Ako príklad Draxler uvádza Nemecko, Britániu, Švajčiarsko či Rakúsko. Zložitejšie to bolo vo Francúzsku či Taliansku, ale aj tam si dominantné politické sily podelili zodpovednosti a cestu dovnútra ponúkli aj niektorým radikálnym, ale inak rozumným outsiderom.

“Bolo to efektívne aj čisto politicky: ak ste veľká pravicová alebo ľavicová strana a máte vďaka rozumnej kooperácii zjavné výsledky a zjavnú moc, ľahko tým eliminujete to, aby vznikali ďalšie ľavicové či pravicové strany, ktoré vám dominanciu v priestore naštrbia. A, samozrejme, bolo to na prospech tých štátov. Vďaka tomu sa vytvorila normálna štátna politika, s dlhodobým plánovaním infraštruktúrnej výstavby, rozvoja hospodárstva,” vysvetľuje exminister a dodáva:

“A teraz ten paradox: Slovensko by teoreticky malo mať ešte oveľa centristickejšiu vládu ako tie štáty. Naozaj. Ak si pozriete, čo sa hlása, tak si uvedomíte, že tu sa hlavní politickí aktéri a najmä ich voliči odlišujú ešte oveľa menej, ako v západnej Európe, aspoň donedávna. Na rozdiel od Británie či Nemecka ešte štvrťstoročie dozadu to nie je tak, že jedna politická sila chce radikálne vyššie dane a ich voliči sa na to tešia, že takto sa prerozdelí bohatstvo.”

“Nemáme hádky, ako niekde doteraz, či sa má alebo nemá postaviť nejaká nová železnica ale či má alebo nemá vzniknúť niekde nejaká veľká továreň či elektráreň. Nejaké silnejšie pnutie tu bolo naposledy za Dzurindových vlád. Odvtedy sa strany v daňovej politike nejako radikálne neodlišujú. Nikto nie je zásadne proti zahraničným investíciám. Nikto nechce radikálne sprivatizovať či naopak znárodniť zdravotníctvo. Nikto nehodlá radikálne zmeniť geopolitické smerovanie (existuje pomerne hlučná skupina anti-EÚ ľudí, ale to je čisto internetová záležitosť, naopak, akože anti-EÚ politikom EÚ inštitúcie s ich platmi vyhovujú okamžite, ako sa tam dostanú). Dokonca aj v kultúrnych vojnách sme oveľa menej radikálni, ako na Západe. Áno, ako inde aj tu rezonuje téma “gay marriage” (radšej to ani po slovensky nepoviem), ale obyvateľstvo ako celok proste chce viac práv, ak to pomôže, ale žiadne radikálne novosti. To platí naprieč politickými stranami,” myslí si Draxler.

Podľa exministra u nás rozdiely nie sú také veľké. A najmä, do veľkej miery nemajú prečo byť, pretože objektívne nie sme spoločnosť s veľkými rozpormi.

Hlavným problémom u nás je, podľa Draxlera, efektívnosť fungovania štátu. “Zúrivá polarizácia”, ktorú ľudia môžu cítiť pri niektorých témach, vzniká podľa politického komentátora z troch dôvodov.

“Médiá. Vytvárajú extrémne polarizovanú atmosféru. Tak, aby voliči PS či SaS nenávideli voličov Smeru a spol. Tak, aby sa na stranách či lídroch zdôrazňovalo nie to chytré a uvážlivé, ale to radikálne. Sociálne siete. Vďaka tomu ako fungujú v diskusiách prevládajú extrémne názory a tie potom formujú aj nálady voličov, dokonca aj tých, ktorí sa na tých extrémnych diskusiách nepodieľajú. No a predsa len by som nevynechal aj to, že naša spoločnosť takto funguje aj v iných aspektoch. Slováci sa radi dohádajú hocikde: pri zakladaní ohňa na horách, na bytovej schôdzi, na fakultnom zasadaní. Rokmi sa to trochu zlepšuje, ale tým, že veľa ľudí v minulosti nebolo nijako nútených fungovať sústavne v malých skupinkách tak nevedia, ako počúvať logiku v argumentoch, ako si kusnúť do jazyka a dať priestor niekomu, kto zjavne vie čo robí, atď. No a veľmi podstatný dôvod, prečo to takto je, máme na tej druhej strane, politikov a ich sponzorov.”

“Z toho, čo som povedal, vyplývajú dve podstatné veci. Po prvé, keďže tu nie sú tie štrukturálne podmienky pre extrémnu polarizáciu, je šanca, že sa to v budúcnosti zmení. A Slovensko bude mať “nudnú” vládu, ktorá zabezpečí, že veci budú fungovať, a že krajina sa s každým volebným obdobím bude viditeľne meniť (nové pekné verejné stavby, štátne služby v novom šate). Ale, po druhé, určite sa to nedá urobiť hneď. V zásade, to nové prostredie môže vytvoriť len víťaz, alebo víťazi, nejakého boja, ktorý bude dosť emocionálny a aj špinavý. Podstatné je, aby to k tomu novému poriadku ale celý čas smerovalo, aby to bol zámer: nakoniec krajinu po všetkách stránkach stabilizovať. Aby sme potom už konečne, konečne po 30 rokoch mohli začať budovať to postavenie normálnej, bohatej spoločnosti uprostred Európy, na ktorú sa trochu so závisťou pozerajú tí, ktorí podobné šťastie na vývoje nemali,” dodáva v závere Draxler.