“Reformy sú nevyhnutné, každý kto nerobí reformy, ohrozuje budúcu životnú úroveň a kvalitu života obyvateľov. Súčasťou tých reforiem musí byť aj aktívna migračná politika,“ povedal pred časom Ivan Mikloš. Podľa neho si teda krajina môže vybrať: buď kradnúť najlepší ľudský materiál zo zahraničia, alebo zabudnúť na rast životnej úrovne a kvality života. Hoci odzneli v televízii s celoštátnou pôsobnosťou, nikto sa nad týmito Miklošovými vyjadreniami nepozastavil. Nečudo, podobnú argumentáciu totiž médiá opakujú tak často, že ľuďom už na nej nepríde nič zvláštne. Parafrázujúc Goebbelsa, mohli by sme konštatovať, že tisíckrát opakovaná bezočivosť sa stáva štandardným názorom. Ale pozrime sa bližšie na to, čo vlastne Mikloš hovorí, na logiku a etiku týchto tvrdení.

Brať hračky iným deťom sa nepatrí, lebo keď im ich vezmeme, nebudú ich mať a budú smutné – tak sme sa učili ešte v materskej škole. Zdá sa však, že nie každý si to zapamätal, prípadne možno túto časť štandardného vzdelávania vynechal. Pre týchto ľudí to radšej zopakujme: ak našej ekonomike bude na prospech, keď budeme k nám lákať a kradnúť najlepších ľudí z iných krajín, potom tí ľudia v tých druhých krajinách budú chýbať. Je to to isté, ako keby sme kradli niekomu peniaze z peňaženky a tešili sa, že to zlepšuje našu finančnú situáciu. Ten niekto vôbec nebude mať radosť, keď zistí, že má prázdnu peňaženku, a je dosť egoistické až sociopatické sa tešiť, že sme získali peniažky a čo tam po druhých, že im môžu chýbať.

Tým, ktorí absolvovali výuku na materskej škole, sa ospravedlňujem za toto nedôstojné vysvetlenie, bolo však nevyhnutné, keďže zdá sa, že ľudí, ktorí nerozumejú ani takejto úplne základnej logike, je stále dosť. A je jedno, či sú takí egoisti od prírody, alebo sú iba pomýlení chorou pažravou podstatou niektorých neokolonialistických ideológií. Je to stále dookola rovnaký prístup: postavíme čím vyšší komín, aby naše svinstvo odfúklo čím ďalej, veď ono sa niekde stratí. Kedy už druh Homo Sapiens pochopí, že v skutočnosti sa nikdy nič nestráca a podvádzanie sa navzájom je cesta do pekla?

Mikloš samozrejme argumentuje mnohokrát vyvráteným tradičným tvrdením obhajcov nevyhnutnosti migrácie, že bez migrantov tu nebude mať kto pracovať. Túto scestnú argumentáciu opustil dokonca už aj sám Jozef Mihál (poslanec NR SR, momentálne za stranu Spolu), ktorý býval s Miklošom azda najtvrdším obhajcom asociálnej pravicovej línie. Ten pred pár mesiacmi povedal v rozhovore pre Hlavné správy, že tridsať rokov po revolúcii sú platy na Slovensku neúmerne nízke a na otázku, či máme na Slovensku dostatok pracovných síl, odpovedal: „Ale pravdaže, jednoznačne. Okrem toho, ďalšia vec je, že máme tristotisíc ľudí v zahraničí. A z toho stotisíc je v Británii, ktorí nevedia, čo bude zajtra, po Brexite. Tí ľudia dnes reálne uvažujú o návrate, ale ten je podmienený tým, že dostanú slušnú mzdu. Radi by sa vrátili, ale nie za tisíceurovú mzdu.“

„Alebo naše opatrovateľky v Rakúsku: ony tam nemajú ktovieaký skvelý zárobok. Im by stačilo dvesto-tristo eur pridať k tomu, čo na Slovensku vedia dostať dnes, a húfne by sa vrátili naspäť. Veď s tým sú spojené problémy ako rozpady rodín a podobne, to nie je len o tých peniazoch. Skutočne to nemusí byť stopercentné navýšenie miezd, ale možno o dvadsať-tridsať percent a 50 tisíc Slovákov sa vráti domov,“ uviedol Mihál.

Na Slovensku cudzinci vybudovali automobilové otrokárne, aby zarobili, pretože vo svojich domovských krajinách by museli robotníkom platiť viac než Slovákom. A keď ani Slováci za tie peniaze nechcú robiť otrokov a automobilky tvrdia, že im chýba 15 tisíc pracovníkov, tak sem skúšajú naťahať ešte lacnejších. To je trojité svinstvo: nielenže sa pre svoj zisk dopúšťajú platového dumpingu, ale neváhajú pre to kradnúť schopných ľudí z tretích krajín, a na dôvažok pre toto svoje podnikanie zneužívajú Slovensko. A najsmutnejšie na tom, je, že my sa z toho máme ešte aj tešiť, pretože keby odišli automobilové otrokárne, tak by sme tu ostali s holým zadkom, keďže zo všetkého toho, čo tu kedysi fungovalo, nám tu už nič nezostalo.

„Predstavujete si to tak, že desiatky tisíc Srbov a Ukrajincov by mali prísť na Slovensko a keby ste to mali v rukách vy, tak by ste to propagovali?“ spýtal sa Mikloša redaktor Kovačič. „Samozrejme, že by mali prísť a mali by sme chcieť, aby prišli, a mali by sme chcieť aj to, aby sa tu cítili dobre, a aby tu ostali žiť,“ znela Miklošova odpoveď. Ale prečo by tu mali ostať žiť? Aby svojou zvýšenou pôrodnosťou zvýšili počet obyvateľov? Pred sto rokmi žila na Slovensku iba polovica z počtu dnešných obyvateľov – je naozaj v záujme tu žijúcich obyvateľov a v záujme ich životnej úrovne to tu ďalej zahusťovať o masy cudzincov? Bude naozaj teoretické  zvýšenie HDP znamenať aj sľubované zvýšenie životnej úrovne a kvality života, v prehustených mestách s čoraz menším podielom zelene?

V reakcii na argument, že v prípade príchodu veľkého množstva lacnej pracovnej sily by platy mohli dokonca klesnúť, Mikloš oponoval: „Množstvo krajín, vrátane tých najbohatších krajín, Austrália, Kanada, Spojené štáty, tam všade je veľká imigrácia, a najmä lacnej pracovnej sily z Mexika a iných krajín, a neznamená to, že platy sú nižšie.“ Čo všetko touto brilantnou argumentáciou pán Mikloš prezradil medzi riadkami, to by bolo na ďalší článok. Ak sú tieto skvelé krajiny naším vzorom, máme sa pripraviť aj my na veľkú imigráciu lacnej pracovnej sily? A ak nie, čo presne robia súdruhovia v USA, Kanade a Austrálii zle?

Na priamu otázku, či by podporoval aj ekonomických migrantov, Mikloš odpovedal jednoznačne pozitívne, že by nechal otvorené dvere, s výhradou: „Kládol by som dôraz na to, že imigranti sa musia prispôsobiť hodnotám a pravidlám, ktoré tu platia.“ Lenže ako to dosiahnuť? Podarilo sa to už nejakej krajine? Mikloš priznáva, že aj veľké krajiny s tým majú problém…

V kontraste k tvrdeniam obhajcov migrácie včera vystúpila Miklošova názorová súpútnička, bývalá premiérka Iveta Radičová s vyhlásením: „Predovšetkým vytvorme podmienky, aby sme zabránili migrácii zo Slovenska, aby sme ľuďom ponúkli také podmienky, aby tu ostali.“ Ale povedzte, aké morálne právo majú títo politici apelovať na ľudí, aby neodchádzali do cudziny, keď súčasne na to isté iných ľudí navádzajú? Čo tým hovoria o svojej logike, či skôr morálke?

Ivan Lehotský