Milan Kňažko: Ku komunistickým pohlavárom sme boli asi príliš nežní

Bratislava 17. novembra 2019 (TASR/HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Tribúna a námestia v Novembri ’89 priniesli slobodné voľby. Za všetko ostatné už zodpovedá 14 vlád a osem premiérov. Veľa vecí sa nesplnilo, ale treba byť realistickí. Sme na ceste k tomu. V rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to hovoril tribún Nežnej revolúcie, herec a bývalý politik Milan Kňažko. Priznáva, že ku komunistickým pohlavárom zrejme boli príliš nežní a zdôrazňuje, že slobodu si treba vážiť

„Bolo to obdobie dennodenných obáv, ponižovania, neslobody“. To je váš výrok. Dnes žijeme v demokracii a slobode. Je ten život a spoločnosť taká, ako ste si želali v ’89 na tribúne?

Ako pre koho. Vtedy sme boli príliš veľkí idealisti, nedocenili sme, akí sme rôzni, kto má akú mieru zodpovednosti za seba a svojich najbližších. Boli sme zvyknutí, že to za nás niekto urobí. Niekedy som spokojný, inokedy nespokojný.

Ľudia sa sporia, čo nám November dal, čo vzal, čo sa splnilo a čo nie. U vás je to ako?

Tribúna a námestia priniesli slobodné voľby. Za všetko ostatné už zodpovedá 14 vlád a osem premiérov. Veľa vecí sa nesplnilo, ale treba byť realistickými. Sme na ceste k tomu. Som slobodný človek a to si treba vážiť. Kto neslobodu nezažil, nepochopí to.

Ste tribún Nežnej revolúcie. Ako ste sa na tribúnu dostali? Čo bol ten moment, ktorý rozhodol?

Žili sme dvojaký život, báli sme sa hovoriť nahlas na verejnosti. Boli postihy, väzenie, strata zamestnania. Pohár trpezlivosti u mňa už pretiekol. Postupne to narastalo, podpísal som Několik vět a potom už veci dostali rýchlejší priebeh. Vrátil som titul zaslúžilého umelca, vstúpil do ostrého štrajku a tak som logicky medzi prvými vyšiel na tribúnu.

Revolúcia bola nežná, mohla dopadnúť aj inak, krvavejšie. Pri moderovaní revolúcie ste si uvedomovali, že tón, ktorý zvolíte, rozhodne o tom, ako budú protesty na námestiach vyzerať? Nebáli ste sa, že sa to zvrhne a potečie krv?

Uvedomovali sme si to a miera zodpovednosti bola veľmi vysoká. Stačilo jedno rozbité auto či výklad a mohlo sa to zvrhnúť. Vedeli sme, že boli pripravené rôzne silové zložky, že boli ostreľovači, sme netušili. Ale že bola polícia, vojsko, milícia pripravená, to sme vedeli. Ale nebola potreba zasahovať. Ľudia našťastie k sebe boli dobrí, otvorení, vedeli sa počúvať, boli veľmi pozorní. Kiežby nám to bolo vydržalo dodnes.

Čo sa vám vybaví, keď dnes počujete z archívov výrok „Utvorte koridor“?

To už je slogan, ktorý zľudovel. Ľudia sa k sebe tlačili, bolo ich tam veľmi veľa a niekomu prišlo zle. Keď som to povedal, ľudia sa rozostúpili, prišla sanitka, urobila, čo bolo treba, a potom znova sa to zaplnilo. To, ako ľudia vnímali situáciu a ako im záležalo aj na takomto detaile, dokazuje aj to, ako nám z kaviarne vzdialenej asi 50 metrov posielali čaj. Tácka so šálkami putovala nad hlavami ľudí z ruky do ruky a ani kvapka sa nevyliala.

Sú aj názory, že Nežná revolúcia vlastne nebola revolúcia…

Každý má svoju definíciu. Jedno je ale isté, prišlo k revolučnej zmene, mnoho faktorov pripomínalo revolúciu. Tejto revolúcii chýbala krv, preto bola nežná.

Vyrovnala sa spoločnosť s komunistami dostatočne?

Samozrejme, že nie. Preto tu stále strašia. Preto si dnes môže povedať kandidát na ústavného sudcu, že je hrdý na to, že bol komunista a sudcovia mlčia. Za toto by mal byť zbavený talára a mal by skončiť vo verejnom živote. Je hanba, že sa taká kreatúra môže vyskytnúť na takom vysokom poste v justícii. Je to choré.

Bývalí komunisti sa etablovali aj v biznise, nielen v justícii či politike…

V poriadku, nech si robia biznis, ale nech nevstupujú do sfér, kde je dôležitá morálka, spravodlivosť, zákonnosť. Pretože to hrubým spôsobom zločinecký komunistický režim porušoval. A keď nejaký sudca povie, že sa k tomu hlási, je to absolútne neprijateľné.

Kde sa teda stala chyba?

Možno sme boli príliš nežní ku komunistickým pohlavárom. Mali sa zodpovedať pred súdom. Mohli byť omilostení potom, ale tento akt mal prebehnúť, aby bola jasná deliaca čiara. Pretože mnohí si doteraz myslia, že mali pravdu a verejne to hlásia vo verejnom živote. Chyba bola aj to, že vedenie VPN do prvých slobodných volieb nominovalo za volebných lídrov tých, proti ktorým sme pred piatimi mesiacmi stáli na uliciach. To je neodpustiteľné. Vyraďovali z kandidátky spolupracovníkov s ŠtB, ale z tých, ktorí ŠtB vytvorili a organizovali, sa stali volební lídri. Zodpovední za túto absurdnú situáciu by dnes mali byť aspoň ticho. Bolo to katastrofálne zlyhanie.

Čo bol pre vás osobne najsilnejší moment revolúcie. Víťazstvo alebo niečo iné?

Už sme hovorili o tom, akí boli ľudia k sebe dobrí. To bolo veľmi dôležité zistiť, že to v nás je a že keby bolo treba, asi by to ľudia zas dokázali. A potom je množstvo príkladov aj úsmevných. Stratilo sa dieťa, volal sa Tomáš Buchta. Tak som na tribúne vyhlásil, že sa stratil Tomáško Buchta, že je v cukrárni za tribúnou. Všetci sa smiali, že Kňažko zas žartuje. Tak som ho vzal na tribúnu, ponúkol som ho čajom, plakal, hovoril som ľuďom, že hľadá mamičku a že čaká v tej cukrárni. A asi pred rokom som bol v Bruseli, kde mi dali fotku s tým malým Tomáškom. Potom sa zodvihol taký veľký človek, povedal, že on je ten Tomáš a že ďakuje za čaj. Bolo to veľmi emotívne. Oplatí sa robiť dobré skutky.

Spoločnosť sa mení aj voľbami. Kam tá dnešná 30 rokov po Nežnej revolúcii smeruje?

To uvidíme po voľbách. Zatiaľ je to smerovanie dosť chaotické. Pokrytectvo, lži, pretvárka, korupcia deformujú celé prostredie, a preto sa nepodobáme na klasickú politickú štruktúru. Čo je to OĽaNO, SaS, Sme rodina, Za ľudí? Klasická štruktúra by mala byť sociálna demokracia, kresťania, vpravo, vľavo, liberáli, konzervatívni. Problém je tiež, že sociálna demokracia nie je sociálna demokracia. Strany nosia iné názvy, než sú v skutočnosti, majú iný obal ako obsah. To vytvára chaos. Najväčším problémom je, že neplatí rovnosť pred zákonom, a to je nebezpečné pre existenciu štátu. Musí sa to napraviť, rovnosť pred zákonom musíme dosiahnuť, lebo bez toho štát skolabuje.

Za smerovanie štátu nesú zodpovednosť ľudia, ktorí volia svojich zástupcov. Uvedomujú si ľudia dostatočne odkaz Novembra?

Málo. A možno je to chyba škôl, médií, rodiny, spoločnosti vôbec. Deťom treba vysvetľovať, čo je štát, čo sú ich práva a povinnosti. Samozrejme, že voliči sú zodpovední za to, koho si zvolíme, ale ľudia majú svoje starosti, nesledujú politiku päť hodín denne, tak sa ľahko nechajú oklamať. A hlavne, rýchlo zabúdajú, čo je veľké šťastie pre politikov.

Zabúdajú aj na November?

Určite. Nejde len o to ho oslavovať, ale hlavne, aby sa z neho poučili. Aby vedeli rozoznať príznaky možného rizika.

V súvislosti s výročím Nežnej revolúcie ste vydali knihu S otvorenými očami. Čo vás k tomu viedlo?

Ústav pamäti národa (ÚPN) ma oslovil, či by som nezodpovedal niekoľko otázok. Z toho bolo viac stretnutí a dohodli sme sa, že to vydáme. S otvorenými očami preto, že môj otec bol politický väzeň. Keď som ešte nemal päť rokov, zaspával som s otvorenými očami, trval som na tom, že musia byť pootvorené dvere a musí sa svietiť, lebo som čakal, že sa vráti. A pointa je v tom, že hovorím, aby sme mali otvorené oči, aby sme zachytili signály možnej zmeny k akémukoľvek -izmu, aby už nikdy nemuseli malé deti zaspávať s otvorenými očami a pozerať na dvere, kedy sa im vráti otec z väzenia.

Je 30 rokov po Nežnej revolúcii. Ste šťastný?

Šťastie nie je nemenné, niekedy som šťastný, inokedy nie, žijem obyčajný život.