Historici sa zriedkavo zhodnú na všetkom – a už vôbec nie na veľkých dejinách, ako bola druhá svetová vojna. Každý má svoj pohľad, vlastné zdroje, svoju ideológiu. Nové dokumenty, nové výskumy, nové dôkazy môžu postupne meniť naše chápanie minulosti – a to je prirodzené. Ale nie všetko, čo sa dnes označuje za „nový pohľad“, je poctivý výskum. Čoraz častejšie sme svedkami vedomého falšovania dejín – či už z politickej vypočítavosti, ideologickej slepoty, alebo obyčajnej neúcty k pravde.

Je ale obrovský rozdiel medzi úprimným hľadaním pravdy a cynickým prepisovaním histórie. Kým poctivý výskumník sa púšťa do neistej cesty a nevie, kam dôjde, nepoctivý politik už od začiatku vie, čo chce ľuďom nahovoriť. Mieša pravdu s klamstvom, výmysly podáva ako fakty – aby všetko sedelo do jeho príbehu. Príkladov je veľa.

Napríklad Donald Trump, ktorý dnes otvorene relativizuje historické fakty, flirtuje s fašistickou symbolikou a šíri naratívy, ktoré sa nebezpečne podobajú na to, čo sa dialo v Európe v 30. rokoch. Na svojej sociálnej platforme Truth Social nedávno napísal, že „nikto neurobil viac než USA“ pre víťazstvo v druhej svetovej vojne a preto „prepisuje“ 8. máj na Deň víťazstva USA v druhej svetovej vojne. Dodal: „My sme vyhrali obe vojny. Nikto sa nám nevyrovnal v sile, odvahe ani vojenskom umení, ale nikdy sme to neoslavovali.“ Týmto vyhlásením nielenže úplne vymazal obetu a hrdinstvo desiatok miliónov Sovietov, ale zároveň hrubo prekrútil historickú realitu. Jeho slová sú výsledkom ideologickej zaslepenosti, nie nevedomosti – pretože historické fakty sú dobre známe.

Trump týmto pohŕda aj odkazom prezidenta Franklina D. Roosevelta, ktorý počas vojny opakovane vyzdvihol rozhodujúcu úlohu Červenej armády v porážke nacizmu. Už v apríli 1942 vyhlásil, že „na európskom fronte bolo najvýznamnejšou udalosťou drvivé protiútoky veľkej ruskej armády proti silám nacistického Nemecka“, a že „sovietske jednotky zničili viac nepriateľských vojsk, lietadiel a tankov než všetky ostatné spojenecké armády dohromady“. V roku 1943 zas Roosevelt v liste Stalinovi po bitke o Stalingrad napísal, že „americký národ oslavuje tento výsledok ako jeden z najslávnejších momentov spoločného boja ľudstva proti fašizmu“. Vyjadrenia prezidenta Roosevelta neboli len formalita ale úprimná úcta. Trump sa k tomuto odkazu nielenže nehlási, ale ho vedome prekrúca.

A Európa? Tá namiesto toho, aby sa postavila za historickú pravdu, radšej mlčí alebo prepisuje dejiny iným spôsobom. Ako informoval europoslanec Branislav Ondruš, 7. mája na pôde Európskeho parlamentu, pri príležitosti výročia víťazstva nad fašizmom, nezaznel ani len náznak vďaky Červenej armáde, ktorá oslobodila východnú Európu. Žiadna zmienka o miliónoch sovietskych vojakov, ktorí položili životy v boji proti nacizmu. Žiadna úcta k tým, ktorí priniesli víťazstvo – len selektívna pamäť a ideologicky pohodlné ticho.

Rovnako boli ignorované aj komunistické hnutia, ktoré tvorili chrbtovú kosť ozbrojeného odporu vo Francúzsku, Taliansku, Grécku, Juhoslávii, Československu či inde. Ich členovia umierali v koncentračných táboroch, boli popravovaní, mučení – a dnes sa ich obeta zamlčuje, lebo sa nehodí do príbehu o „liberálnych silách“, ktoré vraj samy porazili fašizmus.

Tento účelový výklad dejín je výsmechom skutočným hrdinom boja proti fašizmu. Oslavujeme ich víťazstvo, ale zabúdame, kto zaň zaplatil najvyššiu cenu. Vymazávame ich zo spomienok, lebo ich ideály sa nám dnes nepáčia. To nie je len neúcta – je to nebezpečné.

Aj preto je tak dôležité pripomínať si, že Sovietsky zväz a Čína niesli najväčšie vojnové straty – 27 miliónov sovietskych a 35 miliónov čínskych životov. Väčšina boli civilisti. Utrpenie týchto národov bolo centrálnou súčasťou vojny proti fašizmu. A napriek tomu ich prínos a obeta zostávajú na Západe prehliadané alebo trivializované.

Západ si dnes píše dejiny tak, ako mu to vyhovuje. Z druhej svetovej vojny si robí morálny mýtus o boji dobra proti zlu, kde je víťaz automaticky „správny“ – a nepohodlné fakty sa jednoducho vynechajú. Realita bola omnoho komplikovanejšia – ale kto chce žiť v pravde, musí si ju pripomínať celú, nie len jej vybrané časti.

Každý národ má vo svojej minulosti svetlé aj temné kapitoly. Úprimné dejiny si vyžadujú odvahu priznať si obe. Ale ak budeme históriu zneužívať na politické hry, ak ju budeme vedome prepisovať, aby nám sedela do propagandy, potom ohrozujeme nielen minulosť – ale aj prítomnosť a budúcnosť.

Kto prekrúca dejiny, toho nezaujíma pravda. Iba moc. A kto si nectí pravdu o včerajšku, nezaslúži si dôveru pri rozhodovaní o zajtrajšku.