Bratislava 29. januára 2023 (HSP/Theamericanconservative/Foto:TASR/AP-Pavel Golovkin,Patrick Semansky)

Nemajú obyvatelia Krymu a Donbasu právo na sebaurčenie?

Uplynul už takmer rok, odkedy Rusko začalo na Ukrajine svoju “špeciálnu vojenskú operáciu”. Mnohým našim priateľom vo východnej Európe to určite pripadá ako celý život, píše pre Michael Warren Davis The American Conservative.

Napriek tomu je ľahké zabudnúť, že tento konflikt sa skutočne začal v roku 2014, keď separatisti v Donecku a Luhansku vyhlásili nezávislosť od Kyjeva. (Vtedy, rovnako ako teraz, separatistov podporovala Moskva.) V tom istom roku Rusko anektovalo od Ukrajiny Krym.

Od minuloročnej invázie Ruska na hlavné územie Ukrajiny sú Kyjev a jeho spojenci neoblomní v jednom bode: Nech sa v priebehu vojny stane čokoľvek, nezávislosť Donecka a Luhanska neprijmú. Teraz Kyjev zvyšuje stávku. Minulý týždeň denník New York Times informoval, že Spojené štáty môžu dodať Ukrajine zbrane aj na opätovné získanie Krymu.

Môžeme polemizovať o tom, či je tento cieľ uskutočniteľný, alebo dokonca možný. Mali by sme si však byť absolútne istí jednou vecou: ak Ukrajina znovu získa Krym – alebo Luhansk, alebo Doneck -, neurobí tak ako osloboditelia, ale ako dobyvatelia.

Dlho predtým, ako Rusko napadlo Ukrajinu, bolo jasné, že samotní Krymčania si v drvivej väčšine želali pripojenie k Rusku. Oficiálne referendum z roku 1994 ukázalo, že takmer 80 % Krymčanov si želá väčšiu regionálnu autonómiu. V tom istom roku bol však za prezidenta Krymu zvolený Jurij Meškov so 72 percentami hlasov. Jeho kampaň mala len jeden hlavný cieľ: zjednotenie s Ruskom.

Vláda v Kyjeve na referendum nereagovala udelením väčšej autonómie Krymu, ale zrušením ústavy, čím im odobrala všetku autonómiu, ktorú kedysi mali. Ukrajina tiež zrušila úrad prezidenta Krymu, zatkla Meškova a vyhostila ho do Ruska.

Ak niečo, tak ukrajinský zásah proti Krymu zvýšil túžbu miestnych obyvateľov pripojiť sa k Rusku. V referende v roku 2014 sa zistilo, že 96 % verejnosti podporuje anexiu. Výsledky boli pochopiteľne sporné vzhľadom na to, že ruské vojská už začali obsadzovať Krym. Keď však Gallup nasledujúci rok uskutočnil prieskum, zistil, že viac ako 80 percent respondentov považuje referendum za správne.

Opäť: Prevažná väčšina Krymčanov chce byť súčasťou Ruska

To isté platí pre Luhansk a Doneck. V roku 2019 prozápadný denník Kyiv Post zistil, že len päť percent obyvateľov dúfa, že Ukrajina získa tento región späť. A hoci separatistické armády oficiálne bojujú za nezávislosť, takýto výsledok si želá len šestnásť percent verejnosti. Väčšina – viac ako 60 percent – si želá pripojenie k Ruskej federácii.

V skutočnosti to vôbec nie je prekvapujúce. Krym a Donbas (najvýchodnejšia časť Ukrajiny, v ktorej sa nachádzajú Doneck a Luhansk) sú etnicky ruské. Hovoria po rusky. Väčšina z nich sú ruskí pravoslávni kresťania. Historicky tieto regióny patrili k Ruskému impériu. Jej synovia bojovali v ruskej armáde. Boli lojálni ruskému cárovi. Teraz by boli radšej, keby boli opäť súčasťou Ruska. Je to naozaj také prekvapujúce?

Alebo skôr, prečo by sme im v tom mali brániť?

Kyjev by rád poukázal na to, že Budapeštianske memorandum z roku 1994, ktorého zmluvnou stranou bola Moskva, zaručuje, že tieto regióny patria Ukrajinskej republike. A to je pravda. Ale čo ich právo na sebaurčenie?

Nemajú obyvatelia Krymu a Donbasu právo vyjadriť sa?

Človek by si myslel, že každý objektívny pozorovateľ povie, že memorandum bol zlý nápad. Ak miestne obyvateľstvo chce byť súčasťou Ruska, nemalo by byť nútené pripojiť sa k Ukrajine.

Povedzme to takto:  Predstavte si, že by Spojené štáty podpísali zmluvu, podľa ktorej by Mexiko mohlo okupovať Texas. Väčšina Texasanov je proti tejto zmluve. Nechcú byť Mexičanmi. Nehovoria po španielsky. Z kultúrneho hľadiska sú Američania. Vždy sa považovali za Američanov. Bojovali v americkej armáde – rovnako ako ich otcovia, dedovia a pradedovia.

Pravda: Historicky bol Texas súčasťou Mexika. Ale to bolo ešte v čase, keď Mexiko bolo skôr zle definovaným pojmom. Tak či onak, Texas bol súčasťou Spojených štátov oveľa dlhšie.

Teraz povedzme, že Texasania sa chopili zbraní v snahe pripojiť sa späť k Spojeným štátom a Washington ich podporoval. Malo by zmysel začať novú svetovú vojnu na obranu nároku Mexika na Texas?

A ak by Mexiko vstúpilo do vojny so Spojenými štátmi, aby tento nárok obhájilo, boli by považovaní za osloboditeľov – alebo dobyvateľov?

Zopakujme si to. Ukrajina už takmer desať rokov bojuje za potlačenie ľudových povstaní na Kryme a v Donbase. Čo by mali robiť Spojené štáty? 

Realista by tvrdil, že by sme robiť nič. Ide o východoeurópsky spor. Nie je to vec USA.

Pravdepodobne idealista – veriaci v budovanie národov, “vojny za demokraciu” atď. by tvrdil, že by sme mali podporiť nároky Ruska na Krym a Donbas. Obyvatelia týchto regiónov chcú byť ruskí. Sú Rusmi v každom zmysle okrem svojej národnosti. Kyjev by ich nemal nútiť, aby zostali pod jeho jurisdikciou.

Prečo by mal niekto tvrdiť, že by sme mali podporiť nárok Ukrajiny?  Existuje len jedna možná odpoveď. Spojené štáty chcú jednoducho ochromiť Rusko.

Nesnažím sa ospravedlniť ruskú inváziu na Ukrajinu ani žiadne zločiny, ktoré spáchali za posledných jedenásť mesiacov. Ale ešte raz opakujem, že drvivá väčšina obyvateľov východnej Ukrajiny sa chce pripojiť k Rusku. Mnohé tisíce z nich sú ochotné za túto vec bojovať a zomrieť. Myšlienka, že Spojené štáty aktívne podporujú okupáciu týchto provincií Kyjevom – posielajú mu zbrane, ktoré použije na potlačenie ľudovej vôle – je morálne odporná.

Zaobchádzanie Ukrajiny s Krymom a Donbasom je nesprávne. Rovnako ako ruská invázia na Ukrajinu. Spojené štáty by preto mali trvať na tom, aby Kyjev umožnil Krymu, Luhansku a Donecku rozhodnúť o svojom osude – a zároveň trvať na tom, aby Rusko umožnilo Ukrajine urobiť to isté. Inak nemôžeme dúfať, že budeme viac ako menšie zlo.