Na Mesiaci sa objavili pomocou meteoritov vodné pary

Washington 22. apríla 2019 (HSP/Foto: NASA/Goddard/Conceptual Image Lab)

Prúdy meteoritov dopadajúce na Mesiac vyrážajú do riedkej lunárnej atmosféry vodnú paru s krátkou životnosťou. Informoval o tom na svojom webe americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) s odvolaním sa na správu vedcov NASA a Laboratória aplikovanej fyziky Univerzity Johnsa Hopkinsa v Marylande. Informuje portál Sciencedaily

K uvoľneniu vody museli meteority podľa vedcov preniknúť najmenej osem centimetrov pod povrch. Pod touto úplne vyprahnutú hornou vrstvou sa nachádza tenká prechodná vrstva a potom hydratovaná vrstva, kde sa molekuly vody pravdepodobne držia na kúskoch pôdy a hornín, ktorým sa hovorí regolit.

Pretože materiál na povrchu Mesiaca je kyprý, môže aj malý, polcentimetrový meteorit preniknúť dostatočne hlboko, aby uvoľnil obláčik pary. Šoková vlna, ktorá sa pri každom náraze rozptýli, pritom vymrští vodu aj z okolia.

Pri dopade prúdu meteoritu na Mesiac sa voda dostane do atmosféry a rozptýli sa. Asi dve tretiny takejto vodnej pary následne uniknú do vesmírneho priestoru, no približne tretina sa vráti na povrch Mesiaca. Tento objav by mohol objasniť aj ľadovcové nálezy v okolí kráterov.

Väčšina molekúl sa rozptyľuje do veľmi tenkej atmosféry okolo mesiaca, zatiaľ čo niektoré sa usádzajú späť na povrch. Nový pohľad na nášho najbližšieho suseda vo vesmíre prichádza v štúdii, ktorá bola publikovaná v Nature Geoscience vedcami z NASA.

“Sledovali sme väčšinu týchto udalostí na známych prúdoch meteoritov, ale naozaj prekvapujúcou časťou je, že sme tiež našli dôkazy o štyroch prúdoch meteoritov, ktoré boli predtým neobjavené,” povedal Mehdi Benna z Goddardovho vesmírneho letového centra NASA v Greenbelt, Maryland a University. Benna je zároveň vedúcim autorom štúdie, publikovanej v Nature Geosciences.

Novo identifikované toky meteoritov, pozorované LADEE, boli zaznamenané 9. januára, 2. apríla, 5. apríla a 9. apríla 2014.

Modely už skôr predpovedali, že vplyvy meteoritov by mohli z Mesiaca uvoľňovať vodu vo forme pary, ale vedci tento jav doteraz nepozorovali. Vďaka skúmaniu toho, čo LADEE na Zem poslala, teraz získali dáta o desiatkach týchto javov.

“Mesiac nemá vo svojej atmosfére väčšinu času významné množstvo H2O alebo OH,” vysvetlil Richard Elphic, vedec projektu LADEE vo výskumnom centre Ames Research Center v Kalifornii v Silicon Valley. “Ale keď mesiac prešiel jedným z týchto prúdov meteoritov, bolo na jeho povrchu vylúčených dosť pár. Neskôr ale H2O alebo OH už prítomné neboli.”

Zistiť, koľko H2O a koľko OH (koľko vody)  je prítomných na povrchu mesiaca, je niečo, čo by mohlo byť úlohou budúcich misií.

LADEE, ktorý bol postavený a riadený výskumným centrom NASA Ames Research Center v Kalifornskom Silicon Valley, detegoval pary pomocou svojho neutrálneho hmotnostného spektrometra, nástroja, ktorý postavil Goddard. Misia obiehala okolo Mesiaca od októbra 2013 do apríla 2014 a zozbierala podrobné informácie o štruktúre a zložení mesačnej atmosféry, resp. „Exosféry“ – slabého obalu plynov okolo Mesiaca.

Z meraní vody v exosfére výskumníci odhadli, že hydratačná vrstva má koncentráciu vody 200 až 500 dielov na milión, alebo 0,02 až 0,05% hmotnostných. Táto koncentrácia je omnoho menšia ako koncentrácia najsuchšej suchozemskej pôdy.

Tím tiež vylúčil možnosť, že by všetka nájdená voda pochádza zo samotných meteoritov.

“Vieme, že časť vody musí pochádzať z Mesiaca, pretože množstvo uvoľnenej vody je väčšie ako hmotnosť vody v meteoritoch,” uviedol Dana Hurley z Univerzity Johna Hopkinsa.