Môj profil 
Predplatné
Politológ zároveň ozrejmil aj to, prečo Pittsburská dohoda ustúpila od federatívnej podoby, ktorou podmieňovali vznik spoločného štátu zástupcovia slovenského exilu pri podpise Clevelandskej dohody v roku 1915. “Presadenie unitaristického riešenia súviselo nielen s rozšírenou interpretáciou česko-slovenského vzťahu ako vzťahu dvoch vetiev jedného národa, rozšírenou v českom prostredí, ale aj s projektovaním nového štátu ako silnej bariéry proti súčasnému a budúcemu nemeckému imperializmu,” vysvetlil Marušiak. “Práve geopolitický význam projektovanej ČSR bol jedným z argumentov, ktorými česko-slovenská zahraničná reprezentácia presviedčala dohodové mocnosti v prospech rozbitia monarchie,” zdôraznil, pričom poukázal na fakt, že na začiatku roka 1918 neexistovala o povojnovej budúcnosti strednej Európy jasná predstava.
“Ani 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona ako návrhov na povojnové usporiadanie Európy nebolo v tomto smere nijako konkrétnych, hovorili iba o tom, že národy Rakúsko-Uhorska majú získať možnosť autonómneho vývoja, čo sa dá interpretovať rozličným spôsobom,” upozornil politológ. Do pozornosti dáva i to, že vznik nových štátov na troskách monarchie bol interpretovaný ako realizácia práva národov na sebaurčenie. “V takomto prípade by bolo problematické presvedčiť dohodové mocnosti o opodstatnenosti Československa, ak by sa definovalo ako federatívny štát dvoch národov,” vysvetľuje Marušiak.
Etnická štruktúra ČSR s trojmiliónovou nemeckou menšinou mala podľa Marušiaka výrazný podiel i na tom, prečo sa namiesto slovenskej autonómie, uvádzanej v Pittsburskej dohode a rátajúcej so samostatnou správou, súdmi i jazykom, napokon etabloval koncept etnického a jazykového čechoslovakizmu. “Faktom však je, že nový štát oficiálne aj fakticky uznával polycentrický charakter ‘československého’ jazyka, t.j. jeho členenie na slovenskú a českú vetvu a rozhodne nekládol prekážky šíreniu a etablovaniu slovenského jazyka,” zdôraznil Marušiak.
Poukázal i na to, že popri nemeckom faktore však existovali aj obavy, že s ohľadom na početnú a organizačnú slabosť slovenských politických elít by verejný život v prípadnom autonómnom Slovensku mohli ovládnuť ľudia, ktorí mali blízko k “starému režimu”, t. j. k uhorskému štátu a mohli sa stať spojencami maďarskej iredenty. “Práve otázka autonómie Slovenska, resp. jeho vazalizácie, boli opakovane súčasťou snáh Poľska a Maďarska o oslabenie ČSR. Preto sa nielen českí politici, ale aj veľká časť národne orientovaných slovenských politikov a intelektuálov angažovaných ešte v období pred prvou svetovou vojnou, s obavami pozerali na politiku autonomistického tábora, reprezentovaného najmä Slovenskou ľudovou stranou na čele s Andrejom Hlinkom. Obávali sa, že buď úmyselne alebo neúmyselne, môžu nahrávať politike maďarskej iredenty, ktorá sa ani napriek podpísaniu Trianonskej mierovej zmluvy v roku 1920 nezriekla snahy o jej revíziu,” pripomenul politológ.
Ako dodal, demokratický charakter ČSR napokon viedol k tomu, že ku koncu 30. rokov 20. storočia sa už koncepcia etnického čechoslovakizmu stala anachronizmom a väčšina slovenskej spoločnosti, vrátane mnohých stúpencov česko-slovenskej štátnosti, sa už s ním nestotožňovala.
.jpg)
.jpg)
.JPG)
