Podľa hovorcu Rady pre národnú bezpečnosť Johna Kirbyho sa Lulove poznámky rovnali len „ruskej a čínskej propagande“. Osobitne ho rozhorčil návrh, že „Spojené štáty a Európa nejako nemajú záujem o mier alebo že sme spoluzodpovední za vojnu“.

Brazília nestrácala veľa času, aby odpovedala Washingtonu. Celso Amorim – Lulov hlavný poradca pre zahraničnú politiku – povedal, že je „absurdné“ tvrdiť, že jeho šéf „papagájuje“ ruskú propagandu, a trval na tom, že „Brazília bráni územnú celistvosť Ukrajiny“.

„Kým nebudú prebiehať rozhovory, ideálny mier pre Ukrajincov a Rusov nenastane,“ dodal Amorim. „Musia existovať ústupky.“

Vzájomná diskusia prilákala titulky novín zo zrejmých dôvodov. (Kto by nemal rád trochu napätia medzi svetovými lídrami?) Ale nie príliš diplomatická vojna slov do značnej miery prekryla Lulovu hlavnú myšlienku týkajúcu sa Ukrajiny, ktorou je, že väčšina sveta by si priala, aby sa vojna skončila skôr ako neskôr, aj keď to znamená, že Ukrajina môže stratiť časť svojho územia. Hoci americkí predstavitelia s týmto tvrdením nemusia súhlasiť, existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo ho brať aspoň vážne.

Ako nedávno uviedol publicista denníka Financial Times Gideon Rachman, mnohé krajiny sa domnievajú, že „vojna na Ukrajine je síce poľutovaniahodná – ale je to konflikt, ktorý treba zvládnuť snahou o prímerie a kompromisy“. Lídri krajín globálneho Juhu, ako poznamenáva Rachman, často argumentujú, že západné sankcie voči Rusku „vytvorili nové problémy pre zvyšok sveta“ tým, že zvýšili ceny základných tovarov. Západní predstavitelia na to zväčša reagujú tak, že kritikom odkážu, aby sa spamätali.

Globálna nerovnosť zohráva v tomto rozdelení rozhodujúcu úlohu, ako pomáha ukázať súbor údajov z časopisu Economist. Časopis rozdelil krajiny do piatich skupín, od tých, ktoré Rusko odsudzujú, až po tie, ktoré bezvýhradne podporujú vojnové úsilie Kremľa. Podľa výpočtov Economistu žije v krajinách, ktoré odsúdili Moskvu, približne 15 % svetovej populácie, ale tieto štáty vytvárajú 60 % svetového HDP.

Porovnajte to so štátmi, ktoré sa doteraz vyhýbali zaujatiu rozhodného postoja v oboch smeroch. V týchto krajinách žije takmer 80 percent svetovej populácie, ale tvoria len asi 35 percent svetového HDP. Podľa mojich (pravda, menej sofistikovaných) výpočtov sú občania štátov, ktoré podporujú Ukrajinu do poslednej kvapky, v priemere asi deväťkrát bohatší ako ich kolegovia v krajinách, ktoré Rusko priamo neodsudzujú.

Inými slovami, štáty, ktoré majú najmenší ekonomický vankúš, zároveň najviac túžia po ukončení vojny. Američania sú oprávnene frustrovaní infláciou v ich krajine, tak prečo by mali ohŕňať nos, keď najzraniteľnejšie štáty sveta vyjadrujú podobné obavy?

Rachman uzatvára svoje rozprávanie varovaním: „USA majú možno pravdu, že vojna na Ukrajine je bojom nadpozemského významu. Ak však nedokážu presvedčiť zvyšok sveta, aby s nimi súhlasil, môže to narušiť globálne postavenie Ameriky.“

Navrhoval by som, aby sa tento argument posunul o krok ďalej. Namiesto presviedčania alebo prehovárania by američania mohli zohľadniť záujmy väčšiny svetovej populácie (a možno si aj získať niekoľko sŕdc a myslí) tým, že verejne vyjadríme otvorenosť nájsť spôsob, ako ukončiť vojnu.

Harvardský profesor a nerezidentný pracovník Quincyho inštitútu Stephen Walt predložil ambiciózny návrh takéhoto postupu v utorkovom stĺpčeku pre Foreign Policy.

„Vzhľadom na to, že Peking aj Washington majú záujem na ukončení vojny, Bidenova administratíva by mala pozvať Čínu, aby sa k nej pripojila v spoločnom úsilí priviesť obe strany k rokovaciemu stolu,“ napísal Walt. „Ak by sa im to podarilo, oba štáty by si rozdelili zásluhy a ani jeden z nich by si nemohol nárokovať na propagandistické víťazstvo nad tým druhým.“

Toto podanie sa môže zdať trochu prehnané, ale pre takúto spoluprácu veľmocí existuje precedens. Ako Walt poznamenáva, Spojené štáty a Sovietsky zväz spolupracovali na ukončení veľkých vojen medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi v rokoch 1967 a 1973.

„Dohoda, ktorú by spoločne sprostredkovali Spojené štáty a Čína, by tiež s väčšou pravdepodobnosťou vydržala, pretože Moskva a Kyjev by menej pravdepodobne nedodržali dohodu, ktorú by dohodli a požehnali ich hlavní patróni,“ pokračuje Walt. „Ak by teda Čína a Spojené štáty skutočne chceli zorganizovať mierové urovnanie na Ukrajine, existuje istý dôvod domnievať sa, že takéto úsilie by mohlo byť úspešné.“

Verejnou výzvou na mierové rozhovory by USA mohli tiež podkopať tvrdenie Číny, že je jedinou veľmocou, ktorá má záujem o mier.

„Požiadanie Číny o spoločnú prácu na mierovom urovnaní by prinajmenšom prinútilo Peking,“ napísal Walt. „Namiesto toho, aby sa USA obmedzovali na nezmyselné ‚mierové návrhy‘, ktoré nikto neberie vážne, ponuka USA spolupracovať s Čínou na spoločnej mierovej iniciatíve by prinútila Peking, aby sa postavil na nohy alebo mlčal.“

A Čína nie je zďaleka jedinou možnosťou. Ako RS za posledný rok starostlivo zdokumentovala, pomoc pri mierových rokovaniach ponúkli desiatky krajín vrátane skutočne neutrálnych hráčov, ako je India, Svätá stolica a, áno, Brazília.

Ak USA podporia mierový plán s niektorou z týchto krajín, šance na úspech sú síce nízke, ale ako tvrdí Walt, „hlavné alternatívy vyzerajú horšie a náklady na pokus a neúspech by boli skromné”.

„A ak sa Bidenovej administratíve tento nápad nepáči, dúfam, že majú v hlave lepší,“ píše. „Už sa neviem dočkať, kedy sa dozviem, čo to je.”