Bratislava 17. marca 2019 (HSP/Foto:SITA-Martin Medňanský)

Prvé kolo volieb je za nami, niektorí ľudia volili „na istotu“, iní si dovolili luxus voliť kandidáta, pri ktorom bolo síce vopred jasné, že nemá šancu, ale dali mu hlas pre sympatie. Táto hra sa však skončila, ide do tuhého: pôjde do Prezidentského paláca liberálka alebo socialista?

Zuzana Čaputová – „náhradná“ kandidátka za pôvodným favoritom volieb Robertom Mistríkom. Vyviezla sa hore v jeho tieni, preto jej médiá ani nevenovali príliš veľkú pozornosť. A to je ideálna situácia pre kandidáta: čím menej musieť vysvetľovať, čím menej vlastných, a teda kritizovateľných názorov musieť prezentovať. Čo sa dalo čakať, dostala aj Mistríkove hlasy, vyzbierala prakticky všetky hlasy liberalistov, preto ten obrovský výsledok v prvom kole. Jej percentá v predvolebných prieskumoch lietali takým spôsobom, že to vzbudilo podozrenie, ale napríklad Focus z konca februára jej dával okolo 26 percent a Mistríkovi 13 percent, čo v podstate zodpovedá jej skutočnému výsledku 40,57 %. Odkiaľ jej ešte prídu hlasy v druhom kole? Jedna vec sa dá predpokladať: pribudne jej ich menej ako jej protikandidátovi. Ale o koľko?

Maroš Šefčovič – do kampane naskočil v poslednej chvíli. Aj jeho výsledku to mohlo prospieť, pretože je natoľko uhladený a korektný, že keby kandidoval dlhšie, mohol by niektorých voličov uspať. Jeho totálna nekonfliktnosť a univerzálnosť z neho robí navonok vlastne dokonalého kandidáta – otázkou iba je, čo občanom reálne ponúkne okrem pekne zaguľatených eurosľubov. Národne orientovaného voliča nenadchne, môže jedine pozitívne prekvapiť. Tak či onak, druhou možnosťou ostala už iba pezinská skládka a veľvyslanectvo z Hviezdoslavovho námestia. Aj jeho percentá behali hore-dolu, tých 18,66 % je slušných. V druhom kole mu určite utešene narastú, ale či až tak dramaticky, aby to bolo nad 50 percentami, to je ťažko vopred hádať.

Štefan Harabin – dalo by sa dlho hovoriť o tom, čo všetko mu uškodilo, od zlej mediálnej reputácie, cez avizované príliš vysoké percento v poslednom prieskume, údajné zhabanie autobusu, všetky mysliteľné druhy antikampane, až po oznámenie o Kočnerovom a Bašternákovom konci tesne pred voľbami, ktoré malo vzbudiť u nerozhodnej verejnosti pocit, že veď Smeráci tiež bojujú proti mafii, a preto netreba voliť väčšie kladivo. Nepochybne o najviac hlasov ho obrala účasť Mariána Kotlebu vo voľbách, bez ktorej by sa do druhého kola s istotou dostal. Avšak nemožno nespomenúť, že predovšetkým on sám je príčinou, prečo nedostal hlasy národa: ľudia sa sami rozhodli, že takúto príliš jednostrannú osobnosť aj s jej limitmi za prezidenta nechcú. Pre hlavného kandidáta národnej a kresťanskej časti spektra je 14,34 % jednoducho málo. Kam pôjdu jeho voliči v druhom kole? Mnohí ostanú doma a z tých, ktorí pôjdu voliť, dá iste veľká väčšina hlas Šefčovičovi.

Marián Kotleba – tak ako je pre mnohých národne orientovaných voličov strany ĽSNS nepochopiteľná a ťažko stráviteľná politika tejto strany a volia ju iba ako antisystémový protest a východisko z inak neriešiteľnej situácie, podobne nepochopiteľná bola pre mnohých aj Kotlebova kandidatúra na prezidenta. Každému muselo byť už vopred nad slnko jasnejšie, že jeho kooperačný potenciál ako prezidenta je zhruba rovnaký ako koaličný potenciál strany ĽSNS – tak to skrátka je, bez ohľadu na príčiny. Aký zmysel potom mala jeho kandidatúra? Jej ľahko predvídateľným výsledkom bolo, že nejakých voličov prilákal, dosť veľa ľudí naštval a zabezpečil účasť dvoch „slniečkarov“ vo finále volieb. Výsledok 10,39 % je vysoký, ale je veľmi otázne, či to už nie je reálny strop jeho možností, a či o rok nebude jednou z príčin jeho volebného výsledku v parlamentných voľbách. Aj z týchto voličov sa mnohí na druhé kolo vykašlú, ostatní prídu iba zo zodpovednosti vyjadriť protest proti skládke.

František Mikloško – kandidát, ktorý každé vyjadrenie začínal spomienkou na časy dávno minulé. Z jeho pohľadu to bola kandidatúra na vyšperkovanie životopisu, ale z pohľadu jeho podporovateľov predovšetkým ako veľmi účinný nástroj na odčerpanie kresťanských hlasov, ktoré by inak išli národným kandidátom. Veď keby, teoreticky, nekandidoval a jeho hlasy by (opakujem, teoreticky) išli národnému a kresťanskému kandidátovi, potom by sme dnes mali v druhom kole Harabina. Výsledok 5,72 % je až príliš dobrý, keď si človek uvedomí, aké naozajstné osobnosti (to píšem bez irónie) ostali za ním. Kam pôjdu Mikloškovi voliči? To je naozaj ťažká otázka. Čo viac zaváži: príklon k „demokracii“, čiže lojalita k bratislavskej kaviarni, alebo kresťanská viera, čiže voľba proti extrémnemu liberalizmu? Je možné, že ani títo ľudia sa v druhom kole do volebných miestností príliš hrnúť nebudú…

Béla Bugár – tento politický realista si veľmi dobre zrátal, že kandidatúrou nič nestratí, že môže iba získať. V konečnom dôsledku aj jeho dobieha osud všetkých talentovaných politikov, ktorí sedia na príliš veľa stoličkách naraz: čoraz viac ľudí už jeho umelecká politická ekvilibristika jednoducho nebaví a to mu dávajú najavo aj vo voľbách. Tak v tých parlamentných, kde to jeho strana dlhodobo hrá nebezpečne tesne nad hranicou piatich percent potrebných pre vstup do parlamentu, napriek garancii podpory veľkej časti maďarskej menšiny, a rovnako aj teraz v týchto prezidentských: povedzme si otvorene, 3,10 % je pre politika Bélovho formátu jednoducho debakel. I keď, on s jeho schopnosťami a charakterom iste dokáže voličom vysvetliť, že to je vlastne úspech. Aj jeho voliči budú na vážkach: byť lojálny ku koalícii? Alebo sa skôr prikloniť ku skládke demokratických hodnôt?

Milan Krajniak – ďalší z nevypočitateľných kandidátov, ktorý by vzhľadom na svoe rétorické schopnosti mal byť v rebríčku oveľa vyššie. Opäť sa dá iba konšpirovať, či za jeho kandidatúrou nebola čiasi snaha odčerpať určitý typ kresťanských a národných hlasov. Výsledok 2,77 % je slabý a vypovedá čosi aj o reálnom voličskom jadre strany, z ktorej pochádza. A vlastne, prečo mu ľudia neveria? Veď hovorí presne to, čo volič chce počuť… Kam pôjdu v druhom kole jeho voliči? Aj to je na pováženie. Zaváži viac kresťanská dimenzia alebo skôr opozičná tendencia strany Sme rodina?

Eduard Chmelár – intelektuálne určite najsilnejší kandidát, ale ako osobnosť nie je presvedčivý. Áno, rozpráva brilantne, ale pre bežného voliča je to na hrane, a možno už za hranou, kde sú ľudia ešte ochotní akceptovať originalitu jeho názorov. Či je to tým, že ľudia možno cítia určitú samoľúbosť, že možno až príliš zjavne sám seba rád počúva, ktovie… faktom je, že ani on nezaujal. Výsledok 2,74 % ho radí hneď pred ďalšieho v poradí, ktorým je Martin Daňo s výsledkom 0,51 %, čo tiež niečo hovorí… Aj títo voliči budú mať rozhodovanie ťažké: na jednej strane Chmelár je dostatočne blízky bratislavskej kaviarni, na druhej strane práve on otvoril pred voľbami tému tajného vyjednávania s Američanmi, čím ho predbežne zmaril.

A ostatní kandidáti? Ich spoločný výtlak je 1,62 % a mierna väčšina by sa mohla prikloniť skôr k Šefčovičovi. To by však museli najprv prísť k voľbám, čo vôbec nie je isté. Ak v prvom kole prišlo k urnám 48,74 % oprávnených voličov, v druhom kole bude účasť zrejme nižšia. Voľby totiž stratili hlavný náboj: rozdiel medzi finalistami je taký malý, že mnohým nemusí stáť za unúvanie. Pri očakávanom relatívne tesnom výsledku môže o prezidentovi napokon rozhodnúť aj počasie.

Ivan Lehotský