Vo štvrtok 22. januára sa majú konať študentské protesty v Bratislave a v Žiline. Organizátori tvrdia, že vláda priamo ohrozuje demokraciu a ľudské práva, a odvolávajú sa na odkaz študentstva 1989.

Tento typ mobilizácie však dnes nevidíme prvýkrát. Na jeseň slovenské chodníky pokreslila „kriedová revolúcia“. Šírila sa Slovenskom po medializácii vulgárneho nápisu na adresu premiéra na chodníku pred gymnáziom v Poprade a rýchlo sa zmenila na symbolické „písanie odkazu vláde“. Liberálne médiá túto vlnu opisovali ako masové kriedové nápisy, ktoré sa prelievali mestami a školami.

Bola to ukážka, ako ľahko sa dá z jedného symbolu urobiť mobilizačný formát, dá sa opakovať a dá sa prenášať na ďalšie publikum. Jednu sezónu je to krieda, ďalšiu sezónu študenti, pretým a potom iná sociálna vrstva. A hoci kriedové výlevy zmazal dážď, štafeta pokračuje.

Tlak ulice neutícha ani po viac než dvoch rokoch od volieb 2023

Na Slovensku sa postupne normalizuje model, v ktorom sa výsledok volieb, ak nevyhrajú „naši“, neberie ako politický fakt, ale ako dočasná prekážka, ktorú treba obchádzať permanentným tlakom z ulice. Nie je to nová taktika. Nové je to, akú má ambíciu. Má vytvárať dojem, že krajina je v stave neustálej krízy demokracie, a že legitímna vláda je „režim“, proti ktorému je správne byť v permanentnom odpore.

Práve do tohto obrazu zapadá aj študentská mobilizácia. Vyzerá to ako spontánny hlas mladých. V praxi je to ďalšia vrstva toho istého zápasu, ktorý sa vedie už mesiace. Krátka prestávka počas vianočných sviatkov, počas ktorých vládu nešetrila opozícia a prichádza nový impulz. Tentoraz sa kormidla protivládnych protestov chopili univerzity a stredné školy.

Nejde len o protest, ide o sieť

Z pozvánky nesrší len burcujúca emócia, ale aj organizačná ambícia. V texte sa hovorí o mobilizácii študentov naprieč Slovenskom a o cieli vytvoriť sieť skupín, ktoré budú koordinovať verejné zhromaždenia a ďalšie občianske aktivity podľa aktuálneho politického diania. To je rozdiel medzi jednorazovým zhromaždením a budovaním protestnej infraštruktúry.

Ak sa ulica udržiava v permanentnej pohotovosti, vždy potrebuje nový aktualizačný moment. Potrebuje nové tváre, nový symbol, nový príbeh. Inak príde únava, pokles účasti a vyprázdnenie emócie. Práve preto je logické, že po kultúrnych sporoch a po kriedovej vlne prichádza študentská fáza.

„Otvorené“ ako značka, nie ako pluralita

Keď si človek prečíta výzvy študentských platforiem, nájde v nich balík hodnôt, ktorý má byť automaticky synonymom demokracie. Environmentálna zodpovednosť, ľudské práva, ukotvenie v EÚ a NATO, verejná debata založená na faktoch. Sú to nepochybne dôležité témy vo verejnej diskusii, ale nie sú synonymom demokracie. Kto je „za“, je demokrat a kto má výhrady, je hybridnou hrozbou. A ak náhodou vyhrá vo voľbách, je to už takmer dôkaz ohrozenia demokracie. A môže sa stať, že na druhý deň po voľbách „Nevyjde slnko“.

Takto sa z „otvorenosti“ stáva značka tábora. V tej chvíli už nejde o pluralitu, ale o to, kto má monopol na to, čo sa smie nazývať „fakt“ a čo sa smie nazývať „hodnota“.

EUBA a nebezpečný precedens

Otvorený list na Ekonomickej univerzite v Bratislave, je ohnivkom v reťazi súčasných študentských aktivít proti súčasnej vládnej moci. Ukazuje, kam sa tento trend môže posunúť. Formálne sa hovorí o etike a konflikte rolí. V jadre list stojí na kritike konkrétnych politických krokov a hlasovaní, s ktorými sa signatári nevedia stotožniť, a preto žiadajú, aby politička zvažovala svoje pôsobenie vo vedení univerzity.

Toto je zlomový bod. Ak sa z akademickej funkcie stane funkcia podmienená správnym politickým postojom, univerzita prestáva byť miestom, kde sa stretávajú názory, a začne byť miestom, kde sa názory triedia. Potom už nejde o ochranu integrity. Ide o ideologickú disciplínu. A tá je vždy v priamom rozpore s tým, čo univerzita má predstavovať.

Dvojitý meter, ktorý prezrádza viac než heslá

Najsilnejší moment v celej študentskej vlne nie je to, čo tvrdí o vláde, ale to, čo prezrádza o sebe. Ak niekto dnes tvrdí, že stojí na stráži akademickej integrity, právneho štátu a demokracie, prirodzene vzniká otázka, kde bol vtedy, keď sa diali veci, ktoré mali podobnú váhu a podobný dosah, len ich robili „naši“.

Plagiátorské kauzy, politické nominácie v školstve, sporné zásahy do verejného priestoru, do základných slobôd a práv, to všetko Slovensko zažívalo pred touto vládou. Paradoxne vtedy nebolo treba „zachraňovať demokraciu“ na námestiach. Dnes sa rovnaký typ morálneho zápalu objavuje pri každom kroku koalície. To nevyzerá ako princíp. To vyzerá ako politická selekcia.

Pódium, emócia a profesionalizácia ulice

Téma „permanentnej ulice“ sa dá čítať aj cez opakujúce sa pódiové tváre a cez spôsob, akým sa protesty komunikujú. Na opozičnom proteste 17. novembra 2024 v Bratislave vystupovala v úlohe moderátorky Kristína Tormová. V rozhovore pre Denník N hovorí o tom, že ak bude treba, pôjde moderovať znova a potom znova, a že opakovanie protestov berie ako racionálnu vec.

To je presne tá chvíľa, keď sa protest prestáva tváriť ako jednorazová reakcia a priznáva sa logika kampane. V takom bode je už úplne legitímne pýtať sa, kto túto opakovateľnosť organizačne drží, kto pripravuje produkciu, kto nastavuje rámec a kto prepája jednotlivé vlny. Kto to celé diriguje?

Minulý rok hralo primáša v protestnom orchestri OZ Mier Ukrajine. Hlavné správy už skôr písali, že navonok to vyzerá, že je za protestami toto účelové združenie, ale že pri hlbšom pohľade do iniciatív a platforiem môže byť štruktúra širšia a staršia. Iné médiá zase prinášali správy o tom, že Mier Ukrajine reagoval na protestnú dynamiku a v určitých momentoch svoje akcie presúval alebo rušil. Aj to je súčasť jedného obrazu. Protestná scéna má svoje uzly, svoje organizácie, svoju logistiku a svoju stratégiu.

Kalendár protestov ako zrkadlo ambície

O tom, že nejde o izolované podujatia, ale o opakovateľný formát, svedčí aj to, že protesty už majú vlastný kalendár. Stránka protesty.info vedie chronologický zoznam protestov a verejných zhromaždení po konkrétnych dňoch, pri každom dátume uvádza mestá, časy, lokality a odkazuje na pôvodné facebookové udalosti. Pri dátume 22. januára 2026 už napríklad uvádza aj „Študentský protest Za našu budúcnosť“ v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a paralelne v Žiline.

V archíve sa zároveň objavujú aj formáty typu pochodov pred Úrad vlády SR, prípadne protesty s jasne politickým rámovaním, čo podporuje obraz dlhodobej mobilizačnej rutiny.

Zamyslenie vzbudzuje ešte jeden detail. Projekt neuvádza jasne identifikovaného prevádzkovateľa a ani doménová registrácia neodhaľuje držiteľa. Podľa RDAP záznamu je doména protesty.info registrovaná cez registrátora Namecheap, no ako registrant je uvedená anonymizačná služba „Privacy service provided by Withheld for Privacy ehf“ so sídlom v Reykjavíku. Prevádzkovateľa sme oslovili cez kontakt uvedený v doménovej registrácii a požiadali o stanovisko.

To samo osebe nie je dôkaz nekalého úmyslu, privacy registrácie sa používajú aj z bežných dôvodov. Pri politicky exponovanom spojovníku, ktorý má ambíciu pôsobiť ako rozcestník protivládnych akcií, však takáto anonymita prirodzene vyvoláva otázky o zodpovednosti, metodike a motivácii.

Aj preto je namieste otázka, kto túto infraštruktúru buduje, kto ju udržiava, kto ju financuje a kto z nej politicky ťaží.

Trump, Putin, Si a domáca hystéria

Do rovnakého rámca zapadá aj to, ako sa na Slovensku číta zahraničná politika. Premiér sa stretol s americkým prezidentom Donaldom Trumpom v Mar-a-Lago, čo je nielen pre Slovensko fakticky významná udalosť. Opozícia to okamžite rámcuje ako zradu EÚ, zradu Ukrajiny a odklon od Západu. Lenže v realite diplomacie kontakt s veľmocou nie je zrada. Je to nástroj, ktorý má každý štát využívať vo vlastnom záujme, ak to vie urobiť bez lacného podlizovania.

Podobne platí, že stretnutia s lídrami ako Putin a Si Ťin-pching sú unikátom a v histórii Slovenska takto intenzívne zahraničné aktivity a kontakty s lídrami veľmocí nemajú obdoby. Robiť zo súčasnej  rozkročenej zahraničnej politiky automaticky dôkaz zrady dokáže len slovenská opozícia. Ide o presne ten typ skratky, ktorý má udržať ulicu v permanentnom vare.

Demokratický štát nepotrebuje permanentnú revolúciu

Demokracia je spor, nie jednota. Ak si niekto privlastní demokraciu ako značku a začne tvrdiť, že „demokracia“ je iba to, čo podporuje jeho tábor, potom z demokracie ostane iba nálepka. Študenti majú právo protestovať. Majú právo organizovať sa. No spoločnosť má zároveň právo pýtať sa, či sa z mladých ľudí nestáva palivo pre dlhodobú politickú operáciu, ktorá odmieta prijať výsledok volieb ako legitímny fakt.

A univerzity by mali byť prvé, ktoré sa tomu postavia. Nie proti politickej angažovanosti, ale proti ideologickému nátlaku. Lebo ak sa raz zavedie precedens, že akademická autorita závisí od správnej politickej línie, tak sa z demokracie vytratí práve to najdôležitejšie. Sloboda myslieť proti prúdu.