Majstri – drotári z celého Slovenska prezentujú svoje krásne výrobky. Túto výstavu Ponitrianske múzeum v Nitre pripravilo v spolupráci s Galériou Drotárie v priestoroch múzea výstavu umeleckých drotárov. V minulosti bolo drotárstvo spájané s podomovým opravovaním kuchynského riadu a predajom úžitkových výrobkov z drôtu a plechu. Po 1. svetovej vojne však začalo následkom konkurencie priemyselných výrobkov upadať.

V súčasnosti začala drotárska technológia prenikať do naivného umenia. V Bratislave vznikol klub Džarek spadajúci pod ÚĽUV, ktorý sa orientuje na historickú i súčasnú podobu drotárstva. Združuje umelcov najmä z Bratislavy a okolia, ktorých i v dnešnej dobe očarila práca s drôtom. Hoci väčšina z týchto umelcov sa venuje drotárstvu len ako koníčku, nájdu sa medzi nimi i profesionálni drotári.

Klub Džarek sa orientuje na históriu i súčasnú podobu drotárstva – teoreticky i prakticky rozširuje svoje vedomosti a zručnosti (prednášky, organizovanie výstav, atď.) V roku 2006 klub dostal meno Džarek, patrónom klubu sa stal Ladislav Jurovatý st., jedna z výnimočných osobností slovenského drotárstva. V klube je viac ako 20 nadaných drotárov najmä z Bratislavy a blízkeho okolia, keďže sa každý mesiac stretávame, aby sme si vymenili skúsenosti, postrehy a ukázali na akých nových dielach pracujeme.

Vystavené diela patria najmä bratislavským drotárom, ktoré zozbieral Peter Kurhajec do Galérie Drotárie. Okrem tradičných úžitkových predmetov ako sú napr. vešiak, opletený hrniec a tanier, pasca na myši, bude prezentovaná hlavne tvorba súčasných drotárov.

Obdiv návštevníkov si určite získajú drôtené zvieratá, vtáky, postavy, drôtené hodiny ale i šperky od Remígie Biskupskej, ktoré nosia vo svete významné osobnosti.

Drotárstvo mohlo vzniknúť v 18. storočí, ale masový rozmach nadobudlo až v 19. storočí. Vôbec prvá zmienka o drotárstve pochádza z roku 1828 z daňového súpisu, a to iba v troch obciach – Kolárovice, Dlhé Pole a Veľké Rovné.

Oblasť severozápadu Slovenska bola pomerne hornatá a chudobná. Domáce obyvateľstvo pracovalo v lesoch ako drevorubači alebo spracovatelia dreva. Ľudia hľadali možnosti prežitia. Keďže často chodievali do blízkeho Sliezska, či už za prácou alebo obchodom, prichádzali do oblastí s rozvinutým železiarstvom, kde sa najviac ťažila železná ruda.

Už v 18. storočí tu vznikli drôtovne a s nimi i sklady drôtu. V Sliezsku sa prvý raz stretli s drôtom, poznali jeho tvárnosť a prispôsobivosť. Cenovo bol veľmi dostupný a dal sa ľahko získať. Vďaka krátkym vzdialenostiam nemali problém ani s dopravou.

Drotári vyrábali od samého začiatku široký sortiment výrobkov a medzi ich prvé produkty patrilo opletanie hlineného riadu drôtom. Opravy poškodeného riadu boli známe už od najstarších čias ľudstva.

Nebolo to preto nič nové a tzv. haftovanie sa stalo jednou z najznámejších činností drotárov.  Vzniklo tak unikátne povolanie, ktoré okrem Slovákov vo svete prakticky nikto nerobil. Podla štatistiky z roku 1877, z Trenčianskej župy odchádzalo ročne do sveta do 10 000 drotárov. Za neoficiálne centrum drotárstva sa vždy považovala obec Veľké Rovné.  Okrem oblasti severozápadného Slovenska sa remeslo prenieslo i na Spiš.

Výhodou drotárstva bolo, že remeselník nemusel k nemu mať stabilnú dielňu a stačila mu tzv. krošňa, ktorú nosil na chrbte a v ktorej mal všetko, čo potreboval. Drôt na opletanie nádob alebo výrobu pascí, podložiek a pod., náradie a kúsky plechu. Drotári pracovali nielen s drôtom, ale vykonávali i to, čo dnes môžeme označiť za klampiarske práce.

Okrem toho často dochádzalo k splývaniu s kováčstvom, čo sa prejavilo najmä v rôznych druhoch oplotenia záhrad a mreží na okná. Ich sortiment sa postupne rozširoval a takisto sa zdokonaľovala aj ich zručnosť. Pre drotárstvo bolo typické, že už od samého začiatku expandovalo najprv do okolitých oblastí a nakoniec takmer do celého sveta.

Pri týchto cestách do zahraničia sa vytvoril najznámejší symbolom drotárstva, a to postava drotára s malým chlapcom – džarkom. Drotár vyrážal do sveta vo svojom typickom oblečení s koženou kapsou cez plece, krošňou na chrbte a palicou v ruke. Popri ňom kráčal malý chlapec, zväčša desať až dvanásťročný, ktorý sa učil remeslu. Počas putovania, i napriek veľmi tvrdému životu, sa džarek naučil pracovať s drôtom a väčšina z nich neskôr v tejto práci pokračovala.

Drotárstvo prešlo troma základnými etapami vývoja: vandrovným drotárstvom, obdobím dielní a v záverečnej fáze obdobím továrenskej výroby, čo v podstate znamenalo i jeho koniec. V súčasnosti majstri drotári obnovujú staré techniky a tradíciu drotárstva a vyrábajú skutočné majstrovské diela.

Najvzácnejšie a najzaujímavejšie exponáty výstavy nám predstavil a o histórii drotárstva na Slovensku porozprával riaditeľ Ponitrianskeho múzea v Nitre Mgr. Anton Števko. O tom sa dočítate v zajtrajšom dokončení článku.

Eugen Rusnák