Centrom slovenského života bolo súmestie Pešť a Budín. Veľa známych Slovákov tu pracovalo v kráľovskej dvorskej komore. Radcovia Martin Hamuljak a Jozef Bernolák, notár Ján Koiš, advokát Ján Herkeľ, Aleš Dedinský, Ján Grenatír, Anton Ottmayer. Ich a Jána Kollára, kazateľa Božieho slova, nachádzame medzi zakladateľmi Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.

Po Učenom tovarišstve druhú slovenskú celonárodnú inštitúciu od zániku Svätoplukovej ríše založili v Budíne 1. augusta 1834. Účastinári si rozdelili medzi seba desať účastín po tridsiatich zlatých. Za prvého predsedu zvolili evanjelického kazateľa Jána Kollára. Ten však aj s pokladníkom Martinom Sucháňom keď videli, že sa namiesto češtiny pestuje slovenčina, po roku Spolok opustili a potom ho spravoval Martin Hamuljak. Ten ako štátny úradník si mal pomaďarčiť svoje priezvisko. On však vyhlásil: „Keď z Predkovského zostal Predkóczy, z Jánošíka Jánossy, tak nech sa stane z Hamuljaka Hamuljáky.“ Agitátorom padli sánky a on ostal Hamuljakom.

Členovia Spolku sa schádzali v dome Jozefa Bernoláka. Tento súdny radca dvorskej komory, ktorý od roku 1836 zastával funkciu predsedu Spolku, bol príbuzným Antona Bernoláka z tej vetvy Bernolákovcov, ktorá sa po katastrofálnej neúrode na Orave presťahovala na Dolnú zem. Bolo to po „hrdinských činoch“ vojska Františka II. Rákociho, ktoré na Orave vyčíňalo medzi rokmi 1704 až 1709 a dôsledky vojny potom dovŕšila prírodná katastrofa v rokoch 1715/1716. Vtedy aj v lete mrzlo a padal sneh v dôsledku čoho sa neurodilo takmer nič a ľudia sa pred hladom zachraňovali iba útekom do južných krajov. Oravu vtedy opustilo tisícpäťsto rodín, medzi nimi i zemianske rodiny Juraja, Mikuláša a Eliáša vtedy ešte Brnoliakovcov.

U Jozefa Bernoláka býval aj mladý Andrej Radlinský, synovec Antona Bernoláka. Keďže po skončení teológie v roku 1840 nemal ešte predpísaný kánonický vek 24 rokov, na vysviacku za kňaza rok čakal u svojho ujca Jozefa, a staral sa o výchovu jeho 17-ročného syna Ferdinanda Bernoláka.

Vznik Spolku, ktorý vydával almanach Zora až do roku 1840, bol súčasťou úsilia o založenie Matice slovenskej, na čo už v roku 1827 nabádal Kollára a Hamuljaka Šafárik, vtedy žijúci v Novom Sade, inšpirovaný v Pešti založenou Maticou srbskou 1. júla 1826.

Na bratislavskom evanjelickom lýceu pôsobila od augusta 1829 akoby „ďalšia Matica“, Spoločnosť česko-slovanská, ktorú založili Samo Chalupka, Daniel Lichard a Karol Štúr. V septembri 1829 prišiel do Bratislavy a stal sa členom Spoločnosti vtedy iba 14-ročný Ľudovít Štúr. Ten o sedem rokov neskôr spolu s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským (1812–1867), vypracoval ďalší projekt založenia Matice slovenskej, ako osvetového a vydavateľského ústavu a predstaviteľa slovenského národa. Bolo to v čase, keď Štúr a Vrchovský úzko spolupracovali – v rokoch 1836-1837. Štúr bol spočiatku nadšený Vrchovského aktivitou aj plánmi, podľa Hurbanových spomienok bol Štúrovým ideálom.

Dnes o Vrchovskom, ktorý pochádzal z rodiny zámožných skalických súkenníkov – tí od začiatku 19. storočia vyrábali kvalitné súkno – nevieme skoro nič. Predok Samuel Vrchovský ako obdivovateľ francúzskej revolúcie sa dostal k uhorským jakobínom, po odsúdení na sťatie ho v roku 1797 omilostili a zomrel na Morave. Alexander Vrchovský študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde medzi revolučnou poľskou, českou, srbskou, chorvátskou a slovinskou mládežou pochopil potrebu národnej organizácie študentov, ich vzdelávania, prípravy k väčším činom. Sníval o federácii slobodných slovanských republík.

Keď potom v októbri 1834, ako študent práva vo Viedni zistil, že na bratislavskom lýceu je „veľmi mŕtvo“, dohodol sa so Štúrom na spolupráci. Štúr vo februári 1834 dočasne prerušil štúdia kvôli vážnej finančnej situácii a začas si privyrábal ako pisár na panstve grófa Karola Zaya v Uhrovci. No v septembri na naliehanie Sama Chalupku prišiel opäť do Bratislavy a tu ho 17. decembra 1834 zvolili po Ctibohovi Zochovi za tajomníka Spoločnosti česko-slovenskej a činnosť Spoločnosti sa pohla dopredu, počet jej členov sa zvýšil. Štúr pôsobil v dejepisnom a literárnom krúžku, staral sa o korešpondenciu s členmi, o časť školskej knižnice, redigoval almanach Plody, súkromne vyučoval v dome bratislavského kupca Schwaigera.

V apríli 1835 poslal Vrchovský do lýcea „pakl kníh srbských, poľských a ruských“ a v priloženom liste odporúčal opustiť „ducha malicherného“, lebo „národ náš slovanský nad velkým dílem jest“, a tak im „třeba srdnatě zrak obrátiti na věc, ktorá někdy v budoucnosti miliony oblažovati má“. Zároveň v protiklade k dovtedajšiemu recitovaniu, spievaniu a vychádzkam do prírody – 24. apríla 1836 sa vybrali štúrovci na známy výlet na Devín, na ktorom sa zaviazali službe národu a prijali staroslovenské mená – navrhol rozdeliť sa „na vědecké třídy podle jedného každého vůli a schopnosti“, zakladať „slovanské kněhárně“, učiť sa „slovanským nářečím přede všemi řečmi“, „semena národních citů rozsívati“ a aj pritiahnuť katolícku mládež z juristickej Akadémie. Bol oveľa radikálnejší ako Štúr.

Štúr však pracoval, v máji 1835 získal pre národnú vec Hurbana. Stal sa podpredsedom Spoločnosti česko-slovenskej. Keď Vrchovský v roku 1836 skončil štúdiá vo Viedni, založil si advokátsku prax v Bratislave. Štúr sa potešil, keď sa Vrchovský 19. novembra 1836 prihlásil do Spoločnosti a napísal žiadosť na dištriktuálny konvent, aby bol Štúr ustanovený za námestníka profesora slovenskej literatúry. Najvýznamnejším činom Vrchovského bolo založenie tajného spolku Vzájomnosť koncom júna 1837 spolu s Červenákom a Ollíkom – ale bez Štúra! Ten im pripadal umiernený. Vstup do Vzájomnosti sa dial rituálne s prísahou, bozkom a podaním ruky. Jeho členmi sa postupne stali Hodža, Ctiboh Zoch, Tomáš Hroš, Samo Chalupka, Hurban, Škultéty, Paulini. To bola pre Štúra prvá rana.

Čoskoro sa ukázali hodnotové rozdiely medzi nimi. Vrchovský ako ctiteľ básnika Byrona zapôsobil na Kráľa, Kalinčiaka, no pre Štúra bol Byron autorom vytvárajúcim chaos a záhubu. Hádky o Byrona boli vážnym dôvodom ich rozchodu. Štúr vyžadoval v slovanskej poézii „čistú lásku“ a pokojný, harmonický obraz sveta, preto mu nebol úplne slovanský ani Mickiewicz, Puškin či Kollár. Vrchovský sa vzďaľoval od autoritatívneho Štúra a jeho stúpencov a v lete 1837 sa presťahoval do Budína, kde neprestal žiť národným životom, aj preto bol aj s Kollárom stredobodom šovinistickej nenávisti Maďarov.

Zariadil tu advokátsku kanceláriu, v ktorej pracovali takí revolucionári ako Janko Kráľ, Jókai, Štefan Daxner, aj Petöfi. Samovi Chalupkovi posielal dejepisnú literatúru, ako podklad k básnickému „vyrumování dávných dějin našich“ (tu sú aj korene Mor ho). Žil v Pešti ako „zámožný advokát a statkár“ a pokúšal sa o finančné transakcie, pričom mu narástli nesplatené pohľadávky, až v lete 1867 dobrovoľne skončil svoj život vo vlnách Dunaja neďaleko Ostrihomu.

Vrchovský bol revolučnou paralelou Štúrovho umierneného pohybu, intelektuál, po ktorom by v inom národe pomenovali v hlavnom meste ulicu. V Bratislave ju nemá.

Ako by sa vyvíjal osud Slovenska, keby tí dvaja dokázali spolupracovať? Štúr a Vrchovský to však nedokázali rovnako, ako to nedokážeme dnes my…

Marián Tkáč