Podľa pscyhológa akási negativita je zakorenená v ľuďoch z Európy už odpradávna, zatiaľ čo ľudia v zámorí sú naučení rozmýšľať pozitívne, niekedy až prehnane pozitívne. “Typická odpoveď na nejakú otázku alebo požiadavku v Amerike obvykle znie “Áno, ale …”, zatiaľ čo Európania povedia skôr “Nie, ale …”. Je to dané európskou históriou. Európania sú viac opatrní, prežili si už veľa sklamania, vedia, že koľkokrát nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíte, a napriek tomu sa niečo nepodarí. V Amerike je stále všetko nové, na všetko sa reaguje štýlom “Áno, poďme to skúsiť, určite to pôjde. Bude to skvelé! “. Tento prístup, že všetko je za všetkých okolností možné, vnímam trochu ako taký adolescentný entuziazmus. Je to niekedy až otravné. Mali by sme vedieť prijať aj utrpenie, rešpektovať, že niečo jednoducho možné nie je. Považujem to za oveľa zrelší prístup. Pomáha korigovať nerealistickú vieru, že človek dokáže všetko. Španielsky filozof Miguel de Unamuno hovorí o takzvanom tragickom pocite života. Taký pocit je v živote potrebný práve preto, aby vyrovnával naivné nadšenie,” vysvetľuje Hopper.

Odborník v rozhovore uviedol aj to, že nevidí ako problém, keď sa človek cíti nešťastne z toho, že nie je v živote dosť pozitívny. “Ľudia sa hanbia, že nemyslia dosť pozitívne, pritom to je úplne normálny prístup. Dalo by sa dokonca povedať, že len hlúpi ľudia sú neustále pozitívni a zo všetkého nadšení. Často je to ale jednoducho taký povahový rys. Nutné je dodať, že v skupine je pre jej dynamiku dobré mať medzi sebou jedného až dvoch podobných ľudí.”

britský psychoanalytik a terapeut sa zaoberá témou nenávisti, problematikou terorizmu z pohľadu psychoanalýzy a štúdiom tráum v ľudských spoločnostiach, je autorom niekoľkých publikácií o sociálnom nevedomí. Vo svojich prácach píše, že ľudia, ktorí prežili nejakú traumu, často cítia veľkú nenávisť k tým, ktorí im ubližovali. Chcieť po nich, aby všetko odpustili a na všetko zabudli, je podľa neho nerealistické. “Po obetiach sa toho chce príliš veľa, oni sa potom cítia previnilo a hanbia sa, pretože toho nie sú schopní. Aby sa to nakoniec aspoň čiastočne podarilo, je nutné s nenávisťou pracovať, nie ju popierať. Je ale dôležité naučiť sa nenávidieť správnym spôsobom a hlavne sa za tieto pocity nehanbiť,” uvádza Hopper, ktorý tiež hovorí, že takto je možné posunúť sa v živote ďalej. Napríklad v prípadoch zneužívania môže byť tradičný koncept dokonca nebezpečný, a to hlavne u detí. Deti väčšinou nerozumejú tomu, prečo boli zneužívané. Často majú pocit, že je to ich vina, že urobili niečo zle. “Keď sa v terapii až príliš sústredíme na odpustenie, môžeme im dokonca uškodiť a všetko môže vyústiť v chorobu, úzkosti alebo agresiu,” dodal.

Upozorňuje, že v súčasnosti je trendom nenávidieť aj tých ľudí, ktorých nepoznáme, trebárs moslimov. “Moslimovia sa stali akýmsi fantastickým démonom, diablom, ktorého sa boja aj ľudia, ktorí žiadneho moslima nikdy nevideli. Aby sme pochopili, kde sa nenávisť berie, môžeme sa pozrieť na vývoj dieťaťa a na rozdiel medzi cudzím a neznámym. Dieťa sa najskôr bojí niečoho neznámeho a divného, ​​napríklad zlej chuti, novej veci alebo nového zvuku. O niečo neskôr prichádza strach z nejakého cudzieho objektu, ktorý je potenciálne nebezpečný a môže narušiť náš bezpečný priestor. Týka sa to predovšetkým vzťahu k matke a objaveniu ďalšie osoby, ktorá vstupuje do tohto vzťahu, najčastejšie otca a súrodencov. S príchodom nového súrodenca sa objaví strach, pocit rivality, pocit, že človek už nie je toľko milovaný a akceptovaný. A tento strach z cudzieho, nebezpečného objektu v nás zostáva celý život. Migračné procesy, ktoré sú veľmi dobre popísané zo sociologického, antropologického a ekonomického pohľadu, môžeme sledovať aj optikou psychoanalýzy. Migranti nevyvolávajú nenávisť len z údajných racionálnych dôvodov typu, že prídu a zoberú nám prácu, ale aj preto, že niekde hlboko v nás sú ukryté oveľa primitívnejší nevedomé úzkosti.” V tomto prípade psychológ hovorí o tom, že všetci v sebe máme nevedomú túžbu po bezpečí a po úplnom spojení s druhým človekom. Je to iluzórne želanie, pretože je nesplniteľné. “Je to pomyselná túžba po návrate do matkinej maternice. Aby sme to docielili, musíme odstrániť všetky prekážky. Všetko, čo je iné, nesúrodé, musí byť eliminované, aby sa mohlo uskutočniť absolútne spojenie s matkou.”

“Rovnaký princíp funguje aj v spoločnosti. Iné, väčšinou minoritné, skupiny sú vnímané negatívne, ako ohrozenie, ako niekto, kto je proti nám. Takže títo ľudia musia byť odstránení, eliminovaní alebo potlačení a tak sa aj deje. Civilizovaná spoločnosť by to ale samozrejme nemala dopustiť. Jediný spôsob, ako tomu zabrániť, je zariadiť, aby sa ľudia necítili ohrození. Čím bezpečnejšie sa ľudia cítia, tým menej sa v spoločnosti takéto správanie objavuje. A to už je potom úloha politikov, aby zaistili bezpečie. Vyvstáva potom otázka, prečo niektoré vlády robia opak,” zamýšľa sa Hopper.