Na Balkáne hrozí ďalšia kríza. Kto bude víťazom v boji záujmov EÚ, Ruska, Číny a Turecka?

Sofia 22. februára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP)

Prísľub členstva v EÚ pre krajiny balkánskeho regiónu je vítaný, ale záujmy Ruska, Číny a Turecka by mohli vytvoriť nestabilitu. Píše vo svojej analýze v denníku The Guardian Ivan Krastev – šéf bulharského Centra liberálnych stratégií (Centre for Liberal Strategies).

“Druhá svetová vojna skončila, ale prvá svetová vojna ešte v podstate nie je ukončená,” také boli slová tureckého úradníka, ktorého Krastev nedávno stretol v Ankare. “Hovoril o Blízkom východe, ale takým štýlom, ktorý som počul aj v Moskve či v Kyjeve,” hovorí liberálny politológ. “Jedno miesto, kde som to nepočul, je Brusel. Je to preto, že Európska únia stále nie je pripravená žiť vo svete, v ktorom sú vlády, ako aj veľká časť verejnosti, posadnuté hranicami a skôr vymedzujú úspech hospodárskym rastom než národnou hrdosťou,” myslí si Bulhar, ktorý tak naráža na stále pretrvávajúce spory o hranice takmer vo všetkých krajinách Balkánu.

Odohráva sa to aj na západnom Balkáne, kde sa vážne podceňuje schopnosť EÚ myslieť a pôsobiť ako rešpektovaný geopolitický hráč. Začiatkom tohto mesiaca EÚ predstavila svoju novú stratégiu pre západný Balkán. Jej cieľom je podporiť reformy v Srbsku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine, Kosove, Macedónsku a Albánsku obnovením perspektívy členstva. “Zdá sa, že bruselské inštitúcie, ktoré sa nachádzajú uprostred populistického vzostupu, majú odvahu zopakovať, že prísľub členstva nie je žiadny malý zázrak,” píše v článku Krastev.

Jeden balkánsky žart najlepšie zachytáva zmýšľanie ľudí, ktorí majú pocit, že vstup do EÚ bude trvať príliš dlho. Keď ide o členstvo v EÚ, rozdiel medzi pesimistami a optimistami je, že optimisti veria, že Turecko sa pripojí počas albánskeho predsedníctva EÚ, zatiaľ čo pesimisti dúfajú, že Albánsko sa pripojí počas tureckého predsedníctva.

“Brusel správne objasnil, že status quo je neudržateľné. Bez akýchkoľvek následných opatrení však toto oznámenie môže spôsobiť nestabilitu v regióne. To, čoho by sa mala EÚ najviac báť, je opakovanie ukrajinského scenára, v ktorom vládna podpora európskych ašpirácií vyvoláva reakciu oponentov rozšírenia (na čo čaká Rusko),” domnieva sa bulharský liberál.

Mnohé faktory v súčasnosti vyniesli Balkán späť do popredia – v neposlednom rade aj utečenecká kríza, ktorá hlboko zasiahla región. Spôsobila napríklad väčšiu pružnosť vlád pre integráciu, aj napriek tomu, že EÚ v tomto prípade poskytla krajinám Balkánu pomerne malú finančnú podporu na zvládanie kríze.

Povzbudivým a akosi slabo vnímaným trendom je nedávno ratifikovaná priateľská zmluva medzi Bulharskom a Macedónskom. Dve krajiny, ktorých vzťahy boli dlho napäté, predovšetkým v otázkach menšín, dosiahli prelomu a signalizovali, že nastal čas nájsť riešenia niektorých dlhodobých problémov regiónu.

“Aby však EÚ uspela v ambícii transformovať región, musí si uvedomovať dôležité geopolitické zmeny, ktoré sa tu uskutočnili. V roku 2003, keď EÚ najprv prisľúbila členstvo, sa zdalo byť nepochybné, že budúcnosť regiónu bude európska. Rusko hľadí na Balkán hlavne ako na tranzitný priestor pre svoj vývoz energií na západoeurópske trhy. Ambíciou Moskvy bolo najprv zachovať určitý stupeň vplyvu než súťažiť s Bruselom. Pred piatimi rokmi bolo Turecko nadšené, že má šancu na vstup do EÚ. V dôsledku toho upravilo svoju balkánsku politiku tak, aby preukázalo svoju vlastnú strategickú hodnotu pre Európu.

A vtedy ešte nikto nehovoril o Číne na Balkáne. Dnes sa tu rozbehla geopolitická súťaž. Čína sa má v tomto roku stať prvým veľkým zahraničným investorom v Srbsku. Plány na vybudovanie vysokorýchlostnej železnice medzi gréckym prístavom Pireus a Budapešťou, cez Belehrad, majú pre Čínu obrovskú hodnotu, pretože zveľadia jej obchodnú cestu medzi Áziou a Európou. Číňania dúfajú, že západný Balkán bude nakoniec integrovaný do jednotného európskeho trhu, aj keď sa Čína prílišne nedbá, aby jej infraštruktúrne projekty dodržiavali pravidlá EÚ.

“To vyvoláva veľa otázok. Mala by EÚ začať tlačiť krajiny západného Balkánu, aby prijali jej pravidlá teraz alebo neskôr? A je EÚ pripravená poskytnúť kompenzáciu, ak tieto štáty odmietnu čínske investície v dôsledku integrácie do EÚ?”

Aj prístup Ruska sa zmenil. Brusel nemusí mať špióna v Kremli, aby vedel, že Moskva urobí všetko, čo je v jej silách, aby zabránila vstupu Macedónska do NATO – nie kvôli svojmu strategickému významu, ale kvôli symbolickej hodnote,” dodáva analytik. “A európski politici by si mali uvedomiť, že ak sa dlhotrvajúci spor medzi Gréckom a Macedónskom nevyrieši pred budúcim samitom EÚ na západnom Balkáne v máji tohto roku, potom to bude znamenať dvojitú porážku: ambície Macedónska budú prerušené a úsilie Bruselu o to, aby ho v tomto regióne brali vážne, sa potopia.”

“Balkánsky región je miesto, kde môže Rusko pomôcť destabilizácii EÚ za veľmi nízke politické náklady, a to jednak v peniazoch ale aj v riziku konfrontácie s USA. Takže je na európskej diplomacii, aby Moskvu presvedčila, že eskalácia napätia nebude v jej záujme. Je na to EÚ pripravená?”

Potom tu je Turecko, krajina, ktorej vzťahy s EÚ sú na historickom minime. Je stále nejasné, ako bude prezident Recep Tayyip Erdoğan hrať svojimi kartami na západnom Balkáne. Zatiaľ čo Ankara sa snaží budovať svoj vplyv medzi moslimskými komunitami na Balkáne, Moskva používa vlastné páky na pravoslávnych kresťanov. Mohlo by Rusko a Turecko prípadne koordinovať svoje politiky, tak ako to urobili v Sýrii?

Ak sa EÚ neprebudí do novej geopolitickej reality, jej stratégia pre západný Balkán skončí porážkou.