Bratislava 15. decembra 2019 (HSP/Foto:Kresba Marián Tkáč)

Stal sa teda zázrak. Udupávaný národ – o ktorom len málokto vedel, že existuje – vstal z popola. Slováci dokázali prežiť, pretože im pomáhala ich stará kultúrna tradícia. Pomáhali kňazi z kazateľníc a kázňami na veľkých púťach, pomáhali im „ľudomilné“ banky

A pomáhala im aj tlač ako celkom prirodzený „súputnik“ politiky a politikov, ktorej duch bol v čase útlaku oveľa väčšmi slovenský, ako je dnes! A zaiste aj priamo Prozreteľnosť – lebo zázrakom sú (podľa Oxford Advanced Learner´s Dictionary of Current English) „udivujúce a pozitívne činy alebo udalosti, ktoré prekračujú zákony prírody, a preto sa považujú za spôsobené Bohom“.

Slovensko riadila najprv Dočasná vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Na konci Uhorska blízky spolupracovník Andreja Hlinku, no v skutočnosti už napojený na liberálno-pokrokársky orientovaných slovenských čechoslovakistov, združených v mladosti okolo časopisu Hlas, ktorým pražská vláda zverila správu Slovenska. V správnom čase (28. októbra 1918) bol na správnom mieste (v Prahe). Dňa 4. novembra pricestoval na čele šesťčlennej vlády do Skalice, ktorá sa takto na niekoľko dní stala hlavným mestom Slovenska. Následne sa Šrobár ocitol v Žiline a 14. novembra 1918 ukončila jeho vláda svoju činnosť. Jej nástupcom sa stalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska tiež s – kým iným? – Šrobárom na čele.

Nechuť sídliť v Martine, vtedy neoficiálnom politickom centre Slovenska a v sídle SNR, nevoleného slovenského parlamentu, možno pripisovať Šrobárovmu sklonu k diktátorstvu. Napokon jedným z jeho prvých krokov bolo vydanie nariadenia 8. januára 1919 o rozpustení miestnych Národných rád na území Slovenska, a následne aj SNR, ktorá prestala pracovať 31. januára 1919 po troch mesiacoch. Silvester, strávený Šrobárom v Martine, mal iba ten výsledok, že viedol k „oživotvoreniu“ Matice slovenskej.

Nuž, Vavro Šrobár takúto inštitúciu nepotreboval, on podliehal priamo Prahe, sídlu česko-slovenskej vlády i parlamentu, Revolučnému národnému zhromaždeniu, do ktorého menoval – práve on – za Slovensko spočiatku 41 členov (z toho bolo šesť etnických Čechov, „znalcov“ slovenskej problematiky, vrátane Edvarda Beneša!) a 11. marca 1919 ho rozšíril o 14 ďalších Slovákov, a to veľmi necitlivo. Časopis Sociálny demokrat 28. februára 1919 napísal: „Namiesto členov národných rád sedia v správnych orgánoch bývalí úradníci – slúžni, notári, richtári, kým slovenské národné orgány sú zrušené“.

Svätoslav Mathé cituje v tej súvislosti Ferdinanda Peroutku: „Niekoľko evanjelických rodín obsadilo svojím príbuzenstvom väčšinu vplyvných miest“ („Prečo sa rozpadlo Československo“, Literárny týždenník 1. januára 1998). Hlavnou úlohou „revolučného“ parlamentu (v ktorom teda nesedel Andrej Hlinka, keďže práve „sedel“ v Mírove) bolo prijatie ústavy nového štátu, čo sa stalo 29. februára 1920. Ústava na dlhé roky nahradila Česko-Slovensko Československom. Ani raz sa v nej nevyskytuje slovo Slovák, Slovensko, slovenský. Položenie slovenského národa bolo vlastne horšie ako položenie národnostných menšín, ktorým ústava Republiky zaručovala jazykové práva a možnosť kultúrneho vývinu.

Patrí sa asi podotknúť, že Šrobár bol katolíkom, ktorý v roku 1906, podporovaný Hlinkom, kandidoval za ľudovú stranu. Iného katolíka, jeho kmotra Andreja Hlinku, zakladateľa Kňazskej rady, ktorý 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú strana, zatkli 11. októbra 1919 po návrate z Paríža. Tam sa s cudzím poľským pasom neúspešne pokúšal ponúknuť mierovej konferencii Pittsburskú dohodu, ako východisko pre budúce Česko-Slovensko. V Hlinkovom sprievode, ktorý dorazil do Paríža začiatkom septembra 1919, boli kňazi František Jehlička (ktorý sa z Paríža nevrátil a zamieril do Maďarska) a Štefan Mnoheľ, profesor teológie Jozef Rudinský a obchodník Jozef Kubala. Zaujímavé informácie o tejto ceste uvádza Leopold Moravčík, odvolávajúci sa na knihu „Suitors and Suppliants“ (Žalobcovia a prosebníci), ktorú napísal Stephen Bonsal, osobný tlmočník amerického prezidenta Wilsona na mierových rokovaniach, ktorý sa s Hlinkom v Paríži stretol.

Bonsal v kapitole Česi, Slováci a otec Hlinka píše, že do hotela Crillon v Paríži, kde sídlil počas konferencie prezident USA Woodrow Wilson a jeho poradcovia, prišli v druhej polovici septembra 1919 dvaja Slováci. Podarilo sa im stretnúť – zrejme bezúspešne – s vtedajším americkým úradujúcim ministrom zahraničných vecí Frankom Polkom, ktorý viedol americkú delegáciu po odchode prezidenta Wilsona.

Na druhý deň sa opäť objavili v hoteli a doručili list napísaný generálom Štefánikom, adresovaný Stephenovi Bonsalovi. Bonsal konštatoval, že list bol evidentne autentický a musel byť napísaný len niekoľko dní predtým, ako Štefánik nasadol do lietadla na svoj posledný let. Stálo v ňom: „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži. Ak je to možné, zabezpečte im stretnutie s prezidentom alebo Plukovníkom. Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť.“ Štefánik teda mal v úmysle prísť osobne do Paríža a pripojiť sa k slovenskej delegácii. O tejto informácii sa nevie – prečo je taká utajená? To naša oficiálna história naďalej nadŕža Benešovi na úkor Hlinku a Štefánika?

Hlinka bol presvedčený, že Štefánika „nášho veľkého vodcu, by všetci zhromaždení vyslanci počúvali, lebo pracoval nielen pre svoj vlastný národ, ale aj pre spojencov či už na Sibíri alebo na talianskom fronte. No, oni ho umlčali tým najpodlejším spôsobom.“ Toto tvrdenie Bonsala prekvapilo a Hlinka pokračoval: „Povedali vám a celému svetu tvrdili, že generál Štefánik zahynul počas leteckej nehody. Nie je v tom ani zrnko pravdy. Lietadlo, ktoré ho priviezlo z Talianska, úspešne pristálo, ale keď vystúpil, skolili ho českí vojaci rozmiestnení tam Benešom len pre tento diabolský úmysel. Mnohí poznajú detaily tohto zločinu a kto je za ním, ale v súčasnom stave vecí nemôžu robiť nič. Pravdu pozná aj generálov brat, ale ten je uväznený vo svojej dedine a keby sa odvážil povedať čo len slovo, bol by postavený pred popravnú čatu.“ Bonsal vo svojej knihe uviedol: „Neveril som tomuto (Hlinkovmu) tvrdeniu nielen v tom čase, ale ani neskôr.“ Neveríme mu ani my?

Hlinku internovali v Česku sedem mesiacov, aj počas prijímania česko-slovenskej ústavy, a prepustili ho 28. apríla 1920, desať dní po voľbách, v ktorých bol zvolený za poslanca.

Tak či onak, Slovensko sa oddelilo od Maďarska, čo Maďari len ťažko niesli. Ich „zmenšené kráľovstvo“, „csonka királyság“ ostalo jedovaté pre Nemaďarov, zo zvyšku žalára národov sa stal cintorín menšín (slová Jerguša Ferka). Rozloha Česko-Slovenska bola 140-tisíc kilometrov štvorcových a pri prvom sčítaní ľudu v roku 1921 v ňom žilo 13,5 milióna obyvateľov. Na Slovensku to bolo presne 2 989 361 obyvateľov, z toho Maďarov 637 183, Nemcov 139 900, Rusínov 85 644, Židov 70 529, iných 42 313. Nový štát prebral približne pätinu územia, štvrtinu obyvateľstva a okolo šesťdesiat percent priemyselného potenciálu bývalej monarchie, ako aj celý rakúsko-uhorský právny poriadok. Konsolidácia Slovenska sa však mohla začať až po Trianonskej dohode.

K jej podpisu 4. júna 1920 viedla však zložitá cesta.

Marián Tkáč