Čo sa stane, ak sa veľkí dovozcovia ropy spoja proti jej producentom?

Mnohí z analytickej oblasti boli skeptickí. Vzhľadom na dopyt po rope, ktorý je tam, kde je, bol svetový trh s ropou v skutočnosti trhom predávajúcich, čo znamenalo, že producenti mali väčšie slovo pri určovaní smeru vývoja cien ako kupujúci.

K tomuto väčšiemu vplyvu prispievali aj obmedzenia voľných kapacít veľkých producentov, čo stavalo kupujúcich ropy do rizikovej pozície. Niektorí však tvrdia, že kartel kupujúcich by mohol fungovať a že minulý rok aj fungoval, pričom zmiernil úder, ktorý by vysoké ceny ropy zasadili mnohým veľkým spotrebiteľským krajinám.

Napríklad Avi Salzman z Barron’s v nedávnom článku tvrdil, že masívne uvoľnenie 180 miliónov barelov zo strategickej ropnej rezervy Spojených štátov Bidenovou administratívou bolo práve takýmto úspešným krokom, najmä preto, že bolo skombinované s uvoľnením strategickej ropnej rezervy z iných krajín, najmä z Európy.

Ceny ropy v minulom roku skutočne klesli a tento pokles sa do určitej miery prekrýval s uvoľnením SPR, čo vyvolalo dojem, že tento krok bol úspešný. Skeptici však poukazovali na to, že po predaji sa týchto 180 miliónov barelov bude musieť obnoviť do strategickej rezervy, takže si naďalej zaslúži tento názov.

Nespočetné výzvy americkému ropnému priemyslu, aby zvýšil ťažbu, ktoré sa nakoniec zmenili na hrozby, neviedli k žiadnemu významnému zvýšeniu ťažby, takže otázka, či bol krok uvoľnenia rezerv skutočne úspešný, zostáva nezodpovedaná.

Samotná myšlienka, aby kupujúci určovali predávajúcim, akú cenu majú stanoviť za svoju komoditu, sa scvrkla a zanikla, pričom ju nahradila oveľa trendovejšia myšlienka: prerušiť dovoz ruskej ropy, aby sa Putin potrestal za inváziu na Ukrajinu a znížili sa jeho príjmy z ropy.

Táto myšlienka dosiahla pokrok najprv v skupine G7 a potom v EÚ, ktorá prišla s oveľa tvrdším trestom, ktorý by potrestal aj jej vlastných občanov: úplné embargo na ropu a palivá.

Na druhej strane, cieľom cenového stropu G7 bolo udržať tok ruskej ropy na svetových trhoch, ale znížiť peniaze, ktoré by za ňu Rusko mohlo dostať. To by sa zdalo ako dostatočné priznanie, že svet – a najmä Západ – nemôže v priebehu niekoľkých mesiacov skutočne skončiť s ruskou ropou.

Naznačovalo by to tiež, že kupujúci nikdy nemôžu získať prevahu nad predávajúcimi, keď sú predávajúci organizovaní a pripravení presunúť ťažbu spôsobom, ktorý by im umožnil udržať si kontrolu nad cenami. Pretože teraz, keď EÚ prestala nakupovať ruskú námornú ropu, musela by ju nahradiť ropou z Blízkeho východu z krajín, s ktorými je Rusko partnerom v OPEC+.

Ďalšou vecou, ktorú veľkí dovozcovia ropy v Európe urobili, aby zmiernili úder vysokých cien ropy, boli dotácie na pohonné hmoty. Vlády jednotlivých krajín EÚ dotovali benzín a naftu, ktoré vodiči tankovali do svojich nádrží, aby zmiernili už aj tak značný finančný úder pochádzajúci z trhu s plynom. Aby získali peniaze na tieto dotácie, zaviedli aj mimoriadnu daň pre ropné a plynárenské spoločnosti, čo ich veľmi mrzelo.

Podľa Salzmana z Barronu tento zásah zo strany krajín, ktoré spotrebúvajú ropu, ukázal, že existuje alternatíva k prosbám OPEC o zvýšenie dodávok. V skutočnosti táto alternatíva existovala vždy, rovnako ako alternatíva zvýšenia vlastných dodávok, čo USA urobili po arabskom ropnom embargu v 70. rokoch a jeho následkoch, ktoré spôsobili jednu z najvážnejších hospodárskych kríz v histórii USA.

Žiaľ, ako sme mohli vidieť zo strany Bieleho domu, možnosť “prihovoriť sa OPEC” nikam neviedla. Stala sa jednoducho jednou z dvoch možností, pričom tou druhou je “prihovoriť sa miestnym výrobcom”. Ani jeden z týchto prístupov nefunguje a môže existovať jeden možný dôvod, prečo nefunguje, alebo, presnejšie, dva: Čína a India.

Čína a India, ktoré sú zďaleka najväčšími dovozcami ropy na svete a najväčšími zákazníkmi všetkých popredných členov OPEC+, by boli v akejkoľvek iniciatíve nákupného kartelu nápomocné. Lenže sa na ňom odmietli zúčastniť. Prečo by to robili, keď dostávali všetku ruskú ropu so zľavou, ktorú mohli prijať?

Saudská Arábia zároveň znižuje svoju oficiálnu predajnú cenu ropy pre ázijských odberateľov a očakáva sa, že ju zníži znova, aby si udržala svoj podiel na obrovskom ázijskom trhu, kde výhľad dopytu zostáva hmlistý kvôli vývoju situácie v Číne.

Keď americká ministerka zahraničných vecí lobovala za podporu myšlienky obmedzenia cien, vydala sa do Ázie. Médiá informovali o jej návštevách Japonska a Južnej Kórey a ich záväzkoch voči cenovému stropu (Japonsko nakoniec dostalo výnimku), ale skutočnými cieľmi boli Čína a India. Táto misia zlyhala a zlyhala aj samotná myšlienka kartelu nákupcov ropy, a to kvôli jednej jednoduchej skutočnosti.

Všetko sa odvíja od toho, kto čo viac potrebuje. Zatiaľ sa zdá, že kupujúci ropy v USA a Európe, najmä tí druhí, potrebujú ropu OPEC viac, než OPEC potrebuje ropu predávať týmto konkrétnym kupujúcim. V USA je ropa OPEC potrebná ani nie tak ako doslovný dovoz, ale aj ako komodita, ktorá sa ťaží, aby sa obmedzili ceny, a teda aj ceny pohonných hmôt v samotných USA. V takejto situácii nie je rovnováha síl medzi kupujúcimi a predávajúcimi skutočne rozdelená rovnomerne.