Slovensko 4. mája 2015 (HSP/Foto:TASR)

Aktuálne na Slovensku prebieha kampaň „Odzvoňme násiliu na ženách – Podporme Istanbulský dohovor“. Kampaň je projektom ľudskoprávnej organizácie Možnosť voľby. Hlavným cieľom kampane je urýchlenie ratifikácie Istanbulského dohovoru, ktorý podľa organizácie navrhuje komplexné riešenia násilia páchaného na ženách.

Avšak voči prijatiu Istanbulského dohovoru má výhrady Fórum života, ktoré sa tiež zaoberá násilím páchaným na ženách. Úskalia dohovoru vysvetlila Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života, v rozhovore pre rádio Lumen.

Veľa sa hovorí v súčasnosti na Slovensku o Istanbulskom dohovore – o aký dokument ide? Čoho sa týka?

Ide o Dohovor, ktorý bol podpísaný 11. mája 2011 v Istanbule. Hlavným cieľom Dohovoru je harmonizovať časti národnej legislatívy, ktoré sa dotýkajú násilia na ženách a domáceho násilia. Predpokladaná harmonizácia by mala zahŕňať oblasti trestného práva, civilného procesu, migrácie a azylu, ale aj oblasti, ktoré priamo nesúvisia s vyšetrovaním a stíhaním tohto typu trestnej činnosti: napr. čl. 13 – zvyšovanie povedomia, alebo čl. 14 – vzdelávanie.

Dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, ktoré môžu účinne pomôcť obetiam domáceho násilia (zariadenia núdzového bývania, ochranné opatrenia, právna pomoc). Väčšina týchto ustanovení je však už obsiahnutá v národnej legislatíve väčšiny členských štátov Rady Európy. Čo vyžaduje väčšiu pozornosť v Dohovore sú zamerania a terminológia Dohovoru, jeho rozsah a monitorovací mechanizmus.

Tento dokument sa propaguje pod heslom „odzvoňme násiliu na ženách“. Znie to veľmi pozitívne, prečo teda Fórum života a ďalšie MVO sú proti jeho ratifikácii?

V roku 2013 sme dali vypracovať právnu analýzu tohto strategického Dohovoru s dopadom na našu spoločnosť. Totiž v tomto istom roku bol pripravený Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny návrh Národného akčného plánu na prevenciu a elimináciu násilia na ženách na roky 2014-2019, ktorý sa odvolával na tento dokument.

Na základe tejto analýzy sme z Fóra života vyzvali kompetentné štátne orgány, aby zvážili prijatie tohto dokumentu vzhľadom na jeho široký rozsah, ktorý v procese aplikácie môže vytvoriť mnoho kontroverzných situácii. Napriek tomu, že cieľ Dohovoru – znížiť násilie na ženách – jednoznačne podporujeme, vidíme aj konkrétne nebezpečenstvá, ktoré z dlhodobého hľadiska spolu s kontrolným mechanizmom môžu mať vplyv na vzdelávanie v oblasti rodovej teórie.

Po Národnom pochode za život v Košiciach v roku 2013 110 organizácií vyzvalo vládu, aby bez celospoločenskej diskusie zastavila proces ratifikácie tohto Dohovoru, ktorú mala v pláne do konca roka 2013 prijať. Minister spravodlivosti pán Borec presunul túto ratifikáciu na rok 2016.

Vrátim sa ale do reality. Neprekvapuje ma, že práve v tomto období sa spustila kampaň za urýchlené prijatie tohto Dohovoru. Vládou schválený Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia na ženách a Celoštátna stratégia podpory a ochrany ľudských práv sa odvolávajú práve na tento dokument. Ak by sa schválil NR SR bude záväzný vo všetkých bodoch a treba ho plniť s dostatkom finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a fondov Európskej únie.

A proces sa začína.

Podľa tejto stratégie treba investovať do bezpečných domov pre týrané ženy, spustiť bezplatnú linku pomoci, vybudovať poradne, vzdelávať …

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny oznamuje ako „konečne“ ide pomáhať týraným ženám. V rámci projektu zameraného na vytvorenie Koordinačno – metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie sa vraj konečne budú mať ženy na koho obrátiť, konečne ich niekto vypočuje a konečne im aj pomôže. Keby štát skutočne chcel znížiť násilie páchané na ženách, ktoré je cieľom Istanbulského dohovoru, minimálne by podporil a dofinancoval tie projekty, ktoré aj bez štátnej dotácie dosahujú dobré výsledky.

Ako vnímate podpornú kampaň zo strany slovenských hercov voči Istanbulskému dohovoru, ktorá beží v týchto dňoch? Zdá sa, že tu ide o masívne masírovanie verejnej mienky… aký je váš postoj?

Kampaň, ktorá momentálne beží za urýchlenie ratifikácie Istanbulského dohovoru je urobená vynikajúco. Ide na city a skutočne, človek, ktorý nevie o čo tu ide, musí podporiť túto kampaň.

Ak začnete rozmýšľať, pýtať sa a nájdete odpovede na otázky, dospejete k inému názoru, že za tým Istanbulským dohovorom je aj niečo iné, ako len eliminácia násilia páchaného na ženách.

V týchto dňoch iniciovalo občianske združenie Možnosť voľby otvorenú výzvu najvyšším štátnym predstaviteľom na urýchlenie ratifikácie a implementácie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (tzv. Istanbulského dohovoru).

Vo výzve sa píše, že „právo na život bez násilia je základným ľudským právom a mali by ho chrániť a napĺňať verejné predstaviteľky a predstavitelia, ako aj verejnosť, je toto právo dodnes mnohým ženám upierané. Znepokojuje nás, že na Slovensku sú státisíce žien vystavené rôznym formám násilia a každý deň prežívajú strach o zdravie, život a bezpečnosť seba a svojich detí. Veľa žien v dôsledku násilia zomiera, mnohé trpia fyzickými a psychickými následkami celý život.“

Určite Možnosť voľby má k tomu aj relevantné výskumy. Z dlhoročnej praxe v Áno pre život a vo Fóre života v oblasti advokácii a v konkrétnej pomoci ženám a ich deťom, na ktorých bolo páchané násilie vidíme vážny rozpor medzi základnými ľudskými právami – právom na život a právom osobnej slobody. Tento rozpor nevidím len v tejto verejno-prospešnej službe, ktorá zasahuje verejný a neziskový sektor. Vidím ho aj v podnikateľskom prostredí. Sama podnikám od roku 1990. Som presvedčená, že určiť hranicu kedy právo na život ohrozuje osobnú slobodu a naopak sa dá jedine v spoločnosti v ktorá sa snaží o spoločné dobro. A v tom vidím zásadný problém, ba až utópiu. Spoločnosť tvoria jednotlivci. A práve na ich zodpovednosti to zlyháva, či im záleží, ako bude vyzerať naša spoločnosť. Každý jednotlivec by si mal začať od seba. Či budeme žiť jeden pre druhého, alebo každý pre seba. Či sa budeme vzájomne rešpektovať a žiť vedľa seba v rôznorodosti a v pluralite názorov. Nemyslím tým len momentálne dva vyhranené názory na základné ľudské práva.

Osobne som sa aktívne zapájala do celospoločenskej zmeny ešte pred rokom 1989. Dokonca som sa cítila byť veľkou liberálkou (až do roku 2003), kým som nepochopila, že práve v tej rôznorodosti a jedinečnosti má každý hranicu celospoločenskej zodpovednosti posunutú, preto moja predstava o liberalizme bola iná .

Neviem posúdiť a hlavne nechcem odsúdiť nikoho, kto je zodpovedný za tento stav, že nevieme komunikovať, vzájomne sa počúvať.

Žiaden dohovor nemôže ovplyvniť resp. obmedziť našu pomoc poskytovanú obetiam domáceho násilia. Rešpektujeme základné ľudské práva – právo na život a právo osobnej slobody, ktoré v prípade osôb ohrozeným domácim násilím sú porušované. O toto sa naša organizácia usiluje v konkrétnej pomoci od roku 1998 a hovoria o tom aj naše výsledky. Nielen prieskumy a štúdie. Ale výsledky od nás nikto nechce!

Aké sú najzásadnejšie konkrétne výhrady?

Cieľ dohovoru – znížiť násilie páchané na ženách – úplne podporujeme. Ale rozsah dohovoru je neurčitý: jeho cieľom je „odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných roliach žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1).

Záväzok začleniť do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania študijné materiály týkajúce sa problematiky … rodovo podmieneného násilia, nestereotypných rodových rolí. (čl. 14 ods. 1) vnímame ako presadzovanie určitých aspektov rodovej teórie do štátnej vzdelávacej politiky, pričom značná časť našej spoločnosti sa s touto teóriou doteraz nestotožnila..

Monitorovací mechanizmus, ktorým sa vytvára skupina expertov – GREVIO – má pomerne široko koncipované kompetencie a oprávnenia, cez ktoré môže byť vytváraný neprimeraný tlak aj na záležitosti týkajúce sa vzdelávania a rodiny.

GREVIO sa môže stať inštitúciou, ktorá bude presadzovať politickú agendu v oblasti „genderovej teórie“. Najväčšou hrozbou sa javí byť čl. 14 Dohovoru a jeho potenciálny vplyv na vzdelávanie, ktoré nebude v súlade s „nestereotypnými rodovými rolami“.

Ako vnímate aktuálnu problematiku týkajúcu sa násilia na ženách na Slovensku? Najmä ako človek, ktorý sa pomoci obetiam násilia venuje v rámci neziskového sektora už desaťročia a v podstate ste úsilie bojovať proti tomuto problému svojho času rozbiehali…

Rozčarovane. Myslím si, že téma sa zneužíva.

Namiesto toho, aby sa spájali sily a budovali sa a rozširovali kapacity, vyvolávajú sa napätia, selekcie pri výbere projektov a hry na slovíčka, či pomáhate na odstránení rodovo podmieneného násilia, alebo nie. Rodovo podmienené násilie je čarovné slovíčko, bez ktorého sa darmo uchádzate o verejné financie. Lustrujú sa organizácie a jednotlivci či boli proti ratifikácii Istanbulského dohovoru.

Aby som bola konkrétna. Začal sa implementovať projekt na vytvorenie Koordinačno – metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie v každom regióne. Nikto z nás ani našich spolupracovníčok neboli prizvané ani nedostali miesto, napriek tomu, že máme bohaté skúsenosti s obeťami domáceho násilia. Len „nebúrame stereotypy“, lebo nechceme zameniť domáce násilie za rodovo-podmienené. Veď keď žena je ohrozená násilím, dokonca keď sa na nej už pácha násilie, treba jej pomôcť, nie selektovať. Máme jedna z mála na Slovensku 17 ročné skúsenosti. V neziskovej organizácii Áno pre život, sme pomohli 713 ženám a ich deťom. Bezplatnú linku pomoci 0800 12 00 24, ktorá je k dispozícii 24 hodín od roku 2003, doteraz využilo 5300 žien. V projekte zachráňme životy Fórum života za 7 rokov pomohlo 105 ženám a narodilo sa 90 detí. V Poradni Alexis mailom alebo telefonicky sme riešili skoro 800 prípadov.

Ďalší príklad diskriminácie. Uchádzame sa o grant z Nórskych fondov znova na elimináciu domáceho násilia. Pred desiatimi dňami sme pred komisiou a nakoniec aj písomne uvádzali motívy, prečo sme iniciovali a podpísali petíciu na zastavenie Istanbulského dohovoru a uviesť dôvody ako môžu tieto dôvody ovplyvniť pomoc poskytovanú obetiam domáceho násilia. To isté musel zdôvodňovať a riaditeľ Spišskej katolíckej charity.

Ide tu skutočne o elimináciu násilia páchaného na ženách, alebo iba boj o verejné financie, kto si z toho koláča čo najviac uchytí? Na tomto malom príklade vidím, že ani po 25 rokoch nežijeme v pluralitnej spoločnosti v demokracii. Skutočne násilie páchané na ľudskej bytosti potláča dve základné ľudské práva – právo na život a právo na osobnú slobodu. Napriek rozdielnym svetonázorom, pohľadov na manželstvo a iné, by nás mohlo spojiť úsilie ochraňovať a podporovať základné ľudské práva. Ale skutočnosť je iná. Nevidím rozdiel medzi PPP projektami pri štátnych zákazkách a poskytovaním verejných služieb. Najviac diskriminovaní sú „neverejní“ poskytovatelia sociálnych služieb. No a o zdravotníctve mám veľké pochybnosti, či to vôbec je to ešte verejná služba. Zo zdravotníctva sa stal biznis. Vôbec tu už nejde o ľudí, občanov tohto štátu. Peniaze sa stali cieľom, nie prostriedkom.

Málo sa hovorí o tom, že tretí sektor nespí na vavrínoch v oblasti riešenia násilia na ženách a deťoch, mnohokrát supluje aj úlohu oficiálnych autorít… skúsme si povedať niečo o organizáciách, ktoré sa tejto problematike intenzívne venujú.

Bola som pri zrode dvoch neziskových organizácií Áno pre život v roku 1998 a Fóra života v roku 2001. Keď hovorím „MY“, hovorím za platformu Fóra života, ktorá združuje 50 organizácií a stovky jednotlivcov a spolupracuje s ďalšími organizáciami, ktoré rešpektujú základné ľudské právo – právo na život od počatia po prirodzenú smrť a podporujú rodinu ako optimálne miesto vzniku a rozvoja ľudskej bytosti.

Zaznela tu kritika na Istanbulský dohovor, ktorý je podľa Vás neprijateľný… aké sú iné alternatívy?

My Istanbulský dohovor nepotrebujeme na to, aby sme pracovali v prospech eliminácie násilia páchaného na ženách. V žiadnom prípade nemôže ovplyvniť resp. obmedziť našu pomoc poskytovanú obetiam domáceho násilia. Rešpektujeme základné ľudské práva – právo na život a právo osobnej slobody, ktoré v prípade osôb ohrozeným domácim násilím sú porušované. Na túto činnosť Dohovor skutočne nepotrebujeme a z našich doterajších skúsenosti máme obavy, že práve môže sa zneužiť v prospech podpory istej názorovej skupiny na úkor druhej. Strácame slobodu v mene slobody.

ru