Slovenskí branci veľmi jasne vyjadrujú, že obhajujú slovenský záujem, nie ruský. V citovanom interview predseda SB ďalej uvádza: „Rôzni členovia majú rôzne názory, ale ja osobne uznávam Európsku úniu, ako spoločenstvo národov, ekonomickú a hospodársku jednotu. Mám samozrejme množstvo výhrad, ale nie sú zásadné. Rozhodne nie som presvedčeným protivníkom EÚ.“ V inej časti rozhovoru: „Rusko urobilo anexiou Krymu obrovskú chybu. Berte prosím to, čo hovorím ako môj názor, nemôžem vylúčiť, že si niektorí z našich členov myslia niečo iné. Ja ako predseda však anexiu rozhodne odmietam.“

V citovanom článku je viacero ďalších informácií, ktoré by sa hodilo uviesť, napr. že SB sa otvorene dištancovali a vylúčili svojho člena, ktorý išiel bojovať na Donbas alebo to, že ich členmi sú aj občania SR maďarskej a rómskej národnosti. O výhradách voči SB možno diskutovať, avšak Golianová a Kazharski by nemali selektovať fakty o ich činnosti, najmä keď sú všetky dostupné v zdroji, ktorý sami citujú. Obzvlášť to platí pri článku pre čitateľov v anglickom jazyku, keďže citovaný prameň je dostupný len v slovenčine.

Veľmi nepresným spôsobom popísali Golianová a Kazharski aj Slovensko-ruskú spoločnosť (SRS). Manipuláciou je napr. tvrdenie, týkajúce sa mojej osoby. Autori napísali: „Napriek tomu vedenie Slovensko-ruskej spoločnosti zahŕňa jednotlivcov (okrem Čarnogurského), ktorí jasne vyjadrili sympatie k Kremeľskej politike a verejne obhajovali kontroverzné aktivity Nočných vlkov na Slovensku.“

Ako ten jednotlivec som bol citovaný ja, pričom autori nepresne popísali, s čím sympatizujem a čo som „obhajoval“. Pokiaľ ide o moje sympatie k politike Kremľa, voči niektorým politikám Kremľa mám sympatie, s inými však nesúhlasím. Patrím napr. k odporcom uznania jednostranných zmien hraníc na Kryme a svoj odmietavý názor proti uznaniu zmien som opakovane vyjadril aj na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti. Pokiaľ išlo o link v citácii č. 35, autori môj článok i rozhovor popísali manipulatívne. Reagoval som tam na pokus zakázať združenie slovenských členov klubu Nočných vlkov v SR. Seriózne som pritom analyzoval slovenskú ústavu i konkrétne zákony a nenašiel som žiadny právny dôvod pre zákaz daného združenia. Bez ohľadu na to, či niektoré aktivity Nočných vlkov sú alebo nie sú kontroverzné, na právny zákaz občianskeho združenia „kontroverznosť“ nestačí – treba zákonný dôvod. Navyše združovacie právo je základným právom občanov a treba ho garantovať aj tým občanom, ktorí sú členmi klubu Nočných vlkov. Ak by Golianová a Kazharski vecne kritizovali moju interpretáciu slovenských zákonov, rád sa o tom porozprávam, ale kritika v ich článku bola iba fraškou.

Autori v ďalšej časti kritizovali SRS za články o Ukrajine: „Čarnogurského Slovensko-ruská spoločnosť tiež zdieľa pochybný obsah – napr. tvrdenie o zodpovednosti Západu za „prevrat“ na Ukrajine.“ Lenže o zodpovednosti Západných politikov za Majdan treba otvorene hovoriť, či už ide o tých politikov, ktorí na Majdane vystupovali ako nemecký minister Westerwelle alebo o tých ministrov, ktorí garantovali dohodu prezidenta Janukovyča a lídrov Majdanu vo februári 2014. Dohodu ale lídri Majdanu nedodržali, takže kritické výhrady voči nim sú relevantné. Golianovej a Kazharskému sa očividne nepáči ani slovo „prevrat“, avšak presun moci na Ukrajine neprebehol v súlade s čl. 111 ukrajinskej ústavy (chýbal súhlas 3/4 poslancov, neboli zapojené súdne orgány) a preto existujú relevantné argumenty, že išlo o „prevrat“. Autori by mali argumentovať k otázke čl. 111 ústavy a nie napádať stránku za to, že dala priestor kritickým názorom.

Autori veľmi selektívne podpísali samotný historický vývoj na Slovensku a postupovali tak, aby vytvorili mylný obraz slovenských dejín a slovenských politikov v minulosti.

Jedna z dezinformácií popisuje osobu Ľudovíta Štúra (1815 – 1856). Autori uviedli: „Ikona Slovenského národného obrodenia 19. storočia a otec moderného slovenského jazyka Ľudovít Štúr vyjadril sklamanie vo svojom kľúčovom pojednaní, Slovanstvo a svet budúcnosti, s politickou, hospodárskou a morálnou degeneráciou Západu a postavil ju k idealizovanému obrazu Ruska a staroslovanských tradícií. „Západ“ bol podľa Štúra vozom, ktorý sa rútil do priepasti, zatiaľ čo „Východ“ sa rozprestieral naprieč krajinami slovanského národa, ľudu budúcnosti.“.

Autori „opomenuli“ uviesť, že dielo Slovanstvo a svet budúcnosti bolo napísané v roku 1851 (v nemčine) a postoj Ľudovíta Štúra v tomto diele ovplyvnilo jeho sklamanie z vývoja po revolučných rokoch 1848-49. Štúr sa mnoho rokov pokúšal presadiť legitímne požiadavky slovenského národa nielen v Uhorsku, ale i vo Viedni, avšak nepodarilo sa mu tam dosiahnuť žiadny výsledok. Mimochodom, Ľ. Štúr sa o identitu Slovákov sporil aj so zástancom všeslovanských ideí J. Kollárom. Autori tiež opomenuli uviesť, v akej situácii sa predstavitelia slovenského národa ocitali v roku 1851 a čo sa vtedy dalo reálne robiť. Rusko bolo až do Krymskej vojny jedinou mocnosťou, ktorá mohla nejako ovplyvniť dvojitý útlak slovenského národa zo strany Viedne a Budína. Slovenskému čitateľovi sú tieto súvislosti známe, čitatelia v anglickom jazyku však o nich nemajú predstavu a keďže ich autori zamlčali, o Štúrovi vytvorili menej objektívny obraz.

Autori tendenčným spôsobom interpretovali aj historické udalosti v ČSR v rokoch 1938-39. Napísali: „Republika zanikla, keď Hitler dokázal presvedčiť slovenských nacionalistov, aby vyhlásili nezávislosť v roku 1939.“

V tomto prípade autori úlohu slovenských nacionalistov pri zániku ČSR zámerne precenili, zrejme preto, aby tým prekryli negatívnu úlohu západných štátov v rokoch 1938-39. Pre zánik Republiky bola totiž kľúčová Mníchovská dohoda, nie postoj slovenských nacionalistov. Úlohu nacionalistov možno kritizovať, ale Hitler by Prahu v marci 1939 obsadil bez ohľadu na ich názor. Je tiež zaujímavé, že autori pri popise histórie v článku Mníchovskú dohodu ani raz nespomenuli, hoci z hľadiska vzťahu Slovákov k Rusku a k Západu predstavuje zásadnú udalosť.

Hoci som v práci popísal iba časť dezinformácií v článku Golianovej a Kazharského, možno konštatovať, že porušili základné princípy akademickej etiky. Spomeniem aspoň tri z nich.

1. V práci chýbala vecná polemika a autori sa nevysporiadali s jestvujúcimi protiargumentmi. Naopak, protiargumenty cielene zamlčiavali, zvlášť ak boli presvedčivé a mohli spochybniť želané závery v článku.
2. Autori v článku často vytrhávali jednotlivé vety z kontextu, aby im vtlačili iný význam, ktorý potrebovali pre svoje závery.
3. Autori viackrát útočili na osobnostné práva svojich oponentov, nie na ich argumenty.

Žiaľ, tým, že ľudia ako V. Golianová a A. Kazharski označujú originálne a čestné názory ľudí ako „prokremeľské naratívy“, prispievajú k narastaniu „McCarthystickej“ atmosféry strachu na Slovensku (i v ČR). Vo svetle danej taktiky treba vnímať aj predstavu o „informačnej suverenite“, ktorú A. Kazharski prezentoval v inom svojom článku. Pre opatrnosť tam síce spomínal, že informačná suverenita môže predstavovať riziko, avšak už jeho základná predstava je v rozpore so slovenskou ústavou. Informácie síce možno podľa čl. 26 ústavy obmedziť, ak je to nevyhnutné pre ochranu hodnôt stanovených v ods. 4, avšak idea „informačnej suverenity“ nemá žiadnu oporu v ústave. Skúsme si predstaviť, že by takúto ideu presadzoval V. Mečiar voči proamerickým médiám v 90-tych rokoch… Aj nedostatky v článku Golianovej a Kazharského ukazujú, prečo treba byť pri presadzovaní neústavnej idey „informačnej suverenity“ opatrný. Ide o vážnu hrozbu pre základné práva občanov na Slovensku, zvlášť pri politickom štýle súčasnej Matovičovej vlády

Branislav Fábry