Bratislava 17. októbra 2018 (HSP/Foto:Pixabay)

Je zákon o potratoch vykonateľný? Je v súlade s rodovou rovnosťou, alebo je diskriminačný? Zamyslenie nad výkladom ústavného súdu jedného legislatívneho, socialistického reliktu

Problematika ochrany ľudského života pred narodením má mnoho rozmerov. Jedným z nich, a za podmienky existencie štátu aj najdôležitejší , je právny rozmer. V Slovenskej republike máme k dispozícii nález Ústavného súdu k téme potratového zákona. V roku 2001 skupina poslancov napadla Zákon o potratoch (oficiálne Zákon o umelom prerušení tehotenstva) na Ústavnom súde. Po dlhých rokoch rozhodovania v roku 2007 padlo rozhodnutie, ktorým prakticky (až na malé výnimky) sa návrh zamieta. Dnes, ak by sa opäť otvárala téma tohto socialistického reliktu, je potrebné sa k tomuto nálezu vrátiť a ozrejmiť niekoľko faktov. Upozorňujem, že som selektívne vybral iba tú argumentáciu, ktorá by mala byť akceptovateľná bez ohľadu na politické zaradenie a vierovyznanie a ktorej záver je, že zákon ako celok je nevyhnutne potrebné zmeniť.

V konaní sa vyjadrovalo niekoľko orgánov, pričom Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku podporil protiústavnosť potratového zákona a žiadal vyhovieť návrhu poslancov o zrušení tohto zákona. Opačný názor zastávala NR SR ako celok, generálna prokuratúra SR  a Ministerstvo zdravotníctva. Z ich stanovísk som si dovolil vybrať niektoré poznámky:

• NR SR hovorí interpretujúc článok 15 ods. 1 Ústavy (ľudský život je hodný ochrany už pred narodením), že ide len o deklaráciu budúceho želaného stavu, táto formulácia neumožňuje záver o subjektivite plodu. Vo svojom stanovisku však hovorí veľmi významný moment, ktorý si dovolím podčiarknuť: „ V danom prípade skôr ako protiústavnosť ide o správnosť resp. nesprávnosť, resp. o etickú rovinu súčasnej právnej úpravy, pričom otázku liberálnejšieho, alebo naopak prísnejšie zákona je možné riešiť v rámci novely.“

• Kreatívny prístup k danej téme zaujala aj Generálna prokuratúra „Ľudský život tak ako ho má na mysli čl. 15 ústavy SR, nemožno stotožňovať s okamihom vzniku plodu. Ide tu síce tiež o život, ten sa však stane ľudským až po vytvorení základného atribútu ľudského života odlišujúceho ľudský od akýchkoľvek iných foriem života. Týmto atribútom je ľudské vedomie.“
• V neposlednom rade si dovolím uviesť stanovisko MZ SR, ktoré okrem iného uvádza: „Ale naozaj akokoľvek to znie nezmyselne, nemôže nikto dne spoľahlivo prehlásiť, že keď dôjde k spojeniu dvoch zárodočných buniek mužskej spermie s polovičnou zostavou chromozómov a ženského vajíčka s polovičnou zostavou chromozómov, keď dôjde ku kombinácii, nikto so stopercentnou istotou nemôže prehlásiť iba ak prehlási z titulu svojej viery, ale nie racionálneho poznania vývoja, že z toho určite vznikne človek. Môžem len prehlásiť s vysokou pravdepodobnosťou, že to bude človek. Lebo inak by som musel poprieť Darwina, lebo keby to bola pravda, človek by bol nemenný.“

Ústavný súd vo svojom náleze uvádza niekoľko zaujímavých bodov, ktoré v kontexte vyššie uvedených stanovísk sú jadrom mojej úvahy:

Objektívna hodnota

V prvom rade (bod 6 predmetného rozhodnutia) rešpektuje princíp objektívnej ústavnej hodnoty ako hodnoty prirodzeného práva. Pod touto objektívnou hodnotou si ústavný súd predstavuje práve druhú vetu článku 15 ods. 1 Ústavy SR. Dokonca presne v zmysle ustálenej judikatúry súdov ju chápe ako hodnotu prirodzeného práva, ktorú zákonodarca uznáva, ale netvorí. Teda na jednej strane konštatuje existenciu ústavnej hodnoty (objektívnej hodnoty), ktorá je nezmeniteľná vôľou zákonodarcu, na druhej strane ju dáva oproti napr. právu na súkromie slabšej pozície.

Právo na súkromie

Výklad práva na súkromie (bod 13 a 14 predmetného rozhodnutia) je však už prvým výslovne konfliktným bodom tohto celého rozhodnutia. Podľa názoru Ústavného sudu je „akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o zotrvaní v tehotenstve zásah do práva na súkromie“. Potom, ale obmedzenie potratov 12. týždňom predstavuje práve takýto zásah do súkromia a práva na telesnú integritu. Teda buď platí scestnosť výkladu Ústavného súdu v otázke práva na súkromie, alebo platí skutočnosť, že súčasný stav je protiústavný lebo obmedzuje ženu po 12. týždni tehotenstva. Samozrejme k tomuto bodu je potrebné povedať viac. Okrem zjavnej logickej rozporuplnosti aj z iného dôvodu, ktorý už uvádza aj sudca Lajos Mezsároš vo svojom odlišnom stanovisku. Právo na súkromie nie je absolútnej povahy. Aj dnes v stave v roku 2018 je legálne obmedziteľné pri ochrane verejného záujmu napríklad v podobe sledovanie legitímnych cieľov, ktoré predpokladá zákon. Zásah do práva na súkromie musí teda vždy predpokladať existenciu legitímneho cieľu. Nepochybne ústavné hodnoty vrátane ústavnej hodnota ochrany života pred narodením je týmto legitímnym cieľom. Opak by znamenal, že druhá veta prvého odseku čl. 15 je právne bez významu, ale potom je na mieste otázka prečo existuje limit 12 týždňov a „nad rámec ústavy obmedzenie ženy“?

Treba k tomuto bodu nálezu Ústavného súdu zároveň dodať niekoľko zrejmých faktov. Právo na súkromie v svojej prirodzenej rovine je judikované ako právo zahrňujúce napríklad ochranu osobnosti. Veľká väčšina judikátov sa týka okrem iného aj použitia informačno-technických prostriedkov ako legálneho narušenia súkromnej autonómie jednotlivca. A do toho príde názor prebratý z Roe vs. Wade a nasl. – judikátov úplne odlišnej právnej tradície, že právo na súkromie je aj právo invazívnym spôsobom ukončiť život plodu/dieťaťa v istom časovom limite. Zoberme si však situáciu, že je pravdivé vnímanie práva na súkromie ženy a dá sa takto extenzívne vykladať nad rámec ochrany čl. 15 ods. 1 druhá veta. Potom prečo nie je v rámci tejto ochrany práva na súkromie povolená samovražda, alebo legalizované akékoľvek rozhodnutie samého o sebe vrátane dobrovoľného nevoľníctva, alebo otroctva?

Rodová rovnosť

Navyše ústavný súd v bode 13 a 14 predmetného rozhodnutia poprel rodovú rovnosť. Právo na súkromie determinuje výlučne na základe rodu a priznáva ho žene. Treba však povedať, že pri súčasných poznatkoch medecíny a biológie spoluautorom predmetu rozhodovania (teda plodu/dieťaťa) je aj muž. Ak je aplikácia práva na súkromie, vrátane rodinného života, správna a má zahŕňať rozhodovanie o živote nenarodeného dieťaťa treba povedať, že inštitút výživného sa dostáva do ťažkej ústavnej diskomformity a v kontexte práva ženy porušuje rovnosť pred zákonom. Je totiž na mieste argument a contrario, že muž by nemusel platiť výživné, ak by sa mohol rozhodnúť pre potrat, ale keďže ani parciálne mu to legislatíva neumožňuje, je diskriminovaný podľa pohlavia, keďže právo na súkromie v tejto veci má len žena – muž len povinnosť výživného. V otázke rodovej rovnosti, ktorá je jedným z pilotných argumentov neústavnosti zákona o potratoch treba pripomenúť, že zákon hovorí len o práve ženy, pričom ani vyvažujúco v § 1 predmet zákona nehovorí o ústavnej hodnote života pred narodením ani o právach otca dieťaťa. Otec dieťaťa sa za súčasnej legislatívy ani nemusí dozvedieť o tom, že žena bola na potrate.

Hodnota života

Napriek tomu, že stanovisko MZ SR je že „to čo je pred narodením „nie je ľudský život“ Ústava práve v druhej vete vyslovene hovorí o ľudskom živote, ktorý je hodný ochrany. Súčasný zákon však mimo rámca samotnej ochrany života pred narodením licituje hodnotu života ako takého. Licituje ju na základe dvoch kritérií:

1. Vývojového stupňa.
2. Kvality zdravia nenarodeného dieťaťa.

Lehota 12 týždňov je lehota, ktorá sa podľa názoru Ústavného sudu odvíja od praxe relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich potrat. Teda účelovo neboli brané v rámci EU do úvahy právne názory, tradície a výklady s prísnejšou legislatívou. V tomto prípade, ak sa má komparatistika použiť, nie je možné brať len vyhovujúce poznatky, ale aj prax (judikatúru) a poznatky či zákonodarstvo štátov s reštrikčnou legislatívou. Ústavný súd však v tomto bode skonštatoval dva rozhodujúce momenty:

• Lehota 12 týždňov nemusí byť v súlade s lekárskou vedou.
• Vo svojom rozhodnutí skúma len ústavný exces.

Ale pri tomto výklade zdá sa hovorí, že život dieťaťa s downovým syndrómom ma inú hodnotu – menšiu ako zdravého dieťa, lebo jeho ukončenie je možné aj po 12 týždni. Odlišnou reguláciou potratov zákon legitimizuje prvky eugeniky. Navyše ak je po 12 týždni možné realizovať ochranu zdravého „plodu“ proti všetkým, ako to definuje Ústavný súd tak platí, že v 13 týždni je už dieťa s postihnutým menejcenný život.

Samozrejme opätovne treba povedať, ak hodnota života pred narodením ako ho predpokladá druhá veta ods .1 (čl.15) nie je hodnotou „legitímneho cieľa“, ktorým je možné obmedziť právo na súkromie, tak limit 12 týždňov nemá význam a treba povoliť realizáciu potratu do momentu úplného narodenia tak ako to bolo za vlády B. Obamu v USA.

Platnosť práva

Jazykový (reštriktívny) výklad práva, ktorý sa s obľubou používa na obhajobu ústavnosti potratov z hľadiska slova „hodný a každý “ v druhej vete kritického článku ústavy treba nepochybne použiť aj pri výklade právnej normy samotnej, teda zákona.

Zákon umožňuje v § 4 a 5 len prerušiť tehotenstvo. Dnes neexistuje v zákone možnosť ukončiť tehotenstvo, čo dostáva celú problematiku potratov do osobitného bizarného postavenia a prax potratov do šedej zóny legislatívy. Samozrejme požiadavka na materiálny právny štát je deformovaná týmto zákonom a slovným vyjadrením prerušiť tehotenstvo. Obsahom právnej normy je tak technicky nemožný úkon, teda za striktného trvania na požiadavka právneho štátu a určitosti legislatívy sú potraty v SR vykonávané nelegálne.

Morálka

V rámci konania pred Ústavným súdom bol braný do úvahy aj znalecký posudok bioetika, ktorý odpovedal na dve otázky týkajúce sa morálky. Pričom jeho záver bol, že morálka je to na čom sa zhodne spoločnosť. Takýto záver popiera Norimberg, precedensy ohľadne genocíd a legitimizuje nacistické a komunistické zločiny. Napriek tomu, že tento záver nebol pilotný pre rozhodnutie súdu má istú výpovednú hodnotu o atmosfére za ktorej sa tvoril slovenský Roe vs. Wade.

Martin Píry