„Predovšetkým vám hovorím: ďakujem, ďakujem, ďakujem, a dovoľte mi povedať, že toto je výnimočný deň, ďakujem, že ste tu, keď sa menia dejiny. To, čo robíme, nerobíme pre seba, ale pre svojich synov a dcéry.

Gilbert Chesterton písal, že skutočný vojak nebojuje preto, lebo nenávidí toho, koho má pred sebou, ale preto, že má rád toho, koho má za sebou. A my milujeme našu zem, milujeme naše deti, milujeme naše hodnoty. Milujeme Pannu Máriu, ktorá nás zhora chráni, ktorá nás sprevádza s bude sprevádzať.

Na tomto námestí nie sú ani extrémisti, ani rasisti, ani fašisti. Ak je nejaký rozdiel medzi ľuďmi v Taliansku a v Európe, tak je to medzi tými, čo hľadia vpred a hovoria o budúcnosti a tými, čo hovoria o minulosti, lebo o budúcnosti nemajú nijaké idey. Radi necháme druhým obavy a strašiakov minulosti. My spolu tvoríme budúcnosť. Tu nie je extrémna pravica, tu je rozumná politika. Extrémisti sú tí, ktorí vládli v Európe dvadsať rokov v mene neistoty, nestability a chudoby. Toto sú extrémisti!

Tu je pôvodná Európa. Európa, o ktorej hovoril jeden človek, ktorý by mal dnes 99 rokov a je to jeden z najväčších ľudí nielen v dejinách Cirkvi, ale celého ľudstva. Myslím tým svätého Jána Pavla II., ktorý sa narodil práve 18. mája, pred mnohými rokmi. On hovoril o povolaní Európy k bratstvu a k solidarite všetkých národov, ktoré ju tvoria – od Atlantiku po Ural, on hovoril o ľuďoch, národoch, o jednote v rozličnosti, ale nehovoril o Turecku ako súčasti Európy. Lebo Turecko nikdy nebude Európa. Hovoril o hrdosti…

Tieto európske voľby sú historickou dôležitou chvíľou, keď musíme urobiť všetko preto, aby sme oslobodili krajinu, tento kontinent od nelegálnej okupácie, ktorá je v týchto rokoch organizovaná z Bruselu. Teda, ďakujem, že ste tu prišli.

Vy dávate odpoveď na tieto polemiky. Ján Pavol II. hovoril o starej Európe a vyzval ju, aby našla samú seba a opäť našla svoje korene. Kto zradil Európu? Kto zradil jeden z najkrajších snov, ktorých splnenie očakávali otcovia zakladatelia, Európu národov a štátov, o ktorých hovorili De Gasperi, De Gaulle, Margaret Thatcherová?

Zradili ju elity a mocné sily, ktoré obsadili Európu v mene financií nadnárodných spoločností boha peňazí a nekontrolovanej imigrácie. Zradili ju Merkelové, Macronovia, Sorošovia a Junckerovia …

Voľby 26. mája znamenajú výber medzi budúcnosťou a minulosťou… Som hrdý, lebo my spoločne tvoríme budúcnosť. V jasnom svetle slnka, so vztýčenou hlavou, s úsmevom.

Ďakujem, priatelia, ak to bude potrebné, ja som pripravený za vás, za Taliansko, za svoje deti, položiť svoj život! Nezastavím sa pred ničím a nikým! Pred ničím a nikým! Je to môj záväzok, čestný záväzok. Niektorí mi občas hovoria: spomaľ, daj si pozor, nebojuj proti mafii, camorre, proti ndranghete, proti mocným silám, proti drogovým dílerom, proti prevádzačom na člnoch, ale čím viac mi to hovoria, tým ráznejšie idem vpred, aby som bránil moju vlasť i život celého kontinentu, s úsmevom a presvedčením, že konám správne.

Európa, o ktorej hovoril Benedikt XVI., sa zrodila zo stretnutia civilizácii a kultúr. Dnes sú aj takí, čo ich popierajú. Oni popreli židovsko-kresťanské korene, a kto popiera svoje korene, ten si nebuduje budúcnosť. Ináč sa vystavujeme riziku, že otvoríme dvere Eurábii, o ktorej hovorila veľká žena Oriana Fallaci, jedna z matiek Európy, ktorá sa spamätáva. Nemôžeme prijať odlišných, ak zabúdame kto sme my. Toto učí aj katechizmus Katolíckej cirkvi, toto hovorí aj veľký kardinál, kardinál Robert Sarah hovorí, že je potrebné urobiť všetko, aby ľudia mohli ostať v krajine, kde sa narodili… A teda pápežovi Františkovi chcem povedať, že sa o to usilujeme s hrdosťou a v kresťanskom duchu. Politika otvorených dverí a prístavov v rokoch 2015 – 2018 spôsobila vyše 15 000 mŕtvych  a nezvestných. Naša politika prísnosti a solidarity – kto si ju zaslúži, znížila toto číslo z 15 000 na menej ako 1000. My zachraňujeme životy… Život je posvätný!

Náboženstvo, ktoré hovorí, že žena je menej ako muž, nikdy nemôže vládnuť v mojom dome. Lega sa musí z prvej strany v Taliansku stať prvou stranou v Európe. Takto dokážeme ochrániť hranice štátov v Európe a nikto nebude môcť sem prísť bez nášho dovolenia. Boli by sme radi, keby sa vrátili domov potomkovia miliónov našich talianskych emigrantov z celého sveta. Srdečne by boli vítaní. Toto je imigrácia, ktorú chceme.

Sloboda a víťazstvo sú na dosah ruky. Európa národov, demokracie, kde sa európskemu parlamentu musí vrátiť centrálna úloha, ako jedinému slobodne zvolenému zboru. Dosť už bolo rozhodnutí, ktoré robili v nejakých skrytých kanceláriách v Bruseli alebo v Luxemburgu.

V parlamente môžeme vyhrať a nechať tak po rokoch katastóf ľavicu doma. A s nimi necháme doma aj elity, ktorí sú proti ľudu; obchodné spoločnosti, ktoré sú proti pracujúcim; bankárov, ktorí sú proti tým, čo si šetria; tých, čo vďaka takýmto zákonom zarábajú veľmi veľa proti tým, čo o všetko prichádzajú. Hej, sme ako Dávid proti Goliášovi, ale dejiny nás učia, že aj malí, keď sú rázni, dokážu poraziť aj mocné sily, aj keď sú arogantné a majú veľa peňazí.“

Matteo Salvini na záver svojho príhovoru sa odvolal na kresťanské korene Starého kontinentu, keď povedal:

„Spoliehame sa na vás, ženy a muži dobrej vôle. Zverujeme sa šiestim patrónom tejto Európy: svätému Benediktovi z Nursie, sv. Brigite švédskej, sv. Kataríne Sienskej, svätým Cyrilovi a Metodovi, sv. Terézii od kríža. Mám tu ruženec, ktorý mi daroval jeden kňaz, a odvtedy ho nosím stále so sebou… Ja osobne zverujem Taliansko, môj i váš život Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktorá, a to som si istý, nám prinesie víťazstvo. Lebo toto námestie, toto Taliansko, táto Európa je symbolom mám, otcov, mužov a žien, ktorí s úsmevom, s odvahou, s odhodlaním chcú pokojné spolužitie, rešpektujú druhých. ale  tiež byť rešpektovaní. A ja vám ďakujem, priatelia a bratia, z hĺbky srdca, pretože tvoríme dejiny.

Predtým nás ignorovali, potom sa nám vysmievali, potom s nami bojovali ale 26. mája vyhráme my! Nech žije Taliansko, nech žije sloboda Európy ľudí, národov a mladých! Vďaka! Vďaka! Vďaka!“ (Celý záznam je TU).

To, čo minister vnútra Salvini povedal v sobotu 18. mája, týždeň pred eurovoľbami je v súlade s evanjeliom „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie“ (Mt 5, 37), ako učil Ježiš Kristus apoštolov. Iste aj v súlade s učením Cirkvi, ako ho nájdeme v dokumente 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes:

„Všetci kresťania si majú uvedomiť svoje vlastné osobitné poslanie v politickom spoločenstve a dávať žiarivý príklad svojim zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou záujmom všeobecného dobra, aby tak dokazovali aj skutkami, ako dať do súladu autoritu so slobodou, osobnú iniciatívu so súdržnosťou s celým spoločenským organizmom, želateľnú jednotu s užitočnou rozdielnosťou.

Aby však všetci občania mohli plniť svoju úlohu v živote politického spoločenstva, treba starostlivo dbať o občiansku a politickú výchovu, ktorá je dnes taká potrebná pre všetkých občanov a zvlášť pre mládež. Tí, ktorí sú alebo sa môžu stať vhodní na ťažké, ale pritom veľmi ušľachtilé povolanie politika, nech sa naň pripravia a nech sa mu venujú, nehľadajúc vlastné výhody ani hmotný zisk. Nech bezúhonne a múdro postupujú proti krivde a útlaku, proti svojvoľnej vláde a neznášanlivosti niektorého človeka alebo niektorej politickej strany. A nech sa úprimne a statočne, ba s láskou a politickou neohrozenosťou zasvätia dobru všetkých.“ (GS 75)

O účasti na správe vecí verejných, teda v politike, kresťanov povzbudzuje aj pápež Benedikt XVI.:

„Je povinnosťou laikov aktívne sa podieľať na politickom živote spôsobom, ktorý je v súlade s učením Cirkvi, a prinášať svoje opodstatnené argumenty a vznešené ideály do demokratickej diskusie a do hľadania širokého konsenzu medzi všetkými, ktorým záleží na obrane života a slobody, na ochrane pravdy a dobra rodiny, na solidarite s núdznymi a kľúčovom hľadaní spoločného dobra… Toto je náročná výzva.

Časy, v ktorých žijeme, nás však konfrontujú s veľkými a komplexnými problémami, sociálna otázka sa zároveň stala antropologickou otázkou. V nedávnej minulosti sa rozpadli antropologické pardigmy, ktoré si nárokovali byť „vedeckou“ odpoveďou na túto otázku. Rozšírenie zmäteného kultúrneho relativizmu, i utilitaristického a hedonistického individualizmu oslabuje demokraciu a podporuje dominanciu silnej moci. Musíme znovu objaviť a oživiť  autentickú politickú múdrosť; byť nároční v tom, čo sa týka našej kompetencie; uplatniť rozlišovanie ľudských vied; čeliť realite vo všetkých aspektoch, prekračovať akýkoľvek druh ideologického redukcionizmu alebo utopického sna; ukázať, že sme otvorení pravdivému dialógu a spolupráci, majúc na zreteli, že politika je aj umením rovnováhy medzi ideálmi a záujmami, ale nikdy nezabúdať, že prínos kresťanov môže byť efektívny iba ak sa poznanie viery stane poznaním skutočnosti, kľúčom k úsudku a premene.

Nové generácie majú pred sebou nesmierne nároky úlohy a výzvy v osobnom aj v spoločenskom živote. Medzi tieto výzvy patrí aj spoločenská i politická angažovanosť, založená nie na ideológiách alebo parciálnych záujmoch, ale na voľbe slúžiť človeku a spoločnému dobru vo svetle evanjelia.“ (Príhovor Benedikta XVI. o úlohe laikov v politickom spoločenstve. Vatikán, 21. mája 2010. In VOX, mesačník o náboženstve a kultúre, roč. VII., 5/2019, s. 7.)

Minister Salvini ukázal ruženec a Sväté písmo aj na predvolebnom mítingu vlani (tiež pred milánskym Dómom vo februári 2018) pred talianskymi parlamentnými voľbami. A jeho strana sa stala rozhodujúcou politickou silou… Aj vtedy ho viacerí za to kritizovali, na čo on odpovedal: „Ja som veriaci a mojou povinnosťou je chrániť životy  prebúdzať svedomia. Som hrdý, na to, že môžem konkrétnymi skutkami i symbolickými gestami svedčiť o istejšom a otvorenejšom Taliansku, ale pri rešpektovaní limitov a pravidiel.“

Salviniho gesto zveriť osudy nielen svojej politickej strany Lega ale aj Talianska a celej Európy, je podobné silné gesto tomu, ktoré urobil v roku 1955 rakúsky kancelár Julius Raab, ktorý na verejnom zhromaždení vo Viedni v roku 1955 vyhlásil: „Ďakujem všetkým katolíkom, ktorí s pridali ku krížovej výprave modlitieb za vlasť i tým, čo sa tu zišli dnes aby vydali svedectvo viery a lásky k nášmu národu. Dnes chceme do nebies vyslať našu modlitbu plnú radosti, ktorú chceme zakončiť týmito slovami: Sme slobodní vďaka tebe, Panna Mária!“ (Rakúsko v roku 1955 opustila Sovietska armáda a dosiahlo vojenskú neutralitu, ktorú má dodnes.)

A pripomeňme aj iné víťazstvo vo Viedni, to z roku 1683.

V rozhodujúcich dejinných chvíľach je vždy vidieť a cítiť mocnú ruku Panny Márie. Prečo by sa nemala ukázať aj dnes?

Ján Košiar