Dve desaťročia existencie nového štátu, ktorý vznikol po rozpade Podunajskej monarchie v roku 1918 boli z väčšej časti úspešné v ekonomickej, menej už politickej rovine, ale dedičstvo minulosti nebolo celkom prekonané. ČSR zdedilo mnoho národnostnú mozaiku a nepriateľských susedov. Fungovalo to pomerne dlhú dobu v statickej podobe, zmeny postavenia Francúzskej republiky na ktorú bola republika orientovaná, neboli brané dostatočne vážne a svoje urobila i hospodárska kríza 1929 – 1933. Francúzsko vyčerpané víťazstvom z najsilnejšou armádou v roku 1920 na Európskom kontinente na jeseň roku 1938 bolo už iba odleskom bývalej moci a slávy. Zmluvné vzťahy a záväzky Prahy z Parížom platili, ale na ich realizáciu v prípade vojny už nebolo dostatok síl a ani politickej vôle.

Francúzsko stratilo vo vojne vyše milióna mladých mužov, nevznikli nové rodiny a demografický prepad je cítiť ešte i dnes. Riešením za chýbajúce ročníky v prípade mobilizácie a novej vojny bola defenzívna stratégia, Maginotova obranná línia na hraniciach z Nemeckom. Starý generál a prezident Tureckej republiky Kemal Ataturk po prezentovaní pevností povedal “ak vsádzajú na takúto stratégiu tak prehrali vojnu ešte skorej než začala”.

Ozbrojené sily ČSR boli postavené na Francúzskej vojenskej doktríne a tak riešením ohrozenia zo strany Nemecka po roku 1933 bolo budovanie opevnení na hraniciach. Grandiózny plán vyše 17.000 bunkrov rôzneho typu samozrejme nebol hotový v dobe Mníchovskej krízy. Napriek tomu bol z časti použiteľný aspoň na začiatku vojenskej operácie. 200.000 tisícová armáda a milión záložníkov, teda aspoň na papieri, bolo impozantnou silou. Malo to ale niekoľko problémov, etnické zloženie bolo viac než problematické a ukázalo sa to pri mobilizácii, keď nastúpili asi dve tretiny záloh. V porovnaní z Wehrmachtom bola Československá armáda vysoko motorizovaná, delostrelectvo bolo na vysokej úrovni, dokonca lepšie než potencionálny protivník. Tanky boli zrovnateľné technicky, nie počtom. Letectvo a protilietadlová obrana bola výrazne slabšia, stíhacie dvojplošníky boli najelegantnejšie na svete, ale boli to iba dvojplošníky.

Veliteľský zbor zodpovedal vtedajšiemu priemeru, ale samozrejme zaostával v taktickej aj operačnej rovine za Nemeckým. Terén bol z väčšej časti okrem Moravy výhodný k obrane a ústupovým bojom. Armáda bola dobre vycvičená, mala dostatok zásob, dôstojnícky zbor bol lojálny k republike, problémom boli ale otázky politické. Neschopnosť Prahy riešiť postavenie Slovenska čo sa za krízovej situácie dostalo do popredia, ale vážnejší problém bolo postavenie nemeckej menšiny, ktorých bolo počtom o milión viac než Slovákov. Príliš sa už dnes nespomína Poľská menšina na severe a na juhu Maďarska. Ich postoje boli nie príliš priateľské k republike, ale v prevažnej miere by zrejme zostali počas vojenských operácii pasívny.

Vzťahy zo susedmi nedokázala zahraničná politika prijateľne riešiť. Poliaci nezabudli, že v roku 1918, keď bojovali o Kyjev české vojsko obsadilo Tešín a Ostravu a tak nakoniec Poľsko participovalo na Mníchovskej dohode. Maďarsko bolo nepriateľský štát, ale vojensky bolo slabé, Rakúsko spájané z bývalou monarchiou bolo z Pohľadu českej politiky videné ako nepriateľ, uniklo ale že to je už minulosť. Pripojenie Rakúska k Nemecku v marci 1933 otvoril skutočný problém, línia hraníc v prípade konfliktu sa predĺžila a to na najslabšom mieste, južnej Morave.

Československá vláda sa dostala do slepej uličky, bolo nutné riešiť sudeto nemeckú otázku. Nemecko vyvinulo silnú diplomatickú aktivitu, voči ktorej zahraničná politika ČSR bola veľmi pasívna. Na program sa tak dostalo odstúpenie pohraničia Čiech z nemeckým obyvateľstvom.

Opakovala sa v istej podobe situácia z roku 1918, otázka práva národa na sebaurčenie. Vláda ČSR odmietla požiadavku anglicko-francúzskej diplomatickej noty na odstúpenie územia. Politické vedenie E. Beneš prezident a M. Hodža ministerský predseda, neprejavili dostatok rozhodnosti a vyslovili predbežný súhlas s odstúpením časti pohraničia Nemecku. Napriek tomu o dva dni neskoršie 23. septembra vyhlásila vláda všeobecnú mobilizáciu a dodatočne odmietla nemecké požiadavky.

Mobilizácia prebehla celkom úspešne a armáda zaujala pripravené pozície. Bol to rozhodujúci krok, ale iba v prípade, že vláda v Prahe je ochotná riskovať priame vojenské stretnutie. Celková situácia nebola až tak nepriaznivá pre ČSR, ale to chcelo odhodlané vedenie štátu a nie nepresvedčivé manévrovanie. Mobilizácia bola spustená, logickým pokračovaním bolo v prípade vojenského napadnutia zahájenie bojov.

Politická reprezentácia v Prahe na to nemala dostatok odvahy. Urobila to najhoršie rozhodnutie zo všetkých zlých, odvolala mobilizáciu a stiahla armádu z hraníc do mierových posádok. Zlyhanie bolo na strane vlády a najmä vrchného veliteľa a prezidenta Dr. E. Beneša.

Cesta ku katastrofe ako dnes vravíme I. ČSR bola nastúpená a konečná cena bude vysoká a politická budúcnosť otázna.

O týždeň neskoršie 30. septembra bude po všetkom, vláda akceptuje podmienky Mníchovskej konferencie a v Prahe sa začne hovoriť o “mníchovskom diktáte”. Neskoršie sa k tomu pridá označenie “zrada západných mocností” a do dnešných dní sa budú hľadať vinníci, podľa možností nie domáci, ale zahraničný. Realita je krutá, po dvoch desaťročiach od neuveriteľného výkonu českej politickej reprezentácie a podpory slovenskej, vzniku ČSR nedokázala Praha udržať vlastný štát a ustúpila nátlaku Berlína. Bude to dlhá cesta kapitulácie, kolaborácie a nakoniec logickým vyústením bude zakotvenie na dlhé desaťročia vo východnom bloku pod ochranou ZSSR.

E. Beneš, realizátor zahraničnej politiky a potom prezident zabalil kufre, doslova, abdikoval a v prvom októbrovom týždni využil veľkého výdobytku technického pokroku 30 – tých rokov, odletel lietadlom ako súkromná osoba, kam inam do Londýna, ktorý ho nepodržal.

Septembrová mobilizácia, bola jediný správny krok, ale potom bolo treba dať najavo odhodlanie a nehovoriť o cene čo to bude stáť. Ešte i dnes sa kladie v českej spoločnosti úplne scestná otázka, mali sme sa brániť?

V decembri roku 1939 to ukázalo Fínsko, neustúpilo tlaku Moskvy. Po 106 dňoch vojny straty Červenej armády dosiahli neuveriteľných 250.000 tisíc, ale Fíni si vybojovali napriek stratám, aj územným, právo na vlastnú existenciu.

Peter Sokol 1. podpredseda strany Národná koalícia a spoluautor doc. Karol Kulašík CSc.