Bratislava 11. mája 2018 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Zahraničný výbor Národnej rady schválil návrh vlády vyslať našich vojakov do Pobaltia v rámci operácie „Posilnená predsunutá prítomnosť NATO“. Výbor to odporučil na schválenie do parlamentu napriek tomu, že ide o pokus vtiahnuť nás do ďalšieho nebezpečného dobrodružstva našich partnerov z paktu NATO, ktorí nedávno bombardovali Sýriu, čím okrem spáchania vojnových zločinov porušili aj článok 1. Washingtonskej zmluvy o kolektívnej obrane.

V Zahraničnom výbore NR SR predniesol štátny tajomník Ministerstva obrany SR Róbert Ondrejcsák (Most-Híd) návrh na vyslanie našich vojakov do Lotyšska, Litvy, Estónska a Poľska. Uviedol, že v každom z týchto štátov bude rozmiestnená jedna mnohonárodná bojová skupina vedená tzv. rámcovou krajinou. Prezident Kiska na zasadnutí hláv štátov a vlád členských krajín NATO v máji 2017 v Bruseli deklaroval ponuku príspevku SR do tejto operácie. Išlo by o vyslanie jednej mechanizovanej roty o počte 152 príslušníkov ozbrojených síl SR do Lotyšska do výcvikového priestoru Adazi v sektore zodpovednosti Kanady v termíne od 1. júla 2018 na obdobie dvoch šesťmesačných rotácií. Vybavenie oddielu by zahŕňalo 36 kusov kolesovej a 17 kusov pásovej techniky, dve odpaľovacie zariadenia protitankových riadených striel, dva mínomety, granátomet a do 354 kusov ručných zbraní.

V materiáli predloženom do výboru NR SR sa okrem iného píše: „Bezpečnostné hrozby, ktorým dnes členské štáty NATO čelia, kladú vysoké nároky na ich komplexné riešenie.“ Ale ktoré konkrétne bezpečnostné hrozby majú autori materiálu na mysli? Existuje nejaký seriózny dôkaz, ktorý by potvrdzoval konšpiráciu (lebo kým nie je takýto dôkaz, ide len o pomerne nelogickú konšpiráciu), že niektorá krajina ohrozuje členské štáty NATO a riskuje vojnu s najsilnejším vojenským zoskupením na tejto planéte?

V dokumente sa tiež píše: „Za jeden zo základných elementov obrannej stratégie NATO sa považuje aspekt odstrašenia. V súlade s tým členské štáty NATO prijali súhrn opatrení na posilnenie kolektívnej obrany, so zameraním sa na tzv. východné krídlo.“

Ale koho odstraší vojenská sila jednej brigády? To je totiž sila, o ktorej sa v rámci operácie „Posilnená predsunutá prítomnosť NATO“ hovorí.

Podpredseda Zahraničného výboru NR SR Jaroslav Paška (SNS) na schôdzi výboru povedal: „My sme dnes konfrontovaní so skutočnosťou, že naši partneri z NATO zbombardovali jeden suverénny štát (Sýriu) a my máme v článku 1. našej spoločnej zmluvy napísané, že žiadna z týchto krajín neuplatní v medzinárodnom práve silu, ani nezasiahne vojenskou silou voči inej krajine. Preto by ma zaujímalo, či sme boli informovaní vopred o tomto bombardovaní, či sme s tým ako Slovenská republika súhlasili, a ak, tak kto s tým v mene Slovenskej republiky súhlasil. A potom by som sa vrátil k tomu, či si uvedomujeme, že naša účasť v takýchto misiách by mohla byť pre Slovensko istým rizikom, a či by sme namiesto mechanizovanej roty, ak chceme pomôcť a byť užitoční, nemali radšej voliť formu, ktorá by nevyvolávala u druhej strany obavy z rizika útoku.“

Poslanec Martin Fedor (Most-Híd): „Bol by som rád, keby sme sa na tejto veci zjednotili. Pri takýchto dôležitých otázkach zahraničnej a obrannej politiky by sme mali byť jednotní. Takže nerobme okolo tohto politiku, odsúhlasme to, je to dôležité a nebolo by dobré, keby práve na zahraničnom výbore NR SR došlo k nejakému zádrheľu v tejto otázke.“ V podobnom duchu sa vyjadrili aj poslanci Simon, Cséfalvayová aj štátny tajomník MO SR Róbert Ondrejcsák, ktorý povedal: „Je niekoľko otázok, kde by vnútorná politika nemala ovplyvňovať zahraničnú politiku a bezpečnostnú politiku štátu.“

Čiže o NATO sa nediskutuje. Môžeme sa rozprávať o tom, na ktorý projekt pôjdu granty alebo o tom ako politici rozkrádajú verejný majetok, ale pokiaľ ide o NATO, musíme mať všetci názor, že NATO je to, čo chceme. Toto tvrdia politici strany Most-Híd. Trochu to pripomína postoj k inej aliancii, ktorá nás chránila pred takmer presne päťdesiatimi rokmi. Tiež ju pozvali naši čelní predstavitelia, tak ako dnes čelní predstavitelia pobaltských krajín pozvali NATO. A takisto sa o tom nediskutovalo a bolo treba držať jednu líniu, lebo to bol „vyšší záujem“. Takže história sa opakuje, nič nové pod slnkom…

„Musíme sa pozerať aj na to, ako vyzeráme v očiach spojencov,“ povedal ďalej Ondrejcsák. „A ešte jedna vec: je to nielen pekné gesto, ale keď sa pozrieme na tie čísla, my tam ideme poslať okolo 150 vojakov, pričom celá skupina v sektore zodpovednosti Kanady bude mať asi tisíc vojakov, takže slovenská účasť bude okolo 15 percent celkovej bojovej skupiny, čo už je viac než len symbolická účasť.“

Ondrejcsák reagoval aj na slová J. Pašku: „Pokiaľ ide o Sýriu a článok 1. Washingtonskej zmluvy o kolektívnej obrane, to vôbec spolu nesúvisí. Článok 1. Washingtonskej zmluvy hovorí o niečom inom. Akcia našich spojencov nesúvisí so Severoatlantickou alianciou, bolo to absolútne mimo rámec aliancie. Ani štruktúry ani sily, ani nič, čo súvisí s alianciou do tejto operácie zapojené neboli. Aliancia ani nebola požiadaná o konzultácie, jednoducho to sa aliancie netýka.“

Tu bola pozícia R. Ondrejcsáka naozaj ťažká. Ako obhájiť fakt, že sme v jednom spolku s niekým, kto porušil zmluvu? Aby zachoval dekórum, neostalo mu nič iné, než naznačiť, že zrejme tie vojnové zločiny v Sýrii spáchali úplne iné USA a úplne iná Británia a Francúzsko, než tie USA, Francúzsko a Británia, ktoré sú členmi NATO, a ktoré sa svojím podpisom zaviazali neútočiť na iné krajiny mimo zmluvne povolených možností…

Ondrejcsák tiež informoval o tom, prečo do Lotyšska ideme vyslať práve mechanizovanú rotu: „Vyslali sme to, čo bolo potrebné. Každá takáto bojová skupina sa vytvára ako skladačka, čiže jednotlivé členské štáty deklarujú čo môžu vyslať a prijímajúca krajina, v tomto prípade Kanada, hovorí, čo by tam malo byť. A tak sme sa k tomuto dostali, táto spôsobilosť bola vyslovene žiadaná a my sme schopní ju bez problémov vyslať.“ Dá sa chápať, že najväčší záujem kanadských veliteľov je o „kanónenfutter“ do prvej útočnej línie.

„Pokiaľ ide o poznámku o útočnom charaktere toho pobytu,“ pokračoval Ondrejcsák. „Predsunutá vojenská prítomnosť aliancie v štyroch štátoch má približne silu jednej brigády, čiže približne štyritisíc vojakov. Keď to dávate do kontextu s Ruskom, ja som to nedal (ale ani predrečníci Rusko nespomínali, pozn. autor), tak na druhej strane hranice je niekoľko desaťtisíc, až stotisíc vojakov. Ak niekto tvrdí, že tých štyritisíc vojakov je schopných realizovať útočnú operáciu voči Rusku, tak si myslím, že to nie je pravda – vo vojenskej teórii sa hovorí o pomere 1:3, že musíte protivníka trojnásobne prečísliť.

Rozmýšľajme spolu. Ak potenciálny útočník má pripravených stotisíc mužov, potom aby sme mali šancu ho zastaviť, budeme potrebovať najmenej 40 tisíc vojakov, aby sme zmenšili rozdiel pod pomer 1:3. Ak lotyšská armáda má 6 tisíc mužov plus rezervisti, prečo tam posielame iba štyritisíc vojakov, ktorí nebudú mať šancu útočníka zastaviť? Nie je to hazard? Alebo sú fakty v skutočnosti trochu iné?

Paška však Ondrejcsákovi nedoprial oddych: „Článok 1. Washingtonskej zmluvy však hovorí o tom, že každá krajina sa individuálne zaväzuje, že nepoužije silu voči inej krajine mimo rámca aliancie. Tento záväzok platí aj pre USA, aj pre Francúzsko a aj pre Veľkú Britániu. Mňa zaujíma, ako naša reprezentácia vníma, že základné záväzky, ktoré vyplývajú z Washingtonskej zmluvy, tieto krajiny nedodržiavajú.“

„Ak to nedodržali teraz, kedykoľvek sa môže stať, že sa dostaneme do problému už ako celé NATO, pretože my sa v prípadnom konflikte, ktorý tieto štáty vyvolajú, musíme postaviť za našich partnerov. Aj keď to urobia individuálne,“ pokračuje Paška. „Oni porušujú svoj individuálny záväzok, ktorý zakotvili do našej spoločnej zmluvy aj voči nám (pretože aj my sme prijali záväzok, že nepoužijeme násilie voči susedom alebo komukoľvek inému) a nám to má byť ľahostajné? Musíme sa pýtať našich partnerov ako si predstavujú, že sa správajú inak, než sa nám zaviazali.“

„Ďalšia vec je,“ pokračoval Paška, „že Česká republika, podľa slov českého ministra obrany pána Stropnického, bola o tomto útoku vopred informovaná. Tak sa pýtam, či sme boli o tom aj my informovaní, a ak áno, či dal niekto súhlas. To sú veci, ktoré by sme mali vedieť, aby sme sa raz nedostali do takej situácie, do akej sa teraz dostáva napríklad pán Dzurinda, keď Srbi začínajú vyšetrovať bombardovanie Belehradu, kde zisťujú, že v dôsledku použitia bômb s ochudobneným uránom majú vážne následky na populácii. Pán Dzurinda vtedy dal povolenie na prelety nad naším územím bez toho, aby sa o tom s niekým radil. Zodpovednosť je osobná a preto by sme si mali takéto veci vyjasniť predtým, než sa prijmú závažné rozhodnutia.“

Ondrejcsák: „Nebola to akcia Severoatlantickej aliancie, takže nebol potrebný konsenzus spojencov. Nikto od nás súhlas nežiadal, nebol potrebný.“

Ondrejcsák jednoducho nemieni priamo odpovedať, lebo na to sa odpovedať nedá. Naši spojenci sa dopustili vojnových zločinov, ako konštatoval aj sudca najvyššieho súdu Štefan Harabin, keď povedal, že „západ bez mandátu OSN bombardoval suverénny nezávislý štát. Sú len dve možnosti, ako možno bombardovať druhú krajinu: buď na to dá súhlas Bezpečnostná rada OSN, alebo je to akt sebaobrany. Toto nebol ani jeden z uvedených prípadov, takže zo strany Američanov, Britov a Francúzov šlo jednoznačne o agresiu za účelom vraždenia.“

Ondrejcsák sa snaží vysvetliť nevysvetliteľné a zamotáva sa čoraz viac: „Nechcem to nejako zjednodušovať, Zemeguľa je pomerne veľká a nemôže každý náš spojenec žiadať o náš súhlas pri každej jednej bezpečnostnej operácii – lebo takýchto operácií prebiehajú stovky paralelných, niektoré sú väčšie, niektoré sú menšie, niektoré sú otvorené, niektoré menej. Nie je dôvod, prečo by mali vždy žiadať náš súhlas, keď my s tými zásahmi v podstate nič nemáme.“

Vážne? Hoci tu zjavne ide o nepodarenú okamžitú reakciu človeka zahnaného do kúta, tu je namieste sa zastaviť a porozmýšľať nad tým, čo vlastne bolo povedané, a ešte viac nad tým, čo ostalo nevypovedané. Naši spojenci všade na Zemeguli robia toľko vojenských zásahov do vecí nezávislých tretích krajín, že by bolo pre nich príliš obťažujúce nám o tom hovoriť? Kto oni sú? Z hľadiska medzinárodného práva sú azda niečo viac, než Slovenská republika? Prečo aj my nerobíme stovky vojenských zásahov po celej planéte? A vlastne prečo nás nepožiadajú o spoluprácu, veď sme ich partneri v obrannej aliancii NATO (ktorá vo svojej histórii ešte neviedla žiadnu obrannú vojnu…). Pán štátny tajomník Ministerstva obrany Slovenskej republiky tu azda naznačuje, že máme za partnera svetového policajta, ktorý môže strkať nos do čoho chce a kedy chce?

Paška: „Spýtam sa vás teda priamejšie. Ktorýkoľvek člen NATO individuálne môže zaútočiť na Rusko a my sa budeme tváriť, že je to v poriadku? Ale ak budú v tom pohraničí naše ozbrojené sily, tak sa stanú súčasťou konfliktu. Ja sa pýtam na podstatnú vec: ak máme v rámci NATO dohodnutý princíp, že jednotlivé krajiny nikdy nezaútočia na niekoho bez toho, aby to bolo koordinované, a niekto ho môže porušiť, nie je potom namieste byť opatrnejší pri spoločných akciách, na ktorých sa máme zúčastniť? A keď už má byť spoločná obrana, tak potom hľadajme také cesty, keď už tam pošleme naše jednotky, aby išlo o vyslovene obranné misie, napríklad zabezpečenie zdravotníctva, ochrany hraníc a podobne, ale určite nie bojové jednotky.“

Róbert Ondrejcsák sa už viac k slovu nedostal, aby na Paškove slová odpovedal, pretože na rad prišlo hlasovanie a koniec schôdze. Zahraničný výbor NR SR väčšinou prítomných členov výboru schválil uznesenie, že odporúča návrh vlády vyslať našich vojakov do Pobaltia v rámci operácie „Posilnená predsunutá prítomnosť NATO“ na schválenie do Národnej rady Slovenskej republiky.

Ivan Lehotský