O čom to celé bolo? Podľa slniečkarskych médií, hlavnými témami boli: bezpečnostné výzvy, vzťahy s Ruskom, prijatie nových štátov do aliancie a zahraničné misie. Prečo mainstreamové média nehovoria o výsledkoch? Pretože jednoducho žiadne neboli. Znovu to bolo stretnutie typu „dohodli sa, že raz sa dohodnú“. Stretli sa, odfotografovali sa a rozišli sa.

Áno, členské krajiny NATO na samite v Bruselu potvrdili svoju snahu dotiahnuť výdavky „na obranu“ do výšky 2 percent HDP. Ale aký bol konkrétny výsledok? Keď Trump fakticky v ultimatívnej forme požiadal, aby členské krajiny konečne splnili svoje sľuby, všetky vyhlásili, že v obozretnom období to nebude možné. Keď americký prezident pritvrdil svoju rétoriku, pritvrdili ju aj európske štáty. Merkelová podotkla, že sa viac investovať nedá. Dokonca „malý Napoleon“ Macron si dovolil „šteknúť“ smerom k vodcovi „svorky“.

Menšia búrka vypukla, keď Trump vyhlásil, že aj 2 percenta je málo, a členské krajiny by mali investovať do armády 4 percenta. Jens Stoltenberg opatrne poznamenal, že najprv treba dosiahnuť, aby členské štáty dávali tie 2 percenta na obranu a až potom sa dá hovoriť aj o väčšom príspevku. Macron bol razantnejší a vyhlásil, že aj 2 percenta postačia… Pripomenieme, že zatiaľ takmer všetky európske krajiny dávajú na „obranu“ menej, ako 2 percenta HDP. Iba Estónsko, Grécko a Veľká Británia „investujú“ viac, ako 2 percenta.

Americký prezident kritizoval prípravu výstavby plynovodu Severný prúd 2, čo vlastne s tematikou činnosti NATO akosi nesúvisí. Všetkým však bolo jasné, o čo mu ide: nový plynovod ohrozí ekonomické záujmy USA. Biely dom sa usiluje o to, aby Európa nakupovala drahý americký skvapalnený plyn. Nuž, politika je predovšetkým ekonomika. Ako vidíme, aj „obrana“, armáda, činnosť NATO je tiež predovšetkým ekonomika, hlavne, pre Washington. A tak sa samit NATO premenil na bežnú akciovú burzu.

Nervozita amerického prezidenta je pochopiteľná. Spojené štáty a Európa stoja na prahu obchodnej vojny, keď EU na zvýšenie amerického cla na oceľ a hliník reagovala uvalením ciel na rad druhov tovaru dovážených z USA. Biely dom a osobne prezident Trump zvažujú možnosť uvaliť ďalšie clá na dovoz európskych automobilov. Ako bude reagovať EÚ? Určite recipročne. Situácia je tak napätá, že o nej koncom mesiaca vo Washingtone bude rokovať predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker.

Trump otvorene vydieral spojencov. Vyzýval, aby postupovali presne podľa amerického scenára. V prípade neuposlúchnutia hrozil, že USA dokonca vystúpia z NATO. Viackrát zopakoval, že Biely dom je rozčarovaný súčasnou situáciou. Samit sa skončil tak, ako aj začal: nespokojnosťou a nervozitou všetkých partnerov.

Prijali sa predsa nejaké konkrétne rozhodnutia? Ale áno. Prečo teda o nich mainstreamové média takmer vôbec neinformovali? Pretože tieto rozhodnutia sú vo svojej podstate banálne a fakticky nič neznamenajú. Je to takpovediac, bežná „prevádzka“ aliancie. Tak aspoň my oboznámime našich čitateľov s „prevratnými a grandióznymi“ výsledkami samitu NATO.

Dánsku, Lotyšsku a Estónsku oficiálne odklepli vytvorenie riaditeľstva Severnej mnohonárodnej divízie, do ktorej bude zapojená aj Kanada, Veľká Británia a Litva. Nová štruktúra bude zabezpečovať neustály monitoring regiónu a bude mať pod palcom 2 až 4 brigády v prípade vzniku konfliktu v Baltskom mori.

Schválili rozhodnutie o vytvorení nového Centra pre kybernetické operácie v belgickom meste Mons, o zvýšení vojenskej a finančnej podpory pre Jordánsko a Tunisko v boji proti terorizmu, o realizácii nového programu NATO v Iraku. Hovorilo sa o možnom prijatí nových členov, napríklad, Macedónska, Ukrajiny a Gruzínska. Zatiaľ je to hudba budúcnosti: Ukrajina a Gruzínsko absolútne nespĺňajú kritéria NATO a Macedónsko musí vyriešiť kauzu svojho názvu…

Odsúhlasili prítomnosť vojsk NATO v Afganistane do roku 2024. Riešili otázku dodávky tranzitných nákladov do tejto krajiny. Pretože Pakistan sa stále vzďaľuje partnerstvu s NATO a stále viac sa orientuje na Čínu, začínajú hľadať novú „jantárovú cestu“. V tejto súvislosti sa spomínal Kazachstan.

Stále sa spomínala povestná „ruská hrozba“. Ani americký prezident sa nevyvaroval opakovaniu podobných blufov. Nevysvetlil však, ako by Rusko mohlo ohrozovať USA prostredníctvom „európskej cesty“. Prečo by Rusi napadli USA z tejto strany? Keby chceli, majú oveľa kratšiu a pohodlnejšiu cestu – cez Arktídu a ešte lepšie zo svojich atómových ponoriek, ktoré sa už desaťročia potulujú blízko amerického pobrežia. A nič – zatiaľ nikoho nenapadli… Na samite NATO, samozrejme, nikoho nezaujímala otázka, prečo ruský „agresor a nepriateľ“ nikoho nenapadá. Hlavné, že sa treba zbrojiť proti „agresorovi“…

Eugen Rusnák