Všetci sme tým prešli, keď sme boli deťmi a svoju matku sme mali ako najbližšiu osobu až do dospelosti. Boh to tak pri stvorení sveta zariadil, že matka svoje dieťa  počne a porodí, aj sa o ne  stará. Bez jej lásky, obety a starostlivosti by sme väčšinou neprežili. Práve čítam knihu o fenoméne bezdomovectva a väčšina bezdomovcov trpí traumou z toho, že matka ani otec im v detstve nedokázali vytvoriť bezpečný a kvalitný domov. Platí aj to, že mnohé veľké osobnosti, ktoré boli prínosom pre ľudstvo, či pre Cirkev vyjadrili svoju vďačnosť za to čo dosiahli svojej matke. Aj v tomto je nám učiteľom Ježiš, Dobrý pastier, ktorý osobitným spôsobom prejavil svoju úctu a lásku k svojej matke Márií a dal ju za matku aj nám. Sv. Don Bosco celé svoje dielo vybudoval v spolupráci so svojou matkou Margitou.  Obyčajne platí, že svätí rodičia vychovajú aj svätých potomkov, ako príklad môžu poslúžiť manželia Martinovci, rodičia sv. Terezky z Lisieux. A naopak, ak sa niektorí ľudia nedokážu zaradiť,   neustále hľadajú miesto v živote i v spoločnosti v častých zmenách názorov, hodnôt a postojov,  nedokážu si  nájsť či vytvoriť pevné vzťahy a miesto, korene   problémov neprispôsobivých ľudí, ktorých počet narastá aj u nás, možno hľadať  aj v  rodinách z ktorých vzišli.

Všetci sme sa narodili niektorej matke. Toto máme nepochybne spoločné. A väčšina z nás sa narodila do rodiny a mnohí sme mali aj to šťastie že do dobrej, kresťanskej, funkčnej. Že naši rodičia nás prijali, vytvorili nám domov a takto nás vystrojili do života tým najcennejším čo nám mohli dať, svojou starostlivosťou, bez ktorej by sme len ťažko prežili, ktorú nedokáže plnohodnotne nahradiť žiadna inštitúcia. Kto pre nás priniesol väčšiu obetu ako naša matka, keď bola ochotná vzdať sa vlastnej slobody, záujmov, kariéry a celé svoje najlepšie roky obetovať pre nás, aby sa o nás starala, vychovávala a pripravila nás pre život. Mnohí sme vďační  aj za to šťastie, že jej manžel a náš otec pri nej a pri nás stál a bol jej i  nám skutočnou oporou a podporou.  I keď obyčajne v období dospievania mladí bývajú nadmieru kritický ku svojim rodičom, žiadne ich nedostatky či chyby nemôžu zastrieť to, že nás od Boha  prijali, starali sa o nás a vychovávali nás. Nikto z nás ľudí nie je dokonalý. Kto  okrem Dobrého Pastiera  a jeho matky môže tvrdiť, že je bez hriechu…. Spolupráca rodiny a Cirkvi dokáže človeka najlepšie pripraviť pre život v spoločnosti. V období nášho detstva sme v škole počúvali, aspoň si pamätám, že takto nám to súdružka učiteľka hovorila, že rodina sa stane nepotrebná, že deti budú vyrastať v domovoch… až dnes si uvedomujem hroznú aktuálnosť jej predpovede, kedy sme ešte takmer všetci vyrastali v usporiadanej rodine a navštevovali hodiny náboženstva. A žiaľ nielen počúvame, ale sme  svedkami toho aj dnes, že rodinu a Cirkev môže niekto, alebo niečo nahradiť. Mnohí nedokážu prijať zodpovednosť za svoje slová a skutky, rozsievajú vietor a žneme búrky. Som veľmi opatrný k tvrdeniam a praxi o nepotrebnosti rodiny a Cirkvi, pretože ak sa človek zamyslí hlbšie nad životom vlastným, či tých druhých okolo neho, zistí, že sa nezakladajú na pravde. Svet a náš život sa nám čoraz viac komplikuje. Ten vzdialený i ten blízky ba i ten najbližší. Každý komu skutočne záleží na Živote, na jeho kvalite a plnej hodnote a na hodnotách ako Pravda, Dobro, Spravodlivosť, Láska, Krása… nemôže  si dovoliť spochybňovať úlohy rodiny a Cirkvi. I keď  štát sa dnes usiluje niektoré úlohy rodiny a Cirkvi suplovať, nakoniec ktosi musí byť zodpovedný za nezodpovednosť mnohých, predsa nie je schopný ich celkom nahradiť, ani na to nemá sily, ani prostriedky, lebo tých ktorí pýtajú je viacej ako je prostriedkov, ktoré môže vynaložiť pri narastajúcich problémoch. A tak sme svedkami, že nie vždy sa mu to  darí. Mnohé správy o zneužívaní, korupcií, nespravodlivosti, nedostatočných službách v nemocniciach, školách, úradoch,  úpadok kultúry a ubúdajúca slušnosť z medziľudských vzťahov to len potvrdzuje. A tak skôr než uveríte rozličným falošným vodcom a experimentom, ktoré nám mnohí čudní “proroci” hlásajú  v médiách a niekedy aj z kazateľníc, zamyslime sa nad tým vďaka komu a čomu som doteraz prežil ja osobne, naša rodina, náš národ, naša Cirkev aj svet. Kto má najväčšiu zásluhu na tom, že som tam kde som? Či to nebolo len vďaka obetavosti našich matiek, otcov, učiteľov, zdravotníkov  a našich kňazov, ktorí do detailov nasledovali príklad Dobrého Pastiera a dokázali obetovať všetko pre dobro tých, za ktorých prijali svojim rozhodnutím stať sa matkou, či kňazom, rehoľníkom, učiteľom, lekárom, zdravotnou sestrou… zodpovednosť a potom už z tejto cesty necúfali v túžbe za pohodlnejším, ľahším a voľnejším životom, ale naplno po nej kráčali pre dobro vlastné i iných a teda aj naše. Som vďačný a denne sa modlím za rodičov ale aj za kňazov, ktorí nielen vysluhovali sviatosti, ale svojim príkladom ma v živote viedli, usmerňovali a vedú po Božej ceste. Vari nie preto môžeme byť svedkami demografickej krízy i krízy voľby duchovných povolaní, ktorá začína naberať nebezpečné obrátky i v našej krajine, ale ešte tragickejšie je to vidieť v krajinách Európy na Západ od nás, že sme stratili zmysel pre čestnosť, zodpovednosť a obetavosť? Že sme sa prestali učiť a nasledovať príklad Dobrého Pastiera, ktorý ovciam dáva večný život a nik ich nevytrhne z jeho ruky? Že  to podstatné „byť“ odsúvame až za menej dôležité „mať“? Že chceme len brať, ale nie aj dávať? Že je nám niekedy bližšia lož či polopravda, ako pravda? Že chceme vládnuť, rozkazovať, diktovať, poučovať, nariaďovať, ale nie slúžiť a obetovať sa. Že chceme búrať, ničiť, reformovať a meniť Božie pravidlá, ale nie tvoriť a stavať na pevných základoch…?  A tak sa ženieme za všeličím a oceňujeme a volíme hocikoho, necháme sa obalamutiť médiami a ľuďmi bez morálky a zodpovednosti, ktorí nám preťahujú medové motúzy popod nosom, aby nás zviedli z cesty, ktorá jedine človeka môže urobiť šťastným na svete i vo večnosti. Aj duchovné povolanie je možné prežiť rôzne, ale ono, ako aj každé iné povolanie má zmysel len vtedy, ak jeho nositeľ je dôsledným nasledovníkom Dobrého Pastiera.  Bez dobrých kňazov, duchovných pastierov nasledujúcich príklad Ježiša Dobrého Pastiera neprežije Cirkev a bez dobrých, obetavých, hrdinských  matiek nemá budúcnosť ani svet.

Kristus je Dobrý Pastier. Je potrebné neustále sa od neho učiť a jeho nasledovať a len vtedy môžeme aj my byť dobrými pastiermi pre tých, ktorí sú nám v živote  zverení, za ktorých máme zodpovednosť v rodine, Cirkvi, v zamestnaní i  v ľudskej spoločnosti. Cestou k plnohodnotnému životu je,  byť verní Bohu, nasledovať príklad Dobrého Pastiera a vložiť sa naplno do jeho služby. To je možné napriek všetkým problémom najčastejšie a najlepšie cez službu v Kristovej Cirkvi a rodine.

Ľudovít Košík