“Nástupníctvo” a koniec ilúzie etického kapitalizmu

Washington 5. júna 2023 (HSP/braveneweurope/Foto:Pixabay)

To, čo nám “Nástupníctvo” ponúka, je koniec ilúzie etického kapitalizmu, píše Branko Milanović, ekonóm, ktorý sa špecializuje na rozvoj a nerovnosť. Problémy sú rovnaké, ako sa objavili v počiatkoch obchodnej spoločnosti a diskutovali o nich Bernard Mandeville a Adam Smith. Otázka znela takto: dá sa nekontrolované využívanie toho, čo sa konvenčne považuje za neresti, teda vášne pre moc a bohatstvo, zosúladiť s existenciou etickej spoločnosti? Môže byť etická spoločnosť, ktorá kladie získavanie bohatstva na piedestál, považuje ho za najžiadanejší spoločenský atribút a bohatých považuje za hodných nasledovania?

Tu je dôležité rozlišovať medzi etickou spoločnosťou a spoločnosťou, v ktorej sa nadobúdanie bohatstva uskutočňuje v rámci zákonných pravidiel. Podľa Hayeka hovoriť o “spravodlivých” príjmoch nemá zmysel (a etika by sa vôbec nemala podieľať na posudzovaní spôsobu získavania trhových príjmov); dôležité je len to, či boli dodržané pravidlá hry. To však neznamená, že získavanie príjmov pri dodržiavaní pravidiel hry stačí na to, aby bola spoločnosť morálna.

Adam Smith, hoci kritizoval to, čo vo “Víziách nerovnosti” nazývam “reálne existujúci kapitalizmus” a spôsob, akým sa bohatstvo získava zotročovaním ľudí, rabovaním, monopolom alebo surovým vykonávaním politiky, stále držal v pozadí otvorenú možnosť, že obchodná spoločnosť môže byť etická. Aby bola etická, musí minimalizovať používanie a schopnosť používať moc. Moc prichádza buď prostredníctvom politicky sprostredkovanej schopnosti presadiť svoje preferencie, alebo prostredníctvom schopnosti prikázať iným, aby za odmenu robili to, čo si želáme. Využívanie moci možno obmedziť na minimum, ak existuje plná konkurencia, takže aktéri nemôžu ovplyvňovať ceny a podmienky, za ktorých predávajú svoj tovar. To vylučuje monopoly, oligopoly a ekonomickú moc odvodenú od politiky Okrem trhov s výstupmi je však dôležité minimalizovať aj uplatňovanie moci vo vnútri podnikov. Spoločnosti, najmä ak sú veľké, sú hierarchické. Keď sú hierarchické, moc tých, ktorí sú na nižších úrovniach, sa stáva malou a moc tých, ktorí sú na vrchole, sa úmerne zvyšuje.

“Kapitalistický ideál” Adama Smitha, ktorý by podľa môjho názoru spájal efektívnosť a zastupiteľnosť, by sa realizoval v malých spoločnostiach, buď rodinných, alebo s malým počtom zamestnancov, čo by umožnilo vypočuť hlas zamestnancov a znížiť moc vlastníkov kapitálu, pričom by si konkurovali za rovnakých podmienok so stovkami podobných spoločností. Moc by sa rozptýlila a moc každého by bola držaná pod kontrolou podobnou mocou ostatných. Takáto spoločnosť by nikdy nedovolila, aby sa “páni” stali dostatočne mocnými na to, aby mohli diktovať politické rozhodnutia. Bola by teda aj politicky rovná.

Problémom je, že súčasné kapitalistické spoločnosti nie sú ničím iným ako takýmto malým “etickým kapitalizmom”. Naopak, náš svet je svetom veľkých korporácií, monopolov, krutej konkurencie medzi takýmito korporáciami, ako aj v rámci samotných korporácií, kde pracujúci nemajú právo rozhodovať a ovplyvňovať výrobný proces, a sú mu tak odcudzení. Je to svet extrémnej komodifikácie a hierarchických vzťahov. Hierarchické vzťahy vo vnútri spoločností a hierarchické rozdiely v moci medzi spoločnosťami umožňujú najbohatším prevziať politickú úlohu, vďaka ktorej sa spoločnosť podobá plutokracii.

Hodnota filmu “Nástupníctvo” spočíva v tom, že nám jasne ukazuje tento svet bez toho, aby sa dopustil chyby a predstavil extrémne nemorálne subjekty, ktoré porušujú zákon. Sila scenára spočíva v tom, že všetci aktéri pracujú v medziach zákonnosti bez toho, aby boli -pre to všetko- etickí alebo sympatickí. Všetci sa riadia len vlastným záujmom, prejavujú pritom veľké množstvo sebalásky a akékoľvek morálne úvahy sú im cudzie. Okrem potreby dodržiavať zákon, alebo možno presnejšie, aby sa neprišlo na to, že sa porušil zákon, je všetko dovolené.

Všetci žijú vo svete morálnej šedi. Morálna šeď je taká všadeprítomná, že je nemožné rozlíšiť medzi postavami tie, ktoré vykazujú temnejšie odtiene morálnej skazenosti, od tých, ktoré by mohli vykazovať nejaké svetlejšie nuansy. Toto správanie sa neobmedzuje len na profesionálny život, ale preniká aj do rodinného života. Vo filme Nástupníctvo je to zrejmé od samého začiatku, pretože ide o to, kto z detí bude nástupcom otca, a preto sa väčšina deja odohráva vo vnútri rodiny. Rodičia a deti sa voči sebe správajú rovnako, ako sa správajú voči všetkým ostatným: svojim zamestnancom, dodávateľom alebo investorom. Komercionalizácia a amorálne správanie prenikli do rodinného života do takej miery, že už neexistuje rozdiel medzi rodinou a zvyškom sveta. Existuje len jednoznačná morálna šeď medzi postavami a medzi profesionálnym a súkromným životom.

Táto absencia rozdielov v správaní medzi oboma sférami (súkromnou a profesionálnou) by Adama Smitha prekvapila. Veď jeho dve veľké diela “Teória mravných citov” a “Bohatstvo národov” boli napísané tak, aby sa vzťahovali na dve rôzne sféry našej existencie. TMS sa zaoberá našimi vzťahmi v rámci rodiny, s priateľmi a inými ľuďmi, ktorí sú nám relatívne blízki, s tým, čo možno nazvať “organickou komunitou”; WoN sa má vzťahovať na naše vzťahy v rámci Veľkej spoločnosti, teda vo vzťahu a vo vzájomnom styku so všetkými ostatnými. V “Nástupníctve” však už tieto dve oblasti nie sú rozdelené, obe sú súčasťou toho istého komodifikovaného sveta a platia v nich tie isté pravidlá amorálnosti, či už hovoríme o rodine a priateľoch, alebo o ľuďoch, ktorých sme stretli raz v živote. Hlavné postavy sa k ľuďom správajú pozoruhodne rovnostársky.  Je rovnako pravdepodobné, že sa Shivovi, Romovi a Kendallovi zapáčite, ak ste ich najbližší bratranec alebo ak vás stretli prvýkrát v živote. Šedosť obklopuje každého.

Nezlučiteľnosť plne komercionalizovanej spoločnosti s etickou spoločnosťou je problémom pre tých, ktorí sa na základe dôkazov o opaku domnievajú, že kapitalizmus môže byť úspešný a zároveň etický, a ktorí klamú sami seba vymýšľaním “kapitalizmu zainteresovaných strán”, “zodpovedného podnikania”, “eticky vyrábanej kávy alebo textilu” a podobne. “Sukcesia” ich týchto predstáv zbavuje. Dosť kruto. Podobnosť správania, ktoré pozorujeme na plátne a v reálnom živote, a morálna bezútešnosť postáv tento naivný pohľad narúša.  V záujme zachovania fantázie o úspešnom a etickom kapitalizme veľmi povrchná diskusia o seriáli v The New York Times, ignoruje všetky tu spomenuté problémy a kladie dôraz na úplne vedľajšiu črtu, a to, že spoločnosť, o ktorej vlastníctvo deti bojujú, je mediálna spoločnosť, ktorá ovplyvňuje ľudí prostredníctvom neobjektívnych správ. To však nemá nič spoločné s hlavnou dejovou líniou, ktorou je príbeh etiky a kapitalizmu. Úplne rovnaká situácia by nastala, keby spoločnosť predávala elektrinu ako Enron, podieľala sa na “balíčkových” hypotékach ako stovky spoločností počas krachu v roku 2008, prala peniaze ako Credit Suisse, zle zaobchádzala so zamestnancami ako Amazon alebo využívala svoju monopolnú silu ako Microsoft. Takže nech už Logan Roy a jeho deti mali akúkoľvek spoločnosť, s hlavným posolstvom “Nástupníctva” to nemalo nič spoločné. Hlavným posolstvom bolo zbaviť nás predstavy, že vyspelá komodifikovaná spoločnosť, ktorej úspech závisí od “znefunkčnenia” konvenčných morálnych noriem, môže byť etická. Alebo by mohla byť etická, ak by sme boli ochotní jednu či dve veci upraviť. “Nástupníctvo” hovorí: nemôžete mať oboje.