V americkom údere na Sýriu vidieť tri aspekty, prvé dva sa týkajú  sa Sýrie a medzinárodného spoločenstva, tretia rovina sa dotýka priamo Ruska.

Podľa toho, ako sa vývíja sýrsky konflikt, je zrejmé, že americké vojenské útoky neovplyvnia situáciu v Sýrii. Americké útoky nezastavia Asadovu armádu a nezastavia takisto diplomatické rozhovory medzi Asadom a opozíciou. Víťazstvo Asada je isté a odchod Asada, na ktorom trval na začiatku konfliktu v roku 2011 Západ a spolu s ním aj viacero arabských krajín, sa takisto neuskutoční.

Rusko a Irán napriek americkým útokom budú pokračovať v podpore Asada a budú pomáhať aj naďalej sýrskym vládnym jednotkám získavať kontrolu nad sýrskym územím. Rusi a Irán aj naďalej budú Asadovi pomáhať likvidovať teroristov a budú tlačiť sýrsku opozíciu k rozhovorom. Turecko, formálne podporujúce americký úder, takisto nezmení svoju politiku a bude likvidovať Kurdov na severe, pretože pre Turkov ide o principiálnu otázku. Ankara očakáva od Američanov obrovské ústupky v kurdskej otázke, a ak USA nebudú s týmito ústupkami súhlasiť, vzťahy s Turkami sa budú aj naďalej vyostrovať.

Na medzinárodnej aréne Trumpove akcie nemajú žiaden seriózny efekt, Trump sa snaží zvýšiť americkú kontrolu nad európskymi štátmi, ktoré sú aj členmi NATO a v ktorých sa už objavujú odstredivé tendencie.

Účasť Veľkej Británie a Francúzska, ako aj morálna podpora zo strany EÚ, nie je pre Rusko zaujímavá, ide o demonštráciu „atlantickej solidárnosti“, to znamená prehlbujúcej sa geopolitickej závislosti európskych krajín od USA. Všetci odborníci v Európe a na Blízkom východe však chápu, že silová akcia Američanov bola len divadielkom a nebude reálne znamenať zvýšenie amerického vplyvu na Blízkom východe.

Amerika už stratila veľkú časť svojich pozícií. Samozrejme, stále má k dispozícii mohutnú vojenskú silu, chýba jej však strategický akčný plán, na čo upozornila už aj bývalá ministerka zahraničných vecí Albrightová, ktorá tvrdí, že USA na Blízkom východe konajú nepredvídateľne a inštinktívne, bez seriózneho geopolitického plánu. Na Blízkom východe sa americký vplyv rúca, Trump kvôli svojej naivnej podpore Izraelu len zhoršuje problémy USA v regióne a stráca arabskú podporu. Američania najprv rozšírili chaos v Iraku, Afganistane, Lýbii, podporovali arabskú jar, potom sa však zmätene stiahli, takže sa do zmätkov dostali všetci ich spojenci. Američania v Sýrii nemajú žiaden plán, dokážu len intuitívne zasahovať a ich aktivity majú čoraz viac imitačný charakter.

Trump hovorí, že chce odísť zo Sýrie a stiahnuť odtiaľ 2000 amerických poradcov, ktorí trčia na zopár základniach v púšti a v kurdských oblastiach. Američania v Sýrii nemajú žiadne perspektívy a Trump chce amerických poradcov stiahnuť skôr, ako ich začnú vo väčšom merítku likvidovať rôzne partizánske skupiny, alebo nemenovaní špecialisti. Trump potreboval ukázať, že je rozhodným prezidentom a takisto potreboval upevniť svoj vplyv nad americkými voličmi strednej triedy. Americkí voliči strednej triedy sú ochotní Trumpovi veriť, pretože sa absolútne nevyznajú v ničom, vrátane arabskej mentality a nechápu, čo sa v skutočnosti na Blízkom východe deje.

Svojim útokom v Sýrii sa Trump snaží takisto upokojiť všetkých rusofóbov, ktorí nevedia pochopiť, že napriek čoraz silnejšiemu Američanmi iniciovaného tlaku Rusko pokračuje pokojne vo svojej politike. Americkí a európski rusofóbi situáciu vnímajú ako rozhodný úder Američanov a ich koalície voči Rusku v Sýrii a budú očakávať aj ďalšie údery v Sýrii, ktoré však situáciu v konečnom dôsledku nijako pozitívne pre Američanov neovplyvnia.

To, čo sa momentálne deje v Sýrii, je imitačný konflikt. Chápu to všetci rozumnejší ľudia vo svete, ktorí vidia, ako Trump a Putin hrajú spoločnú hru. Trump rieši svoje vnútorné problémy tak, aby do konfliktu za žiadnych okolností nezatiahol ruskú armádu a nevstúpil do konfliktu s Putinom. Rovnako to chápe aj Putin, časť Rusov však túto skutočnosť nechápe a vníma situáciu ako porážku Ruska.

V Rusku sa ozývajú hlasy ruských patriotov. Kde je ruská odpoveď? Nás momentálne skúšajú a my mlčíme. Ponížili našu vlasť, jadrovú veľmoc. Na akom základe útočia v našej Sýrii? Skúsili by tak jednať voči ZSSR! Teraz bombardujú Sýrčanov, za chvíľu budú bombardovať našich v Hmeimmim a v Tartuse. Takýchto komentárov sa objavuje veľmi veľa. Priam udivuje, ako ľudia odmietajú vnímať skutočnosť.

Naši hurá-patrioti sa smejú z ruských diplomatických reakcií o narušovaní medzinárodného práva zo strany USA, slovnému odsudzovaniu agresívnych krokov USA a Západu. Vnímajú tieto diplomatické reakcie ako slabé a neadekvátne. Diplomatické reakcie sú však len jedným z elementov geopolitickej hry, diplomatické reakcie sú založená na verbálnej komunikácii. V tejto oblasti však ani nič iné ako verbálne komunikácie nemôže existovať. My tým, že  poukazujeme na porušovanie medzinárodného práva zo strany USA a Západu, sledujeme však v prvom rade naše geopolitické ciele. Pri presadzovaní našich cieľov je potrebné poukazovať na porušovanie medzinárodného práva zo strany USA a Západu a to aj robíme. Ďalšie naše kroky budú nasledovať.

Aké škody však Rusko utrpelo? Od nástupu Putina, vyriešení krízy v Čečensku, krízy v Gruzínsku v roku 2008 to skúšajú Američania s Ruskom po dobrom i po zlom, Rusko však cieľavedome zvyšuje svoj vplyv vo svete. Američanom nevyšlo Gruzínsko, Ukrajina, nevyšla im ani Sýria.

Rusko cieľavedome pokračuje vo svojej politike a oslabuje USA. Američania neustále zvyšujú tlak v prebiehajúcej hybridnej vojne voči Rusku na všetkých frontoch (politika, ekonomika, propaganda, šport, majdan), Rusko napriek tomu pokračuje vo svojej politike a postupne presadzuje všetky priority, ktoré si určilo. Vplyv Ruska v Sýrii rastie, pozícia USA na Blízkom východe je katastrofálna a vplyv USA klesá na celom svete, dokonca aj v EÚ, ktorá sa nachádza pod americkým diktátom.

Američania musia vynakladať čoraz viac úsilia na to, aby udržali európske štáty pod svojou kontrolou. Pre Američanov je to otázka prežitia, pretože ak stratia svoj vplyv aj v Európe, bude to znamenať ich politický a finančný kolaps. Kvôli tomu, aby sa ich vplyv v Európe neoslabil potrebujú chaos v podobe imigračného potoka.

Aké je postavenie Ruska v Sýrii? Rusko prišlo, pretože ich o pomoc požiadal Bašár Asad. Rusi majú svoje základne v Sýrii (Tartus a Chmeimim), ruskí inštruktori zvyšujú bojovú úroveň sýrskych jednotiek. Ruskí vojaci v prípade potreby pomáhajú sýrskej armáde likvidovať teroristov. Ruskí žoldnieri zo skupiny Vagner vykonávajú úlohy, pre ktoré ich v Sýrii najala ruská vláda (iní ruskí občania, bojujúci v Sýrii v iných žoldnierskych zoskupeniach bojujú na vlastnú päsť). Tvrdiť o tom, že americký útok v Sýrii je vlastne útokom na Rusko je smiešne.

Američania úzkostlivo dbali, aby svojim útokom neohrozili ruské pozície a ruské základne. Samozrejme, Američania by boli veľmi radi, keby Sýria padla a terorizmus by sa cez Afganistan mohol preliať do Strednej Ázie a odtiaľ do Ruska, túto geopolitickú úlohu sme však úspešne vyriešili, Američania nedosiahli úspech. Terorizmus sa nikam nepreleje a budeme aj naďalej pomáhať Sýrčanom v oslobodzovaní sýrskeho územia, ktoré sa dosiaľ nenachádza pod kontrolou sýrskej vlády. Takže prečo by sme mali útočiť na Američanov, ktorí pri svojom propagandistickom útoku s cieľom zvýšiť rating Trumpa, obchádzajú naše pozície? Celý prvý útok bol zinscenovanou aktivitou, pri ktorej ani nikto nezahynul a sýrska armáda neutrpela žiadne relevantné straty, dokonca nás o útoku Trump na Twitteri aj informoval.

Porovnajme teraz ale situáciu v Sýrii a vo Vietname. Vo Vietname sa nachádzali naši poradcovia a PVO. Oficiálne ZSSR odmietal svoju účasť vo vietnamskej vojne, pretože nechcel vyhrocovať situáciu vo vzťahu voči USA. Všetci však vedeli že to neboli  Vietnamci, kto obsluhoval S-75 a zostreľoval americké lietadlá. Rovnako odborníci vedeli, že vo Vietname bojovali aj členovia našich špeciálnych jednotiek. Podobne v Afganistane Američania nechceli hrotiť situáciu a oficiálne v Afganistane nepôsobili. Všetci však vedeli, že americkí špecialisti bojujú v afganských radoch a USA dodáva teroristom Stingery.

V Sýrii však už Rusko otvorene hovorí,  že na základe medzinárodného práva pomáhame Sýrčanom v ich boji proti teroristickým bandám. Neskrývame oficiálne našu podporu, ako kedysi ZSSR vo Vietname, alebo USA v Afganistane,  pretože sa Američanov neobávame.  Máme v Sýrii svoje jednotky, kto tieto jednotky ohrozí, musí rátať s ruskou odpoveďou. Američania túto našu požiadavku neohrozovať ruské jednotky akceptovali a úzkostlivo sa vyhýbali ruským pozíciám, pričom pri ich útoku nezahynul ani jeden sýrsky vojak, takže sme nemali žiaden dôvod reagovať. Boj v Sýrii bude s našou pomocou pokračovať, guerillové skupiny už napádajú aj amerických vojakov a takisto sa bude riešiť kurdská otázka na východe krajiny, hneď po Daraa a Kuneitre.

A teraz si spomeňme na Juhosláviu v roku 1999. Náš oddiel výsadkárov obsadil Prištinu a mnohí   ruskí hurá-patrioti to považujú za ruské víťazstvo. Áno veliteľ Jevkurov ukázal, že s Ruskom treba počítať. Opitý Jeľcin kričal Uraaaa. Zastavilo to americký postup na Balkáne? Dokázali sme Srbom pomôcť? Nebolo to nič iné, len symbolická demonštrácia sily zo strany ruských výsadkárov, bez nádeje na úspech. Čo na tom, že sme obsadili časť Prištiny a letisko v Kosove, nezmenili sme chod histórie. V roku 1999 nemohlo Rusko zachrániť Juhosláviu od „humanitárneho bombardovania NATO“ a nedokázali sme zabrániť ďalšiemu vývoju na Balkáne a v Kosove.

V roku 2018 sa nachádzajú Američania v podobnej situácii v akej sme boli my v roku 1999. Už nedokážu ovplyvniť situáciu na Blízkom východe a ani v Sýrii. Zmôžu sa len na symbolické akcie.  A už vôbec nedokážu uškodiť Rusku, ich tlak je odsúdený na neúspech.

Pjotr Akopov