farárom, Gustáv Husák by možno odletel do Moskvy. A národ, naši starí otcovia a staré mamy by zostali napospas číhajúcim susedom. Severné Slovensko, Žilinský a Prešovský kraj, by pripadlo poľskému plukovníkovi Beckovi, juh, teda Bratislavský kraj, časť Trnavského, Nitriansky, Banskobystrický a Košický kraj by uchvátil admirál bez mora Horthy a Protektorát Čechy a Morava by siahal po Trenčín a Trnavu. Nasledovalo by nepredstaviteľné strádanie slovenského obyvateľstva. A prežil by vôbec slovenský národ, ak by bol rozkúskovaný medzi susedov, bezbranný a bez vodcov? Aký by bol osud našich starých rodičov a ostatných príbuzných? Výstrely a mŕtvi z vianočných Šurian z roku 1938 a z obce Čechy v roku 1939 „len“ za spev slovenskej hymny, veľa naznačovali, alebo chce niekto povedať, že nie? Mali by sme dnes svoj štát, demokratickú Slovenskú republiku so všetkým tým, čo máme – a čo ešte dostatočne nevieme využívať v prospech nás a našich potomkov?

Sú aj také názory, že Slováci by rozdeleniu a okupácii čelili povstaním. Lenže: bolo by bez vlastného štátu povstanie, ako prejav úsilia o zaradenie sa medzi spojencov, aspoň také, aké bolo? Kto a čím by bojoval, ak by nebolo armády, jej bojových skúseností, výzbroje a výstroja? Odkiaľ by vzal Karvaš peniaze, keby Slovensko nemalo vlastnú centrálnu banku? Mnohí si povzdychnú: a bolo vôbec povstanie také, aké bolo, teda predčasné a krvavé, potrebné? K tejto téme sa ešte vrátime, zatiaľ sme ešte stále na samom začiatku štátu, ale predsa: čo by sa stalo so Slovenskom po vojne bez povstania? Uznal by Edvard Beneš a prostredníctvom neho svet, že existuje nejaký slovenský národ? Veď ten aj tak existenciu Slovákov len „bral na vedomie“ so škrípaním zubov, ale nikdy ju neuznal.

Dňa 21. júla 1939 prijal snem ústavu, ktorá nadobudla účinnosť 31. júla a odvtedy štát bol Slovenskou republikou. Podľa preambuly tejto ústavy „slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spo1očnosti i jednotlivcov.“ Občania sa mali „zoskupovať“ do šiestich stavov (poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní, verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov). Stranícka pluralita bola obmedzená a pre účasť na politickom živote bola len jedna stranu – ľudová. Ústava zakotvila reciprocitu pre práva menšín: „Práva národnostných skupín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny.“

V tom čase však už platili dva iné dokumenty, čo niektoré ústavné zámery a ciele limitovalo. V štáte sa „vďaka“ nim presadzoval autoritatívny princíp so znakmi totality. Išlo o Zmluvu o ochrannom vzťahu medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom a Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili charakter štátu. Nemecko sa nimi zaviazalo chrániť integritu slovenského územia výmenou za jeho podriadenosť. Ochrannú zmluvu podpísali za Slovensko Tuka a Ďurčanský 18. marca vo Viedni, Tiso na druhý deň, 19. marca v Bratislave – aj to o niečom svedčí. Za nemeckú stranu Joachim von Ribbentrop v Berlíne 23. marca 1939. V ten deň zmluva oficiálne nadobudla platnosť a mala platiť 25 rokov. V ten deň v Berlíne podpísali Tuka a Ďurčanský za Slovensko aj Dôverný protokol.

Ochranná zmluva sa rodila rýchlo, ale nie ľahko. Bola výsledkom rokovaní delegácií vedených Adolfom Hitlerom a Jozefom Tisom vo Viedni, ktoré sa uskutočnili 18. marca 1939. V ten deň Hitlerovi generáli rozprestreli mapu strednej Európy, na ktorej bola označená časť slovenského územia, ktoré chceli vojensky obsadiť. Keď Tiso videl, že ide vlastne o celé Považie, vyhlásil: „Slovensko už stratilo toľko územia, že žiaden slovenský politik nemôže viac odsúhlasiť stratu ani piade slovenskej zeme“ a chcel odísť: „Wo ist mein Hut (Kde je môj klobúk)?“ Po tejto otázke, ktorá čoskoro obveseľovala Viedeň i Berlín, prítomným generálom stuhla krv v žilách: ako zareaguje Hitler. Ten však vstal zo stoličky, dobehol odchádzajúceho Tisa, chytil ho za rameno a povedal mu, že na mape sú požiadavky jeho generálov, ale on chápe Tisovu situáciu: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme, garantujem hranice Slovenska!“ Až po týchto Hitlerových slovách, ktoré si Tiso na mieste zapísal do denníka, vrátil sa k stolu a pokračoval vo vyjednávaní. Vznikla Ochranná zmluva, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku „v uzrozumení s Nemeckou ríšou“ a vyslovilo súhlas, aby na úzkom páse slovenského územia pri hraniciach Nemeckej ríše (Protektorátu Čechy a Morava), v tzv. Ochrannom pásme, mohli byť usadené nemecké posádky. (Len poznámka: so slovensko-nemeckou Ochrannou zmluvou porovnával nedávno – v roku 2019 – bývalý premiér Ján Čarnogurský návrh zmluvy medzi Slovenskom a USA o dočasnom pobyte amerických vojsk na slovenskom území a vyšlo mu, že navrhnutá slovensko-americká zmluva viac obmedzuje zvrchovanosť Slovenska ako zmluva s nacistickým Nemeckom.)

Hitlerove slová o garantovaní hraníc Slovenska však nebolo možno brať vážne. Veď už v deň podpisu Ochrannej zmluvy von Ribbentropom, maďarské vojenské jednotky, ktoré po dohode Horthyho s Hitlerom okupovali Podkarpatskú Rus, prenikli na Slovensko. Tento maďarský útok dostal pomenovanie „Malá vojna“, v ktorej Slovensko bránili jednotky ešte sa len tvoriacej armády a Hlinkovej gardy. Tiso odmietol pozvať na pomoc nemeckú armádu so slovami: „Keby sme ich raz zavolali, ktovie, kedy by potom odišli!“. Maďari dokonca bombardovali Spišskú Novú Ves a pritom zabili 12 ľudí (dovedna bolo obetí 36). Výsledkom maďarskej agresie bolo obsadenie slovenského územia po Sninu a strata ďalších 69 639 obyvateľov.

Z tajných dokumentov vieme, že Hitler ešte na konci marca 1939 nebol rozhodnutý, či zachová Slovensko ako samostatný štát, alebo ho „zobchoduje“ ako ponuku Poliakom alebo Maďarom, aby si ich získal na svoju stranu. No 28. apríla už navrhol Poľsku, aby „nezávislosť Slovenského štátu bola zaistená spoločne Nemeckom, Poľskom a Maďarskom“, Poliaci však tento zámer odmietli. O to ťažšia a náročnejšia bola pozícia slovenského vedenia: upevňovať nový štát a so všetkou opatrnosťou brániť jeho suverenitu tak, aby sa Hitler presvedčil, že je to aj pre neho „užitočné riešenie“.

Túto slovenskú stratégiu, ktorú presadzoval najmä Tiso, ktorého 26. októbra zvolili za prezidenta (nemal protikandidáta, najobľúbenejšia žijúca osobnosť národného spoločenstva, Jozef Škultéty, mal v tom čase už 86 rokov), pozoroval švajčiarsky vyslanec v Bratislave Hans Keller: „Kým tretia ríša pokračovala vo svojom naoko víťaznom pochode a Slovensku, ako sa vtedy hovorilo, dožičila čas, aby mohlo užívať svoj hospodársky zázrak, Slováci nemali nijakú alternatívu pre svoje navonok lojálne správanie sa voči Berlínu“. V skutočnosti však Slováci navonok prejavovali k Nemcom „priateľstvo, ako si to želali, za chrbtom však nezriedka sa vedeli postarať o marenie nemeckých želaní, čo bola obranná taktika, ktorú prevzali od svojich rebelujúcich predkov“.

Ale to už zapracoval „diabolský mechanizmus“ a Európa sa ocitla vo vojne, ktorá bola vlastne pokračovaním vojnového konfliktu z rokov 1914-1918.

Marián Tkáč