Môj profil 
Predplatné
Toto drobné inžinierske dielko totiž dokázalo ako máločo iné odkryť pravú podstatu „vlasteneckého“ cítenia tých, ktorí ho komentovali. Je až veselé, ako hneď celý kŕdeľ trafených husí začal nahlas gágať svoje nezmyselné jedovaté reči, ktorých nevysloveným refrénom bolo: „vytočilo nás to, pretože tento štát, národ a jeho symboly nenávidíme“.
Už len preto je výborné, že predseda NR SR urobil toto, inak celkom nepodstatné rozhodnutie dať pred parlament postaviť stožiar so štátnou vlajkou. Ako správne poznamenalo viacero komentátorov, keby toto rozhodnutie urobil niekto z novej opozície a namiesto slovenskej by na stožiari viala vlajka EÚ alebo dúhová vlajka nadnárodnej politickej konfederácie LGBT, to by bolo niečo celkom iné: to by sa mainstreamoví komentátori predbiehali v chválach, aký múdry krok to bol smerom ku stmeľovaniu občianskej spoločnosti, a aký pozitívny signál sme vyslali smerom do Bruselu či Washingtonu.
Takéto testovanie vlasteneckého cítenia novinárov a politikov je užitočné. Nie preto, že by sme ich azda chceli kádrovať či diskriminovať: to sú ich metódy, nie naše – nech si cítia a hovoria, čo chcú. Blížia sa však voľby a ľudia majú právo vedieť, kto je kto a čo je v skutočnosti za jeho sladkými predvolebnými rečami. A preto je dobrá každá príležitosť, pri ktorej sa protislovenské živly môžu pred národom predviesť v pravom svetle.
Nie je to tak dávno, keď sa na Bratislavskom hrade odkrývala socha kráľa Svätopluka a mnohí si ešte pamätajú ten zlostný krik protislovenských médií: znel na nerozoznanie podobne ako dnes v prípade stožiara. Jedine azda s tým drobným rozdielom, že vtedy mali zámienku, že vraj tá socha nie je dosť umelecky kvalitná a použitá symbolika je taká a onaká. V prípade stožiara, predsa len, vyjadrovať sa k jeho umeleckému stvárneniu by už bolo trochu príliš okaté.
Za povšimnutie tu stojí jedna vec. Spupní majitelia Zemegule spoza mora a ich tunajší priatelia majú jednu slabinu: svoju nadutosť zle skrývajú. Vo svojej svetovládnej pýche majú veľký problém skloniť hlavu pred niečím, čím pohŕdajú. A slovenská štátnosť a jej symboly, to je presne to, čo im veľmi kole oči: národný štát Slovákov totiž považujú za niečo epizodické, dočasné, provizórne a netrpezlivo čakajú na jeho koniec. Preto ich každý krok k jeho posilňovaniu znervózňuje a rozčuľuje.
Samostatnou kapitolou je ich povestný problém vysloviť čo i len slovo „Slovensko“, „slovenský“ – oni radšej používajú výraz „táto krajina“, ktorý sa už dávno stal terčom posmechu vlastencov. A tiež sa vyhýbajú slovám „národ“ a „štát“, namiesto ktorých radšej hovoria „občania“ a „krajina“. Dôvody sú zrejmé a nepotrebujú vysvetlenie.
Pre pozorného pozorovateľa preto môže byť aj toto jedným zo signálov, s kým má do činenia, hoci isteže nie jediným – samozrejme, medzi politikmi je dosť aj takých, ktorí sa naopak vlastenectvom prikrývajú, hoci v skutočnosti s ním nemajú nič spoločné. Ale ak niekto nedokáže zaspievať štátnu hymnu alebo bez grimás sa pozrieť na slovenskú vlajku, tak niet pochýb o tom, kam svojím cítením patrí.
Možno by stálo za uváženie prijať zákon, podľa ktorého by bolo podmienkou získania mandátu poslanca Národnej rady SR či vysokej štátnej funkcie pred kamerou zaspievať štátnu hymnu a verejne pobozkať štátnu vlajku. Ktovie, možno by sme v priamom prenose videli zázrak ako z filmovej rozprávky: politik by neochotne pobozkal štátnu vlajku a vzápätí by sa za strašného kvílenia a skrúcania začal rozpadať na prach ako gróf Dracula pri pohľade na slnko…
Ivan Lehotský
.JPG)
