Matovičova a Sulíkova vízia je úplne kompatibilná, keď ide o podporu rodiny, len to nechcú vidieť, alebo zámerne hrajú divadlo na voličov. Určite nevedie cez zadlžovanie. To, ktoré táto vláda vyrobila s jej nezmyselnými pandemickými opatreniami, nás stálo 8 miliardový deficit, ktorý niekto raz bude musieť splatiť. Zvyšovanie daní tiež nie je podporou rodiny, aj v tom má Sulík pravdu.

Obživu detí zaobstarávajú svojou prácou rodičia a nemôžu sa pri plodení detí spoliehať na populistické príspevkové politiky striedajúcich sa vlád. Cieľom vlády by preto malo byť vytvoriť prostredie, kde budú ľudia ochotní podnikať, investovať a vytvárať pracovné príležitosti, lebo tie nevytvára štát. A to je presne oblasť, ktorá je prioritou pre Sulíka. Odbúranie byrokracie, zníženie daní a zvýšenie slobody podnikania sú spôsoby ako zaistiť lepšie príjmy aj pre zamestnaných, aby sa potom vedeli dobre postarať o svoje deti.

Lenže Sulík toto nenazýva podporou rodiny, no mal by začať, aby to Matovičovi došlo a nebola z toho ďalšia kontraproduktívna prestrelka, ak nie rovno kríza. Matovič sa totiž snaží loviť medzi kresťanskými voličmi, ktorí reflektujú na slovo deti, rodina, ale aj práca. Kresťania však nie sú zároveň socialisti a mnohí rozumejú nespravodlivosti a nákladovosti štátneho prerozdeľovania. Totiž zobrať jednej rodine na daniach a dať inej rodine je krádežou a uplácaním zároveň. Nerobil toto náhodou Fico svojimi sociálnymi balíčkami, čo sa tak protivilo?

Navyše kresťania zdôrazňujú potrebu oboch rodičov vo výchove detí. Kým Sulík si myslí, že deti môže rovnako dobre vychovávať hocikto a nemusia to byť obaja rodičia, Matovič vidí dôležitosť biologických rodičov. Paradoxne však Sulíkov prístup k zlepšeniu tvorby pracovných miest a znižovaniu dlhového i daňového zaťaženia viac podporuje práve biologickú rodinu ako koncept, ktorý tieto dni predstavil Matovič.

Z morálneho či kresťanského hľadiska totiž nie je v poriadku zobrať nasilu z príjmu jednej rodine a dať druhej (dokonca aj podľa veľkého pápeža Lea XIII: “Pri všetkých pokusoch pomôcť nižším triedam je tiež absolútne nutné ako základné pravidlo dodržiavať nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.“) Takéto príspevky totiž vytvárajú morálny hazard na niekoľkých úrovniach:

1. Štát sa pokúša nahradiť rodiča, resp. manžela. V situácii, keď máme nastavené zákony feministicky v prospech manželiek ale aj dovolené rozvody, to znamená, že v prípade manželskej krízy bude väčším pokušením pre ženy sa rozviesť, lebo vedia, že majú štátom chránený chrbát. Nepotrebujú manžela, ktorý bude nosiť výplatu a zabezpečí im istú životnú úroveň, lebo je tu štát, ktorý sa postará o ich dieťa a aj ďalšie deti, ktoré potom môžu splodiť mimo manželstva po rozvode. Chceme podnecovať práve takéto rodiny?

2. Je solidárne, že štát pomáha takto týraným ženám a ľuďom, ktorí sa ocitli v nešťastnej manželskej či nemanželskej situácii? Priestor pre solidaritu na dobrovoľnej báze tu je a Slováci sú štedrí v charite (viď zbierky do Afriky, po výbuchu prešovskej bytovky, pri záplavách atď.). Plošné príspevky od štátu však vedú k väčšej nezodpovednosti pri výbere partnera. Ľudia môžu viac riskovať, veď keď to nevýjde, rozvedú sa a štát sa postará o dieťa i matku. Je toto pomoc? Legálny rozvod a potrat, ba i rodinné prídavky nepriamo podnecujú ľahkovážny sexuálny život. Predmanželský sex zaslepuje a preto po čase vzťah končí rozchodom či rozvodom. Ak žene hrozí prepad do chudoby s dieťaťom, bude dvakrát rozmýšľať pred sexom.

3. Ak štát bude vyššími daňami oberať o príjem slobodných, ešte viac budú odkladať založenie rodiny. Vyšší príjem im umožní zabezpečiť, čo vnímajú ako potrebné, aby mohli ísť do manželstva a začať s plodením detí. Preto uisťovania financministra, že sa im to v budúcnosti vráti je nedomysleným nápadom v čase, keď sa vek prvého pôrodu za posledné desaťročia rapídne zvyšuje a to znamená aj celkovo menej porodených detí.

Otázka však stojí, či naozaj chce štát podporovať pôrodnosť do rozbitých rodín. Ak áno, tak potom nech zvýši prídavky na deti. Ak však chce podporovať biologické rodiny a zodpovednú výchovu, tak potom je treba vytvoriť podmienky, aby mohli pracovať všetci ľudia bez rozdielu a nemuseli byť závislí len od odrobiniek od štátu. Závislosť na príspevkoch od štátu je nechutnou manipuláciou voličmi.

„Sociálny” štát totiž stavia pracujúcich pred nespravodlivú voľbu – prijať ďalšie dieťa alebo vydržiavať veľký štát, aby ten mohol platiť úradníkov, čo budú určovať, komu prinaleží časť z jeho príjmov, o ktoré ho obral štát na podporu tých detí, ktorých rodičia pracujú, či nepracujú. Ak osamelá matka pracuje, potom jej dieťa vychovávajú štátne zariadenia už od jasiel, kým u kompletnej rodiny si môže matka dovoliť ostať doma s dieťaťom a prijať viac detí.

Buď budeme posilňovať štát alebo budeme posilňovať rodinu. Buď zdrojom príjmov bude pre rodinu manžel alebo to bude štát. Nič to na tom nevylučuje aj možnosť pre matky podieľať sa na príjme rodiny, dnes môžu byť zároveň doma s deťmi ako aj z domu pracovať. Matky môžu budovať aj kariéru vďaka štátom financovanému školstvu, čo je už veľký balík sociálnej podpory, ktorý každá rodina financuje, či deti vzdeláva doma alebo v škole. Spravodlivou podporou rodine by bolo poskytnúť normatív namiesto školy priamo rodičom, ktorí vzdelávajú deti doma.

Skupina Menej štátu navrhla konkrétne kroky, ako vytvoriť prostredie pre viac pracovných príležitostí, čo povedie aj k zvyšovaniu príjmov rodín. Jeden z návrhov je trochu sarkastický ale zato pravdivý: „Nakoniec by sme mohli všetkým milionárom v SR rozposlať ešte krásne farebné informačné letáčiky o tom, že ak by náhodou chceli veľmi podporiť cudzie rodiny, tak môžu slobodne zaplatiť ešte viac daní, ako im ukladá zákon. Otázka je, prečo tak Pavlínka ešte doteraz nespravila.” To na margo Matovičovej hlášky, že „rodiny si mimoriadnu pomoc zaslúžia… bez ohľadu na to, čo si o tom myslí ten, pre ktorého cudzia rodina a deti nemajú žiadnu hodnotu”.

Dobrovoľne to môže urobiť aj sám financminister zo svojho štedrého platu. Ukáže tak ďalší skvelý príklad dobrovoľnosti, čo je záslužnejšie ako násilné vymáhanie výpalného štátom na ochranu detí.

Jana Ray Tutková