Vladyka, čo hovoríte na zverejnené obvinenia?

Žiadneho zneužitia som sa nedopustil, nebránil som sa ani vyšetrovaniu polície, jednoducho nemám čo skrývať. Napriek všetkému, som vo vnútri pokojný. Aby sa nešírili zbytočné dohady a klebety, eparchiálny úrad dal vyhlásenie, kde sme celú vec jednoducho popísali, a každý si môže prečítať o čo vlastne šlo. Dalo sa očakávať, že skôr alebo neskôr túto vec niekto zverejní. Ale tak, ako som obvinenie odmietol, keď prišli nakrúcať dané video, odmietam ho aj teraz. Rozhodne. Ale zároveň s pokojom.

Keď odmietate svoju vinu, nechystáte sa na obvinenia reagovať súdnou cestou?

Nechystám. Mrzí ma, veľmi ma mrzí, že ma tá pani obvinila. A prekvapil ma aj spôsob, akým to zinscenovali. Pravdaže sa ma to dotklo. Ale nemám v úmysle púšťať sa do boja proti nej, ani proti televízii. Keď opadli prvé emócie, uvedomil som si, že by to nebol dobrý signál – pre veriacich, ani pre spoločnosť. Mohli ste si všimnúť, že som nechcel zverejniť ani meno tej pani – práve preto, aby ju nik nevyrušoval, keď príde na Slovensko. Keď sme sa v minulosti rozprávali o probléme zneužívania detí, ani vo sne mi nenapadlo, že sa toho môžem stať súčasťou práve takýmto spôsobom, že voči mne niekto vznesie obvinenie. Stalo sa. V tom všetkom som si však v jednej chvíli spomenul na dôležitú vec, ktorú v Cirkvi stále zdôrazňujeme, keď sa o tejto téme hovorí. A to je priorita obetí. Teda, že na prvom mieste máme chrániť obete.

Ako to súvisí s vami?

Chcem tým povedať, že si veľmi vážim podporu, ktorú mi prejavili tisícky ľudí, aj dôveru voči mojim slovám. Bol som prekvapený, koľkí sa ozvali, dokonca sa začali aktivizovať, aby mi pomohli. Veľa to pre mňa znamená, naozaj si to cením. Ale rád by som ľudí poprosil o zachovanie pokoja: verím, že pravda vyjde na povrch a moje meno sa očistí. Nesmieme však za tým účelom vyvolať dojem, že kto by sa odvážil nahlásiť zneužívanie, bude daný na pranier Cirkvi a postihne ho hnev. Tu musíme dať veľký pozor! Prosím, aby nikto neútočil ani na tú pani, ktorá ma obvinila, ani na televíziu: azda tomu naozaj uverili a mysleli si, že jej pomôžu, hoci nezvolili dobré prostriedky. To všetko ale nie je v celej diskusii to najpodstatnejšie.

Tvrdili ste, že vás pri tom nakrúcaní podviedli…

Áno, ten spôsob ako to zinscenovali ma nahneval. A vyviedlo ma z miery aj to, akým spôsobom sa o tom začalo písať v novinách. Ale chcem povedať niečo iné. Totiž, trvám na tom, že to obvinenie je nepravdivé, zároveň však nechcem, aby sa kvôli tomuto prípadu prehĺbili obavy, že ak obeť ohlási zneužívanie, tak okolie jej to spočíta. To, že odmietam obvinenie, a ľudia mi chcú vyjadriť podporu, je jedna vec, ale určite si neželám, aby to viedlo k tomu, že sa posilnia obavy skutočných obetí z nahlásenia zneužitia. Je to veľmi citlivý problém.

Čo znamená “priorita obetí”?

Znamená to, že pri každom prípade zneužívania sa Cirkev musí na prvom mieste pýtať nie ako chrániť vlastné dobré meno, ale ako chrániť a ako pomôcť obeti. V minulosti sa s tou prvou stratégiou narobili veľké škody. Vždy, keď sa o tejto téme hovorí v súčasnosti, pripomíname si na úvod prioritu obetí, aby sme sa na každý prípad pozerali skrze túto perspektívu, aby sme na ňu nezabudli, a nenechali sa strhnúť tým, že musíme chrániť reputáciu inštitúcie, dobré meno biskupov, kňazov, rehoľníkov, atď. Lebo to je takpovediac celkom prirodzené, ale je v tom ukryté veľké riziko pre skutočné obete. Nielenže sa im nepomôže, ale ešte sa môžu stať obeťami aj druhý raz, pretože sa na nich obráti hnev ľudí za to, že vraj chcú pošpiniť niekoho z Cirkvi.

Ja som tu vo veľmi zložitej situácii: v hre je moje vlastné meno. Ale snažím sa zachovať si od toho aj istý odstup. A keď si uvedomím, že môj prípad je, či chcem alebo nechcem, súčasťou krízy zneužívania v Cirkvi, pripomínam si prvé pravidlo, ktoré sme prijali a opakujeme ho pri každom jednom prípade: priorita obetí. Náš naratív v celej tejto problematike nesmie skĺznuť do obranného postoja. Ja sa musím brániť, ale považujem za dôležité pripomenúť: v celkovej perspektíve sa nesmie stratiť priorita obetí!

Aké sú ďalšie priority alebo postupy v prípadoch obvinení zo zneužívania?

Keď existuje dôvodné podozrenie, že došlo k zneužitiu dieťaťa alebo mladistvého, prípad treba nahlásiť biskupovi, prípadne provinciálovi, ak ide o rehoľníka. Oni sú potom povinní vec vyšetriť a zhromaždené dôkazy poslať priamo do Ríma, na Kongregáciu pre náuku viery: tá potom určí ďalší postup. V prípade biskupov, samozrejme, je v Cirkvi kompetentný priamo Vatikán. Zároveň treba pripomenúť, že obeť má právo obrátiť sa aj na políciu: o tom jej treba povedať. A kto sa dozvedel, že došlo k zneužitiu maloletej osoby, a túto informáciu vníma ako hodnovernú a podloženú, má povinnosť to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní.

K tomu možno dodať, že pre všetkých kňazov, aj rehoľníkov zároveň platia prísne pravidlá, sú povinní urobiť všetko preto, aby k zneužívaniu nedošlo, majú zabrániť akejkoľvek príležitosti. Určite ste počuli o tzv. nulovej tolerancii: ak sa preukáže vina v tejto oblasti, klerik nesmie dostať ďalšiu príležitosť. Cirkev sa snaží stáť na strane obetí a má rozhodnú vôľu zabrániť výskytu ďalších prípadov. Môj prípad na tomto postupe nič nemení. Verím, že dôjde k očisteniu môjho mena. Zároveň si veľmi želám, aby tí, ktorí sa skutočne stali obeťami, boli bratí do úvahy na prvom mieste. Aby vinníci boli spravodlivo potrestaní a k zneužívaniu viac nedochádzalo.