“Múdry vládca,” informuje autor svojho čitateľa, “musí myslieť na metódu, pomocou ktorej budú jeho občania vždy a za každých okolností potrebovať štát a jeho samého. Potom mu budú vždy verní”.

História vývoja modernej správy vecí verejných je v podstate odrazom tohto základného poznatku. Hovorí nám to takmer všetko, čo potrebujeme vedieť o našej súčasnej situácii: tí, ktorí nám vládnu, sa intenzívne zaoberajú úlohou, aby sme ich potrebovali, aby si mohli udržať našu lojalitu, a teda zostať pri moci – a získať jej viac.

Machiavelli písal v určitom historickom období, keď sa v európskom politickom myslení po prvý raz objavila vec, ktorú dnes poznáme ako “štát”. Pred Machiavellim existovali kráľovstvá a kniežatstvá a koncepcia vládnutia bola v podstate osobná a božská. Po ňom sa stal sekularizovaným, svetským a tým, čo Michel Foucault nazval “vládnym”. To znamená, že pre stredovekú myseľ bol fyzický svet len kulisou pred vytržením a úlohou kráľa bolo udržiavať duchovný poriadok. Pre moderné myslenie – ktorého predchodcom by sme mohli nazvať Machiavelliho – je fyzický svet hlavnou udalosťou (vytrženie je otvorenou otázkou) a úlohou vládcu je zlepšiť materiálny a morálny blahobyt obyvateľstva a produktivitu územia a hospodárstva.

Machiavelliho maxima nás núti vážnejšie sa zamyslieť nad doktrínou, ktorou je dnes známy – raison d’État, čiže “štátny rozum”, čo v podstate znamená ospravedlnenie konania štátu vo vlastnom záujme a nad zákonom alebo prirodzeným právom. Spôsob, akým sa tento pojem zvyčajne opisuje, naznačuje amorálne sledovanie národných záujmov. To však znamená, že sa prehliada jeho starostlivý aspekt.

Ako Machiavelli celkom jasne uvádza v riadkoch, ktoré som práve citoval, rozum štátu znamená aj získanie a zachovanie lojality obyvateľstva (aby sa udržalo postavenie vládnucej triedy) – a to znamená premýšľať o spôsoboch, ako ho urobiť závislým od štátu, pokiaľ ide o jeho blaho.

Už v čase, keď moderný štát na začiatku 16. storočia vznikal, mal teda vo svojom jadre predstavu o tom, že potrebuje urobiť obyvateľstvo zraniteľným (ako by sme to povedali dnes), aby ho považovalo za potrebné. A nie je veľmi ťažké pochopiť prečo. Vládcovia si chcú udržať moc a v sekulárnom rámci, v ktorom už neplatí “božské právo kráľov”, to znamená udržať na svojej strane masu obyvateľstva.

V priebehu storočí, ktoré uplynuli od Machiavelliho napísania, sme boli svedkami obrovského rozšírenia veľkosti a rozsahu administratívneho štátu, a ako nám ukázali myslitelia od Francoisa Guizota po Anthonyho de Jasaya, tento veľký rámec vlády vznikol najmä na základe tohto starostlivého aspektu raison d’État. Nie je to tak, že by štát bol len “chladnou príšerou”, ktorá sa bez zábran vnucuje spoločnosti, ako to tvrdil Nietzsche. Ide o to, že sa vyvinul zložitý rad interakcií, v ktorých štát presviedča spoločnosť, že potrebuje jeho ochranu, a podľa toho získava súhlas spoločnosti na svoju expanziu.

Ak sa vrátime k Foucaultovi (ktorého spisy o štáte patria k najdôležitejším a najprenikavejším za posledných 100 rokov), môžeme si myslieť, že štát vznikol ako séria diskurzov, prostredníctvom ktorých sa obyvateľstvo a jeho skupiny konštruujú ako zraniteľné a potrebujú láskavú pomoc štátu. Počet týchto skupín (chudobní, starí, deti, ženy, zdravotne postihnutí, etnické menšiny atď.) sa postupne zvyšuje, až nakoniec tvoria viac menej celú populáciu.

Konečným snom je, samozrejme, aby štát našiel spôsob, ako urobiť doslova každého zraniteľným a potrebujúcim jeho pomoc (pretože potom bude jeho postavenie určite navždy zabezpečené) – a sotva vám musím vysvetľovať, prečo sa Covid-19 v tomto ohľade chopil s takou chuťou.

Toto je teda základný príbeh vývoja štátu od čias Machiavelliho – v podstate legitimizácia rastu štátnej moci na základe pomoci zraniteľným. A to je a vždy bolo jadrom koncepcie raison d’État.

Tým sa však príbeh nekončí. Dostaneme sa len na koniec druhej svetovej vojny. Teraz sa nachádzame v dobe – ako sa nám často pripomína – medzinárodnej spolupráce, globalizácie a vlastne aj globálneho riadenia. Takmer neexistuje oblasť verejného života, od posielania zásielok až po emisie oxidu uhličitého, ktorá by nebola nejakým spôsobom regulovaná medzinárodnými organizáciami toho či onoho druhu.

Aj keď sa opakovane ukazuje, že úpadok štátu bol značne prehnaný, nesporne sa nachádzame v dobe, v ktorej raison d’État aspoň čiastočne ustúpil tomu, čo Philip Cerny raz nazval raison du monde – naliehaniu na centralizované globálne riešenia množstva “globálnych problémov”.

Podobne ako raison d’État, aj raison du monde odmieta drobné obmedzenia – ako napríklad zákon, prirodzené právo alebo morálka -, ktoré by mohli obmedziť jeho pole pôsobnosti. Ospravedlňuje konanie, ktoré sa považuje za globálny záujem, bez ohľadu na hranice, demokratický mandát alebo nálady verejnosti. A podobne ako v prípade raison d’État sa prezentuje ako foucaultovská “moc starostlivosti”, ktorá koná v prípade potreby na zachovanie a zlepšenie ľudského blahobytu.

Každý z nás môže vymenovať celý rad oblastí – zmena klímy, verejné zdravie, rovnosť, udržateľný rozvoj – o ktoré sa raison du monde zaujíma. A dúfam, že teraz všetci vidíme dôvod, prečo. Tak ako štát od svojho vzniku v Machiavelliho časoch videl svoju cestu k bezpečnosti v zraniteľnosti obyvateľstva a zaistení jeho bezpečnosti, tak aj náš rodiaci sa režim globálneho riadenia chápe, že ak chce rásť a udržať si svoje postavenie, musí presvedčiť ľudí na svete, že ho potrebujú.

Nie je na tom nič konšpiračné. Je to jednoducho hra ľudských stimulov. Ľudia majú radi status a z neho vyplývajúce bohatstvo a moc. Konajú rázne, aby si ho zlepšili a udržali, keď ho majú. To, čo poháňalo Machiavelliho a tých, ktorým radil, je teda to isté, čo poháňa ľudí ako Tedros Adhanom Ghebreysus, generálny riaditeľ WHO. Ako sa získava a udržiava moc? Presvedčiť ľudí, že vás potrebujú. Či už je to raison d’État alebo raison du monde, ostatné jednoducho nasleduje podľa toho.

Takéto uvažovanie nám pomáha pochopiť aj sklovitosť, s akou sa pristupuje k “novému populizmu” antiglobalistických hnutí. Vždy, keď sa kampani, ako je brexit, podarí odmietnuť logiku raison du monde, ohrozuje to samotný pojem, na ktorom tento koncept spočíva, a teda aj celé hnutie za globálne riadenie. Ak štát ako Británia môže v istom zmysle “ísť sám”, potom to naznačuje, že jednotlivé krajiny predsa len nie sú také zraniteľné. A ak sa ukáže, že je to pravda, potom sa spochybní celé opodstatnenie rámca globálneho riadenia.

Ten istý základný model je, samozrejme, základom súčasných obáv z takých fenoménov, ako je hnutie no-fap, homesteading, tradwives a bodybuilding; ak sa ukáže, že obyvateľstvo predsa len nie je také zraniteľné a muži, ženy a rodiny môžu zlepšiť seba a svoje komunity bez pomoci štátu, potom sa celá štruktúra, na ktorej stojí budova raison d’État, stáva radikálne nestabilnou. To je prinajmenšom jeden z dôvodov, prečo sú tieto hnutia tak často očierňované a zrádzané hovorcami, ktorí sú sami tak závislí od štátu a jeho štedrosti.

Nachádzame sa teda na križovatke v trajektórii štátu a globálneho riadenia. Na jednej strane sa zdá, že imperatívy raison d’État a raison du monde sú podnecované rýchlym technologickým pokrokom, ktorý má oveľa väčší potenciál zraniteľnosti obyvateľstva a zároveň sľubuje zmiernenie a zmiernenie každej jeho nepríjemnosti. Na druhej strane však narastá vplyv politických a sociálnych hnutí, ktoré túto víziu odmietajú. Kam to povedie, je skutočne otvorená otázka; podobne ako Machiavelli sa nachádzame na začiatku niečoho – hoci sa absolútne nedá povedať čoho.