Môj profil 
Predplatné
Slovensko, ktoré aktuálne už po siedmy raz prevzalo predsedníctvo vo V4, by podľa neho mohlo pomôcť prekonávať historické animozity medzi Poľskom a Ukrajinou, ale aj národnostné napätie medzi našim východným susedom a Maďarskom.
„Maďarská menšina je v rámci Ukrajiny podstatne menej významný politický faktor ako u nás. Ale veľký počet jej príslušníkov migruje do Maďarska. Ukrajina síce neumožňuje dvojaké občianstvo, ale práve pod tlakom Maďarska, ktoré blokuje spoluprácu s NATO, bola donútená neuviesť do platnosti ustanovenia, ktoré by postihovali fakt nelegálne získaného maďarského občianstva,“ konštatuje Marušiak.
Na Ukrajine podľa neho existujú dve politické strany reprezentujúce maďarskú menšinu, jedna sa orientuje na stranu Fidesz Viktora Orbána, druhá na maďarských socialistov. Hoci sa v regionálnej politike uplatňujú, napríklad ich snahy o autonómiu Ukrajina pre obavy o svoju teritoriálnu integritu rázne odmietla. „Ale vzťahy medzi Ukrajinou a Maďarskom sú aj tak napäté kvôli ukrajinskému zákonu o vzdelávaní, ktorý posilňuje vyučovanie v ukrajinskom jazyku. Ten zákon nebol primárne namierený voči maďarskej alebo rumunskej menšine, jeho cieľom bolo oslabiť dominantné postavenie ruského jazyka,“ dodáva.
Slovensko podľa Marušiaka môže v tejto situácii prispieť niečím ako „zdravým rozumom“. „Môže mať vo vzťahu k Ukrajine pragmatickejší postoj ako napríklad Poľsko, kde existuje odlišná interpretácia spoločnej minulosti. Je tam aj veľká migrácia z Ukrajiny, napriek jazykovej blízkosti aj toto vytvára isté napätia,“ zhrnul Marušiak.
Dnes hrá podľa neho V4 pomerne významnú úlohu pri koordinácii politík stredoeurópskych štátov v Európskej únii, napríklad aj v migračnej téme. V čase integrácie do NATO a Európskej únie ju však istý čas považoval brzdu rýchlejšieho postupu svojej krajiny český premiér Václav Klaus a neskôr zasa maďarský Viktor Orbán.
Zoskupenie vzniklo ešte ako V3 v roku 1991 v maďarskom Vyšehrade na základe dohody Václava Havla, Lecha Walesu a Józsefa Antalla a jedným z hlavných cieľov zoskupenia bolo rozpustenie Varšavskej zmluvy. „Dnešná V4 sa líši v prvom rade tými 27 rokmi, vo všetkých členských štátoch je úplne iná politická generácia, ľudia, ktorí sa socializovali v úplne iných podmienkach, ako Havel, Walesa a Antall. Vtedy to bol aj výraz istej postkomunistickej disidentskej identity,“ poznamenal Marušiak.
„V tom čase napríklad ešte pobaltské krajiny neboli nezávislé, zmeny v Bulharsku a Rumunsku prebiehali pod kontrolou bývalých komunistov a to isté platilo, možno s výnimkou Slovinska, aj o štátoch bývalej Juhoslávie,“ pripomenul.
Československo, Poľsko a Maďarsko podľa neho vtedy patrili medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce postkomunistické krajiny. „Tie tri, teraz už štyri vyšehradské štáty patrili a do istej miery aj dnes patria medzi tie, ktorým z hľadiska ekonomického rozvoja, ale aj z hľadiska modernizácie, postupu politických a ekonomických reforiem patria v postkomunistickom svete ešte stále prvé miesta. Rozdiel je aj v tom, že z trojky je štvorka, neexistuje už Československo,“ poznamenal Marušiak.
„Rozpustenie Varšavskej zmluvy nebolo jediným cieľom. Ciele boli stanovené veľmi ambiciózne, ale zároveň aj veľmi široko. V prvom rade malo ísť o zbavenie sa dedičstva sovietskeho bloku, ale druhá vec je, že tri vyšehradské štáty prejavili záujem čo najrýchlejšie sa integrovať do európskych štruktúr. Tento cieľ bol definovaný deklaratívnym spôsobom. A boli načrtnuté aj možné oblasti spolupráce, nielen politickej, ale aj energetickej,“ dodal na margo začiatkov vyšehradskej spolupráce.
„Išlo o to, vytvoriť hlbšiu spoločnú stredoeurópsku identitu. Táto spolupráca mala vždy obdobia väčšej a slabšej intenzity a od samotného začiatku bola spochybňovaná, najmä v Česku a Maďarsku,“ povedal Marušiak. „Prvý český premiér a neskôr druhý prezident Českej republiky Václav Klaus otvorene vyjadroval obavy z toho, že V4 môže byť prekážkou pre vstup ČR do EÚ a NATO. V Maďarsku za vlády Józsefa Antalla zasa panovali obavy, že by sa dominantným členom V4 mohlo stať Poľsko, ktoré vtedy z hľadiska ekonomickej štruktúry vnímali ako problémovú krajinu,“ spomína Marušiak.
„Vždy to bola sínusoida ani nie celkom pravidelná. Napríklad po nástupe mečiarizmu na Slovensku tiež bolo možné sledovať útlm vyšehradskej spolupráce. Nielen preto, že o ňu stratilo záujem Česko. Bolo tu napätie v slovensko–maďarských vzťahoch,“ pripomenul.
Spolupráca sa podľa neho znovu aktivizovala až po voľbách v roku 1998. „Tento krok vtedy iniciovali Česko, Poľsko a Maďarsko a kľúčovým cieľom bolo pomôcť Slovensku na ceste do NATO,“ povedal Marušiak. Veľmi problémové obdobie pre V4 bol podľa neho rok 2002, v čase prvej vlády Viktora Orbána. „Mal vtedy predstavu, že Maďarsko bude premiantom regiónu a bude sa môcť dostať do Európskej únie aj na úkor vyšehradských partnerov. Neboli to len Orbánove výroky ohľadom Benešových dekrétov, ktoré v tom čase vyvolali poriadnu búrku. Jeho výrok prebiehal v tichej koordinácii s politikou bavorskej CSÚ. Bavorský premiér Stoiber v tom istom období vyhlasoval potrebu revízie tzv. Bierutových dekrétov, na základe ktorých bolo vysťahované nemecké obyvateľstvo z Poľska,“ spomína Marušiak.
„To vyvolalo znepokojenie v štátoch EÚ aj USA. Možno povedať, že v tom čase zohrala svoju úlohu aj americká intervencia u nemeckých politikov a situácia okolo tejto revindikačnej politiky sa upokojila. Ale vnútorný konflikt vo Vyšehrade sa utlmoval len veľmi ťažko a trvalo to ešte niekoľko rokov. Dokonca aj po odchode Viktora Orbána ešte chvíľu trvala komunikácia V4 tak, že sa tri krajiny stretli buď bez predstaviteľov Maďarska, alebo len s predstaviteľom Maďarska na nižšej úrovni,“ dodal politológ.
Hoci sa v priebehu rokov opakovane objavovali úvahy o rozšírení V4, nikdy sa nerealizovali. „Udržanie Vyšehradu vo formáte štyroch štátov je niečo ako nepísaný konsenzus účastníckych štátov. Náročky hovorím o účastníkoch a nie členoch, keďže vyšehradská spolupráca nie je medzinárodnou organizáciou, nemá formálne definované členstvo, neopiera sa o medzinárodnú zmluvu a s výnimkou Vyšehradského fondu ani inštitúcie,“ vysvetlil Marušiak.
„Pre Česko, čiastočne Maďarsko bolo atraktívne rozšírenie V4 južným smerom o Rakúsko, prípadne Slovinsko. Ale v takom prípade mohlo napríklad Poľsko namietať: Prečo by sa členom Vyšehradskej štvorky nemohla stať napríklad Litva? Na druhej strane, do V4 sa prakticky od svojho vzniku hlásila aj Ukrajina. Ale ostatné štáty sa obávali toho, aby sa Vyšehrad rozšíril o príliš veľké množstvo rôznych štátov. Že by sa takto vyšehradská spolupráca znefunkčnila,“ zdôraznil.
Aktuálne sa všetky štyri vyšehradské štáty spojili v odmietaní povinných migračných kvót. “Vyšehrad sa síce zviditeľnil, ale zviditeľnil sa vymedzením voči západnej Európe a Európskej komisii,“ reagoval francúzsky politológ Jacques Rupnik. „Ak sa oslabí politické puto vo vnútri EÚ, na ktorom všetko ostatné spočíva, tak sa oslabí aj vôľa istých krajín prispievať do rozpočtu,“ upozornil.
„Samozrejme, táto hrozba tu je, pán Rupnik tieto výroky nečerpá zo vzduchoprázdna. Ale dnes už aj nemecká kancelárka Angela Merkelová priznáva, že systém kvót nebol úspešný. A bude nevyhnutné ho opustiť. A odmieta ho v súčasnosti už aj Rakúsko,“ hodnotí Rupnikove výroky Marušiak. Pokles eurofondovej podpory však očakáva aj on, ale z iných dôvodov.
„Návrh novej finančnej perspektívy už nepočíta s takou mierou prerozdeľovania, ako to bolo v minulosti, minimálne nie v prospech štátov strednej a východnej Európy. Ak sa bude Európska únia ďalej rozširovať a splní sľub Čiernej Hore, Srbsku a Macedónsku, solidarita v náš prospech sa ešte obmedzí, pretože tieto krajiny budú potrebovať pomoc zo štrukturálnych fondov viac ako relatívne vyspelejšie krajiny V4,“ uzavrel Marušiak.
.jpg)
