Mráz prichádza z Londýna, alebo prečo „úlomok“ Európskej únie vyhlásil Russiagate

Moskva, Londýn 28. marca 2018 (HSP/Foto:TASR/AP/PA-Kirsty O’Connor)

Kým z britských ostrovov vo veci otrávenia bývalého špióna odznievajú iba ničím nepodložené obvinenia Ruska, hysterické výkriky a vyhrážky, už aj obyčajní ľudia naši nachádzajú fakty, argumenty odborníkov, snažia sa logicky vysvetliť to, čo sa stalo.

Pomaly o celej veci majú oveľa objektívnejšiu a realistickejšiu predstavu, ako celá britská vláda, polícia a média dokopy. Zverejnených bolo už množstvo vysvetlení odborníkov a nebudem to opakovať. Posvietim si však iba na malú „záhadu“, prečo sa na britských ostrovoch zdvihla taká neuveriteľná vlna rusofóbie, ktorá zachvátila vďačne Spojené štáty a pomaly rovnako vďačnú väčšinu členských štátov Európskej únie. Známy  výrok „Mráz prichádza z Kremľa“ v súčasnosti s plnou objektívnosťou dá sa prefrázovať na „Mráz prichádza z Londýna“.

Jednu z príčin sme uviedli v jednom zo starších článkov. Potápajúca sa britská loď pláva opačným smerom preč od EÚ a kapitánka tejto lode a jej dôstojníci celému svetu sa snažia ukázať, že to majú pod kontrolou, že všetko je v úplnom poriadku a ani loď nemá diery, do ktorých zateká voda, ani paluba nezhnila, ba ani posádka nepociťuje ostrý nedostatok potravín a pitnej vody. Ba vraj ani potkany ešte neopúšťajú potápajúcu sa loď…

Veď to poznáme, robí to drvivá vlád na celom svete. Ako náhle to doma škrípe a vŕzga, vedenie podniku nachádza vonkajších nepriateľov, začína štekať na zahraničných agresorov a špiónov a posádka lode má o zábavu postarané a nevšíma si, že sa loď potápa. Najlepším príkladom je v tomto smere banderovská Ukrajina. Veľká Británia, ako vidíme, si zvolila „banderovský scenár“. Nuž, ako sa hovorí, Boh ochraňuj kráľovnú…

Ako je známe, Briti vždy mali problémy s tvorivou fantáziou a logickým myslením. Pre nich by to bol neskutočný, nesplniteľný problém, ak by si mali vymyslieť niečo nové. A preto napredovali známou vyšliapanou cestou: chceme si nájsť nepriateľa, agresora a zlodeja? Tak je tu Rusko – lepšieho kandidáta nenájdete… Theresa Mayová potrebovala hlučný medzinárodný škandál, ktorý zatieni všetky domáce problémy a neúspechy, a tak sa „náhodou“ zrodila kauza s otráveným špiónom Skripaľom.

Ale je to iba jedna zo strán – nie mince, ale Rubikovej kocky. Prečo sa koloniálne Anglicko tak zúfalo vyrútilo zo zákopov proti Rusku? Predsa sú tieto krajiny dosť vzdialené, nemajú nejaké pohraničné alebo teritoriálne problémy, ani v minulosti nemali príliš veľké hádky až na pár výnimiek. A tu z ničoho nič – útoky, špióni, sankcie, odvolávanie veľvyslancov, nahováranie iných krajín, aby tiež vyhlásili vojnu Rusku. Prečo hneď, prečo teraz, prečo práve Rusko?

Nuž, a tu si trochu posvietime na vývoj rusofóbie na britských ostrovoch, aby sme pochopili, o čo ide londýnskym stratégom. Samozrejme, tá rusofóbia existovala vo Veľkej Británii od nepamätí. Niet sa čomu čudovať: krajiny, ktoré súperia v tej alebo inej oblasti, sa spravidla príliš nemajú rady. A vedenie podniku to vždy urobí tak, aby zahraničného nepriateľa nemalo v láske ani domáce obyvateľstvo. Tam sú schované korene rusofóbie vo viacerých krajinách, ktoré v súčasnosti alebo minulosti súperili s Ruskom. Menšie sa iba pridali k svorke.

Veľká Británia už viackviackrát bojovala o „funkciu svetového lídra“ a často jej v tom prekážalo buď cárske Rusko, buď boľševici a komunisti v bývalom ZSSR, alebo najnovšie Putin a jeho Rusko. Stret hneď niekoľkých veľmi závažných príčin a predovšetkým – katastrofálna politika vlády v Londýne a narastajúca moc konkurenčného Ruska poslúžili, ako zápalná šnúra vedľa súdu s pušným prachom. A onedlho to vybuchlo…

Opakujem, tá rusofóbia na Britských ostrovoch sa udomácnila pred viacerými stáročiami. Nebudeme sa vracať k tým starším hádkam a problémom, ale posvietime si iba na udalosti posledných rokov – po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku samostatného Ruska.

Na začiatku všetko napredovalo podľa americko-britsko-nemecko-francúzskeho scenára. Neschopný „reformátor“ Jeľcyn pomaly položil celé Rusko. A tá vlna rusofóbie, ktorá sa zdvihla počas gorbačevského obdobia, trochu opadla: načo bolo vykrikovať na nepriateľa, ktorý už fakticky bol v agónii? Ale čo čert nechcel, ruský medveď sa neuveriteľným spôsobom prebral, vystrčil pazúry a dokonca si dovolil otvoriť papuľu.

Rusko začalo vstávať z kolien. Potrebovali to na britských ostrovoch? Kdeže. Čo si to tí Rusi dovoľujú? Robia poriadok vo vlastnom dome – a neopýtali sa ani na povolenie?! A hneď sa zdvihla nová vlna rusofóbie. Vrchol v radoch britských, ale aj zaoceánskych a európskych politikov a médií dosiahla pred takmer 20 rokmi, v období „druhej čečenskej vojny“.

Britské médiá a politici horlivo obhajovali čečenských „bojovníkov za slobodu a nezávislosť“. Vekovo starší si určite pamätajú, ako mainstream vtedy podával správy z „čečenského frontu“. Všetko, čo vyhlásili ruskí vrcholoví politici a velitelia, sa prezentovalo s obrovskou dávkou spochybňovania. Médiá ich informácie sprevádzali slovíčkami „údajne“, „vraj“, možno“, „asi“ a pod. Skrátka, podľa nich ruské zdroje iba klamali. Ale všetky vyhlásenia čečenských cezpoľných veliteľov a džihadistov podávali ako svätú pravdu. To isté robili aj predtým – v období afganskej vojny. Presne tak to mainstream servíruje aj dnes: všímajme si „prifarbenie“ správ prichádzajúcich z Ruska, Ukrajiny, Európskej únie, Spojených štátov apod. Zasa sa spochybňuje všetko, čo prichádza z východu.

Porovnajme to aj so súčasnými správami z „ukrajinského frontu“. Politici a mainstream sú jednoznačne na strane Kyjeva, ktorý sa podľa nich snaží zachrániť celistvosť krajiny a  bojuje proti separatistom a „agentom Kremľa“. Pred 20 rokmi ani Veľkú Britániu, ani „civilizovaný svet“ celistvosť Ruska nezaujímala. Skôr naopak. Nič nové pod slnkom: ako vieme, Západ už stáročia používa princíp dvojitého metra a trojitých štandardov.

Ďalšia vlna divokej rusofóbie sa prevalila cez britské ostrovy v r. 2008, počas „gruzínskeho blitzkriegu“. Vtedy „ruský agresor“ sa snažil nepripustiť genocídu kaukazských národov a postavil sa na ich obranu. Samozrejme, toto podľa britských a iných dobroprajníkov nemal robiť. „Agresor“ mohol pokojne v priebehu jedného dňa obsadiť aj hlavné mesto Gruzínska, ako to už desaťročia robia mierumilovné americké jednotky v rôznych krajinách, ale to neurobil. Ale zúfalá vlna rusofóbie otriasala britskými ostrovmi: čo si tí Rusi dovoľujú? Ako to môžu robiť bez povolenia USA a Veľkej Británie? Zasa úradoval dvojitý meter.

Najviac britských, ale aj iných demokratov štvalo to, že Rusko, ktoré, podľa nich, malo zostať surovinovou kolóniou Západu, sa znovu premenilo na veľmoc. Prirodzene, to mu západní liberáli a slniečkari nikdy neodpustia. Zajtra v dokončení tohto článku si trochu posvietime na ostatné desaťročie: ako narastala britská rusofóbia v období novej studenej vojny.

Eugen Rusnák