Právnik Ivana Lexu Marek Para: Informáciu, že obžaloba je podaná alebo sa má konať na základe pôvodnej obžaloby, považujem za mediálne „fantazírovanie“

Bratislava 12. júla 2017 (HSP/Goldman/Foto:Jozef Barinka)

Patrí medzi tých advokátov, ktorých pozná celé Slovensko. Aj napriek tomu, že je pomerne mladý. Verejne známou osobou sa stal takpovediac zo dňa na deň, keď prijal ponuku právne zastupovať bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu azda v najznámejšej kaze v moderných dejinách Slovenskej republiky.

Neprekáža vám, že ste sa zrazu ocitli v centre záujmu médií?

V tomto smere by som bol zdržanlivý. Nemyslím si, že verejnosť sa zaujíma o moju osobu, ale skôr o tabuizovanú tému amnestií a o vyšetrovania mediálne známych káuz, ktoré sa práve z dôvodu prísneho utajenia viacerých spisov stali predmetom mystifikácií. Navyše, nie sú mediálne presne interpretované a mnohé informácie sú skresľované. Žiaľ, mnohé pritom boli zneužité na politické ciele.

Vašou špecializáciou je trestné právo. Prečo ste si vybrali práve túto oblasť?

Trestné právo je špecifické tým, že proti fyzickej osobe stojí štátna moc s celým svojím aparátom, médiami, v dôsledku čoho sa občan ocitá vo veľmi defenzívnej pozícii. Samotné vznesenie obvinenia, či uvalenie väzby začína obvinenú osobu stigmatizovať v spoločnosti a obhajca je práve ten, ktorý musí často proti väčšine a v znevýhodnenom prostredí brániť práva a základné slobody. Vždy som sa snažil na každú vec si vytvoriť vlastný názor, pochybovať v situácii, aj keď iní sú slepo presvedčení. Trestný proces je presne to, kde sa môžem realizovať.

Snívali ste od detstva, že sa stanete advokátom?

V podstate veľmi skoro, už v prvom ročníku na gymnáziu, som sa rozhodol, že budem právnikom, keďže sa mi páčil kultivovaný prejav a spôsob, ako s nadhľadom dokázali pomáhať ľuďom v ťažkých životných situáciách. Až neskôr som v celej hĺbke pochopil skutočnú podstatu tejto profesie, ktorá nie je ani tak podnikaním, ako poslaním a dodnes si vážim, že sa mi podarilo v nej presadiť.

Čo vám dali dve vyštudované vysoké školy práva vo Viedni a Bratislave?

Možnosť porovnávať dva fungujúce systémy mi umožňuje vnímať právne relevantné inštitúty z rôznych uhlov pohľadu a vyvodzovať lepšie argumenty. Štúdium vo Viedni ma naučilo myslieť a spochybňovať, nielen naivne nasledovať poučky a názory iných.

Čo pre vás právo ako také znamená?

To je veľmi zložitá otázka, ktorá by zabrala niekoľkohodinovú diskusiu. Ak odhliadnem od práva ako oprávnenia či nároku, tak právo chápem ako systém noriem, ktoré sa vyvinuli trvalým používaním určitých morálnych zásad a majú za cieľ regulovať v najširšom význame medziľudské vzťahy v životných situáciách.

Hoci každý prípad je iný, predsa však môže právnik nachádzať inšpiráciu aj v starších kauzách. Aké prípady z histórie vás zaujali najviac?

Je ich, samozrejme, viac, ale môj obľúbený je tzv. prípad „Mignonette“ z roku 1884, v ktorom sa riešila morálnosť usmrtenia človeka v extrémnej situácii. Právne úvahy v tomto prípade odlíšili úroveň protiprávnosti od úrovne viny, keď protiprávnosť znamená rozpor s právom, avšak vina znamená možnosť urobiť konkrétnej osobe z jej protiprávneho konania výčitku, teda klásť protiprávne konanie niekomu za vinu. V prípade, ak ako sudca neviem osobe konajúcej protiprávne povedať, že ako by som v jej situácii konal inak, a teda v súlade s právom, nemôžem tejto osobe z jej protiprávneho konania logicky robiť výčitku, keďže by som v danej situácii konal rovnako. Je fascinujúce, keď aktuálnosť myšlienky pretrvá storočia.

Niektorí filozofi sa vo svojich dielach dotýkali práva ako takého. Máte medzi nimi aj nejaké vzory?

Poznatky iných, ktorí v životných skúškach dospeli k určitým poznatkom, sú pre mňa vždy užitočné. Pritom nerozhoduje, či ide o dávnu minulosť alebo súčasnosť. Dá sa odpovedať slovami Galilea: „Nikdy som nestretol nikoho takého hlúpeho, aby som sa od neho niečomu nepriučil“.

Na ktorý váš prípad ste najviac hrdý?

V trestnom práve si každý prípad vyžaduje veľmi individuálny prístup a dva naoko podobné prípady sú napokon úplne iné. Nedá sa vybrať prípad, ktorý by som špeciálne vyzdvihol, ale v mojom úplne prvom prípade, ktorý som riešil ako samostatný advokát a ku ktorému som sa dostal tak trochu náhodou, bol mandant podozrivý z pestovania 500 kg marihuany. Keď sa mi podarilo postupne narušiť všetky predpoklady tímu vyšetrovateľov a klienta prepustili z väzby, bol to prvý veľký úspech, ktorý si určite rád pripomínam.

Je pre vás objektívna pravda dôležitá?

Narážate pravdepodobne na situáciu, v ktorej riešim konkrétny prípad obhajoby. Samozrejme, vždy potrebujem poznať skutočnosť, aby som vedel zaujať obhajobné stanovisko a pripraviť stratégiu. Každý obhajca v trestnom práve chce poznať pravdu a som presvedčený, že moderný obhajca neusiluje nikdy o znemožnenie hľadania pravdy, sledujúc len svoj prospech.

Ako ste vnímali ponuku, aby ste právne zastupovali pána Lexu v prípade, ktorý súvisí so zrušením tzv. Mečiarových amnestií?

Vnímal som ju ako výsledok tvrdej dlhoročnej práce, ktorá mi priniesla pozitívne referencie. Nakoľko sme sa predtým nepoznali, som veľmi rád, že po prijatí obhajoby sme si aj po ľudskej stránke takpovediac „sadli“ a na obhajobe pracujeme fakticky na dennej báze.

Aký máte názor na zrušenie amnestií, ktoré pred 22 rokmi vydal bývalý premiér a následne toto rozhodnutie odobril aj Ústavný súd?

Som presvedčený, že nad právnou úvahou zvíťazila politická stratégia a snaha odpútať pozornosť od vážnejších tém. Zhon, v ktorom bolo toto riešenie prijaté, zrejme zodpovedá jeho „kvalite“. K Ústavnému súdu by som sa radšej vyjadril, keď sa oboznámim s obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia. Musím však povedať, že lehota 60 dní na rozhodnutie bola „šibeničná“ a celkovo tak určite neprospela hĺbke úvah.

Zrejme ste neočakávali, že rozhodnutie parlamentu potvrdí aj Ústavný súd… Alebo ste rátali aj s takouto možnosťou napriek faktu, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu už raz rozhodol, že amnestie ako také sú nezrušiteľné?

Osobne som bol presvedčený, že lehota 60 dní nie je dostatočná na rozhodnutie v takej zložitej otázke. Ústavný súd však v podstate len vyslovil, že uznesenie parlamentu o zrušení dvoch článkov tzv. Mečiarových amnestií je v súlade so zmenenou ústavou. Treba dodať, že k zmene ústavy došlo krátko pred rozhodnutím parlamentu o zrušení amnestií.

Amnestie sú zrušené de facto, ale dá sa povedať, že aj de iure?

Zrušenie amnestií parlamentom má mať podľa zmenenej ústavy „automaticky“ za následok zrušenie všetkých rozhodnutí štátnych orgánov, ktoré boli vo výroku a v odôvodnení založené na tzv. Mečiarovej amnestii. Problematickým teda nie je ani tak výrok parlamentu ohľadom zrušenia amnestií, ktorý by som mohol chápať ako určitú morálnu deklaráciu, ale otázka, či možno týmto spôsobom automaticky rušiť rozhodnutia súdov a, samozrejme, otázka, v akom konaní už pred príslušným súdom sudca vysloví, že došlo ku zrušeniu konkrétneho rozhodnutia. Veta „zrušujú sa všetky rozhodnutia“ je veľmi všeobecná na to, aby sa bez ďalšieho konania automaticky vychádzalo zo zrušenia konkrétneho rozhodnutia.

Aký budú vaše ďalšie kroky?

Predložili sme príslušnému súdu plnú moc na právne zastupovanie, tak aby súd – ak uzná, že je možné v akomkoľvek režime pokračovať v konaní či začať konanie – nás registroval a musel brať v úvahu. Zároveň sme požiadali o možnosť nahliadnutia do spisu a súdu sme predložili formou podnetu právny názor na vzniknutú situáciu, aby tento náš názor mohol vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní.

Obrátite sa opäť aj na Európsky súd pre ľudské práva?

Nepochybne, základný koncept podania už máme spracovaný a v súčasnosti čakáme len na zverejnenie odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu a odlišných stanovísk sudcov, tak aby sme tieto myšlienky a názory mohli zohľadniť v argumentácii.

Rozhodnutie v Štrasburgu môže padnúť aj po dlhšom období. Pritom podaná obžaloba je de facto platná a slovenský súd môže vo veci konať. Aký vývoj očakávate?

Informáciu, že obžaloba je podaná alebo sa má konať na základe pôvodnej obžaloby, považujem za mediálne „fantazírovanie“. V predmetných medializovaných trestných veciach, a to kauza „Mercedes“ a „zavlečenie“, boli vydané meritórne (konečné) súdne rozhodnutia, pričom musí byť príslušným sudcom, resp. sudcami posúdené, či je vôbec dôvod vo veci konať. Problémom je skutočnosť, že Trestný poriadok neobsahuje žiadnu úpravu, t.j. „manuál“ pre sudcu, akým spôsobom, na základe akých ustanovení a v akom konaní posúdiť, či v minulosti vydané súdne rozhodnutie v danej veci bolo vo výroku a v odôvodnení založené na tzv. Mečiarovej amnestii, a teda je podľa čl. 154f Ústavy SR zrušené.

Možno predpokladať, že bude obnovené vyšetrovanie?

Pokiaľ sa nevyrieši vyššie uvedený problém s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami, tak určite vyšetrovanie veci nie je prípustné. Považujem za jediné racionálne riešenie, aby sa príslušný súd obrátil na Súdny dvor EÚ v Luxemburgu s otázkami na výkladové stanoviská, t.j. inštrukcie, či je možné a ako postupovať.

Spis, ktorý má okolo 20.000 strán, je prísne utajený. Ako je možné, že niektorí ľudia majú prístup k informáciám z prísne utajeného spisu?

To je veľmi dobrá otázka, neviem však, či informácie protiprávne zverejnené na internete sú zhodné so spisovým materiálom a nevylučujem, že sú nepravdivé, skreslené alebo vytrhnuté z kontextu tak, aby manipulovali verejnú mienku. Je pre mňa zarážajúce, ak orgány činné v trestnom konaní vedia, že mohlo dôjsť k úniku prísne tajných informácií a vôbec tieto okolnosti nevyšetrujú. Navyše v súčasnej dobe nevidím dôvody pre ďalšie utajenie spisu, prípadne rozhodujúcich častí.

Na verejnosť prenikla aj informácia, že obžaloba stojí na veľmi slabých základoch, výpovede ľudí sú často nedokázateľné, niektoré výpovede boli odvolané a dotyční tvrdili, že vypovedali pod nátlakom. Je možné, že prípad sa ani nedostane na súd?

Dôkazné bremeno znáša pred súdom prokurátor, ktorý v podstate zodpovedá aj za úspech či neúspech obžaloby. Neúspech sa prejaví v zastavení trestného stíhania alebo oslobodení spod obžaloby. Slabý dôkazný stav v zásade nebráni podaniu obžaloby, hoci prokurátor by mal mať natoľko objektívne vnímanie, že posúdi aj okolnosti svedčiace v prospech a nielen v neprospech danej osoby. Namiesto podania obžaloby môže trestné stíhanie aj zastaviť, čo sa však často spája s náročnejším odôvodňovaním.

Ak sa stane, že váš klient bude oslobodený (aj) v tejto kauze, budete požadovať odškodné za poškodzovanie jeho mena?

V prvom rade som presvedčený, že sme veľmi vzdialení reálnemu súdnemu procesu a bez vyriešenia procesných otázok ani nebude možné vo veci konať. Vyjadrovať sa z mojej strany k veciam, ktoré sa „hovoria“, by bolo neprofesionálne a obsah spisu podrobne nepoznám. Preto môžem len uviesť, že starší kolegovia, ktorí v minulosti mali prístup ku spisu, konštatovali na základe dlhoročných skúseností, že predpoklady prokurátora nemajú reálne základy, sú vágne, sčasti vystavané na pochybne získaných dôkazoch a v sumáre možno konštatovať, že sa počas celej praxe nestretli s tak slabo rozpracovanou kauzou.

Na chvíľu sa ešte vráťme k vám osobne. Je niečo, čo by ste chceli vo svojom živote, resp. v profesii dosiahnuť? Máte nejaké sny, ktoré čakajú na realizáciu?

Nakoľko sa považujem za mladého advokáta, verím, že v mojej profesii som našiel životné poslanie, ktoré mi prinesie ešte veľa úspechov a uznania.

Akým spôsobom najradšej využívate voľný čas?

Voľného času mám málo, preto ho trávim najmä s rodinnou, popritom čas najradšej trávim športom a prechádzkami so psom v prírode.

A váš vzťah ku športu? Máte rád adrenalín?

Som veľmi opatrný človek, ktorý vždy kalkuluje riziko, aj preto som adrenalínové športy nikdy neskúsil a neoslovili ma. Pre mňa je najväčším koníčkom rekreačný beh v prírode a plávanie.

Čo pre vás znamená šťastie?

Šťastie je sloboda. Absolútna sloboda, sloboda v myslení, vyjadrovaní a konaní v živote.

Na čo neľutujete míňať viac peňazí?

Na rodinu, priateľov a cestovanie.

VIZITKA

Marek Para

* Dátum narodenia: 12.10.1979

* Vyštudoval: Právo

* Venuje sa: Advokácia so zameraním na trestné právo

* Rodina: Slobodný

* Bydlisko: Bratislava

* Čo robí, keď nepracuje: Vzdeláva sa

* Profesijné vzory: Prof. Dr. Eckart Ratz

* Iní favoriti medzi osobnosťami: Sokrates pre jeho princíp rozumovej argumentácie

* Najlepší šport: Beh

* Obľúbená kniha: John Grisham – Partner

* Obľúbená hudba: Klasická

* Obľúbený film: Mlčanie jahniat (1991)

* Obľúbené výtvarné dielo: Auguste Renoir – Zábava v Moulin de la Galette

* Obľúbené značky: Všetky kvalitné

* Favorit medzi autami: BMW

* Obľúbené jedlo: Sushi

Tomáš Szmrecsányi

Interview pôvodne vyšlo na portáli goldman.sk.