Môj profil 
Predplatné
Neoliberalizmus zlyhal v napĺňaní svojich pompéznych sľubov. Veľkohubé reaganovsko-thatcherovské prehlásenia o „prekvapkávaní“ a „presakovaní“ obrovských ziskov miliardárov smerom dole k menej majetným triedam dnes už takmer nikto neberie vážne a jediné, čo táto doktrína v priebehu posledných troch desaťročí dosiahla, je hrozivé roztvorenie povestných nožníc medzi kapitalistickou triedou a zvyškom populácie. Fakt o zlyhaní neoliberálnej doktríny, pozostávajúcej z rozpočtových škrtov (povestného „uťahovania opaskov“), obmedzovania národných regulačných mechanizmov a zavádzania tzv. liberalizácie a flexiblizácie pracovných trhov, napokon pred troma týždňami neochotne uznal aj Medzinárodný menový fond (MMF): „Namiesto toho, aby podnecoval rast, (…) iba prehlboval nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov dokonca (zrazu!!!) rozpačito nabádajú, aby „k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou mysľou, ako doposiaľ.“
Dôsledky neoliberalizmu
Neoliberálny katechizmus o „slobodnom trhu“ podnietil rozvoj outsourcovanej ekonomiky, kedy sa korporáciám najviac oplatí kúpiť si hotové tenisky od otrokárov kdesi v Kambodži, nalepiť na ne logo vlastnej značky a následne ich predať v Európe či Severnej Amerike za 30- násobnú cenu. Vytvoril absurdné zvrátenosti ako napr. pálenie prebytočných zásob potravín v snahe udržať hladinu cien na želateľnej úrovni (pričom 1,4 miliardy ľudí na svete hladuje).
Medzinárodná konfederácia Oxfam, ktorá sa zaoberá chudobou a nespravodlivosťou vo svete, ešte začiatkom roka zverejnila informáciu, ktorá bola na spadnutie už niekoľko rokov: najbohatšie percento celosvetovej populácie sa veľkosťou svojho majetku vyrovnalo zvyšným 99 percentám! 62 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica, pričom vystaveniu miliónových más chudobe sa nedokážu vyhnúť dokonca ani „najrozvinutejšie“ kapitalistické krajiny ako USA, kde je podľa údajov OSN každé štvrté dieťa odkázané na potravinové kupóny. V roku 2008 dostalo neoliberálne popustenie uzdy „kreativite v tvorbe finančných produktov“ (obľúbený eufemizmus pre svojvôľu bánk a finančných inštitúcií) celý svet takmer na kolená. Tie isté toxické deriváty sa kreujú stále, napr. i vo forme európskych dlhopisov, ktoré pod iným označením používajú ten istý princíp. Finanční giganti si dokonca prenajímajú služby kvantových fyzikov (!!!) na administráciu finančných nástrojov a čoraz komplikovanejších matematických vzorcov, lebo ich už sami prestávajú chápať. Celosvetový dlh sa neustále navyšuje, vrátane astronomického, 20-biliónového dlhu v podaní USA – ten v špecifickej kombinácii s obchodným a štátnym deficitom sľubuje skorý ekonomický kolaps…
Varovné hlasy
Hroziaci kolaps systému nedá spávať mnohým. Až udalosti posledných rokov ukázali, že dlhodobá kritika narastajúcej nerovnosti zo strany renomovaných ekonómov nie je iba mlátením prázdnej slamy – poniektorí (vrátane držiteľov Nobelovej ceny Paula Krugmana, Amartyu Sena či Josepha Stiglitza) dokonca zachádzajú ešte ďalej, keď otvorene hovoria o prezretom kapitalizme, ktorý sa prehupol do svojho záverečného dejstva. Neoliberálnu dogmu otvorene kritizujú už i najväčšie kapacity sveta ako Stephen Hawking („Väčšina ľudí môže skončiť v biede a chudobe, ak budú vlastníci strojov úspešne lobovať proti redistribúcii bohatstva“). Na vývoj finančnej krízy citlivo reagovala aj svetová verejnosť, protestné hnutie Occupy sa prehnalo vyše osemdesiatimi krajinami na všetkých kontinentoch, veľký vplyv si získala aj celosvetová antikapitalistická decentralizovaná sieť Anonymous. Dôvod, pre ktorý sa po usadení rozvíreného prachu napokon nič zásadného nezmenilo, najlepšie vystihla jedna z líderských osobností Occupy Wall Street, anarchista David Graeber: „Každému je jasné, že kapitalizmus nefunguje, ale takmer nikto si namiesto neho nedokáže nič iné predstaviť.“
Krízu prehlbujú aj vynárajúce sa fenomény ako napr. tzv. technologická nezamestna(teľ)nosť spojená s priemyselnou revolúciou 4.0, teda akceleráciou na poli technológií, kybernetiky a robotiky. Očakáva sa, že v blízkej budúcnosti zanikne z týchto dôvodov až 40 percent pracovných miest, pričom neexistuje žiadny nový sektor, ktorý by takto uvoľnené pracovné sily prichýlil (ako keď sa následkom tretej priemyselnej revolúcie veľké množstvo ľudí presunulo do sektoru služieb). Objavujú sa rozličné nekonvenčné návrhy riešení ako napr. základný nepodmienený príjem či tzv. helikoptérové peniaze, o ktorých sa debatuje v kruhoch Európskej centrálnej banky (ECB) – spočívajú v doplnení klasických postupov uvoľňovania peňazí do obehu (kvantitatívne uvoľňovanie či nákup vládnych dlhopisov) o „rozdávanie“ peňazí priamo občanom, v snahe rozhýbať stojaté vody svetových trhov a stimulovať ekonomiku.
Progres vs. brzda pokroku
Aj napriek zdanlivej absencii alternatív (o ktorej nás radi presviedčajú ideologické aparáty neoliberálnej mašinérie) sa však vynára niekoľko možných scenárov, ako zabrániť kolapsu a následnému rozvratu spoločnosti, sprevádzanému vojnami a hladomorom. Žiaden z nich sa však nezaobíde bez redistribúcie bohatstva, ktoré je v súčasnosti sústredené v úzkych kruhoch de facto dedičných elít, pričom tie vďaka privilegovanému postaveniu disponujú rozhodujúcim podielom na moci – z politikov sa stávajú bábky lobistov a z demokracie iba vyprázdnená floskula. Ekonomické elity môžu rátať s pákami na ovplyvňovanie legislatívnych procesov, vďaka čomu systematicky ohýbajú právne rámce jednotlivých štátov v záujme zakonzervovania status quo a svojho mocenského postavenia. V tomto zmysle štandardná sociálna demokracia nepredstavuje žiadnu alternatívu: dokáže síce progresívnym zdaňovaním prerozdeliť istú časť ekonomického bohatstva v prospech spoločnosti, nerieši však samotnú podstatu a tak iba pristupuje na „hru“ elít. Isteže, kapitalistická elita sa svojich výsad nebude chcieť za žiadnu cenu vzdať podobne ako jej predchodcovia: otrokári či feudáli sa taktiež v rôznych etapách histórie bohorovne odvolávali na svoje „prirodzené“ a „neodcudziteľné“ práva. V stave extrémnej nerovnosti vo svete si sotva môžeme predstaviť vývoj, ktorý by nerátal s radikálnou redistribúciou nahromadeného bohatstva – a to nielen pre jalovosť liberálnych a pravicovo libertariánskych filozofov v márnej snahe morálne obhájiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.
V stave extrémnej nerovnosti vo svete si sotva môžeme predstaviť vývoj, ktorý by nerátal s radikálnou redistribúciou nahromadeného bohatstva – a to nielen pre jalovosť liberálnych a pravicovo libertariánskych filozofov v márnej snahe morálne obhájiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.
Druhú časť článku Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej? Časť 2. čoskoro prinesieme na našich stránkach.
Marek Kopilec
.JPG)
.jpg)
