Bratislava 22. februára 2015 (TASR/HSP-Pavel Golovkin)

V Bratislave 24. februára 2005 sa stretli americký prezident George Bush a jeho ruský náprotivok Vladimir Putin

Slovensko vnímalo zorganizovanie summitu Bush-Putin pred desiatimi rokmi ako významný príspevok k strategickému dialógu medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Uviedol pre TASR minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák, ktorý v tom čase šéfoval stálemu sekretariátu pre prípravu summitu na pôde rezortu diplomacie.

V Bratislave 24. februára 2005 americký prezident George Bush a jeho ruský náprotivok Vladimir Putin nepreberali iba stav demokracie v Rusku, ale aj tému jadrových zbraní v Iráne a v Severnej Kórei, boj proti terorizmu či odzbrojovanie.

Za najťažší moment označil Lajčák samotné konanie sa takejto schôdzky, s ktorou Slovensko dovtedy nemalo žiadne skúsenosti. Stretával sa preto s predstaviteľmi krajín, ktoré už mali podobné summity za sebou. “Ich skúsenosti sa potom do značnej miery potvrdili aj v našom prípade,” poznamenal s tým, že zriadenie stáleho sekretariátu bola slovenská inovácia. V podstate išlo o kontaktný bod pre ruskú aj americkú stranu.

Do sekretariátu nominovali svojich ľudí aj Kancelária prezidenta SR, národná rada, úrad vlády a všetky ministerstvá. Fungoval na každodennej báze v priestoroch ministerstva zahraničných vecí. “Komunikovali sme s obidvoma zúčastnenými stranami – ruskou aj americkou. Bol to mimoriadne pružný a veľmi efektívny orgán,” priblížil Lajčák, ktorý jeho zriadenie považuje za pozitívnu skúsenosť.

Za úspech slovenskej organizácie pokladá tiež to, že pôvodnú myšlienku summit dvoch prezidentov sa podarilo rozšíriť o ich oficiálnu návštevu Slovenska. Tou 23. februára začal Bush a po vrcholnej schôdzke odcestoval do Washingtonu. Naopak, Putin po summite pokračoval 25. februára v návšteve SR.

Ako dodal Lajčák, svet za tých 10 rokov prešiel istým vývojom, a napriek kríze na východe Ukrajiny je naďalej presvedčený o tom, že konštruktívny dialóg nemá žiadnu alternatívu. “Keď sa obzrieme spätne, tak vidíme celý rad signálov, ktoré dávali tušiť, že sa blížime k istej konfrontácii,” priblížil s tým, že výraznými míľnikmi bolo vyhlásenie nezávislosti Kosova či ruský konflikt s Gruzínskom v roku 2008.

“Dnes sme svedkami toho, že naše vnímanie rozširovania zóny stability a prosperity bolo na ruskej strane vnímané ako približovanie sa Severoatlantickej aliancie a ohrozovanie politických a ekonomických záujmov Ruskej federácie. Výsledkom tejto zásadne odlišnej interpretácie je, žiaľ, dnešná vojna na Ukrajine,” konštatoval minister. Za najdôležitejší poznatok aktuálnej situácie považuje to, že sa treba vedieť počúvať. “Je rozdiel medzi počuť a počúvať sa. To znamená počúvať aj tie názory, s ktorými nemusím súhlasiť, ale treba si ich vypočuť a rozanalyzovať. Myslím si, že nám stále chýba schopnosť pozrieť sa na vec očami druhej strany,” uzavrel Lajčák.

Samson: Sen, že sa podarí Rusko získať ako strategického partnera, sa rozplynul

Americký sen o tom, že sa podarí Rusko získať ako strategického partnera, sa konfliktom na Ukrajine rozplynul. Myslí si to bezpečnostný analytik Ivo Samson.

Ako uviedol pre TASR, rusko-americké vzťahy sa počas 10 rokov od bratislavského summitu Bush-Putin permanentne zhoršovali. “V roku 2004 Rusko ešte akceptovalo najväčšie rozšírenie NATO a EÚ, ale o necelých 10 rokov sa ostro postavilo voči tomu, aby sa Ukrajina stala asociovaným členom únie. Rusko tam má zónu svojich záujmov, nezáleží mu na mienke ukrajinského obyvateľstva, považuje za úplne samozrejmé, že Ukrajina je jeho,” poznamenal s tým, že Moskva bude chcieť bez ohľadu na vôľu obyvateľov postovietskych krajín v tomto priestore dominovať.

Samson poukázal na to, že Rusko za ostatných 10 rokov až po anexiu Krymu vyjadrovalo čoraz väčšiu nespokojnosť s rozširovaním Severoatlantickej aliancie, a s tým spojené zužovanie jeho možností na realizovanie vlastnej politiky na svojom bývalom teritóriu. USA, podobne ako západná Európa, ktorá je prepojená s ruským obchodom, mu podľa Samsona prakticky stále ustupovali. Ukázalo sa to aj v rusko-gruzínskom konflikte v roku 2008. “Európska únia vtedy vydala šalamúnske “dobrozdanie”, v ktorom viní za konflikt obe strany z toho dôvodu, aby si nepohnevala Rusko,” podčiarkol.

Dodal, že konfrontácia v Gruzínsku bola prvým vážnym varovaním, udalosti na Ukrajine už boli červeným svetlom. “Tu sa americký sen o tom, že sa Rusko podarí získať ako strategického partnera, rozplynul. Spojené štáty tým, že nie sú na rozdiel od EÚ viazané ekonomicky na Rusko, a tým, že majú vojenské spôsobilosti, sa mu postavia. Čiže si môžu dovoliť vyzbrojovať Ukrajinu, kritizovať Moskvu a diplomaticky ju blamovať,” zdôraznil analytik, pričom pripomenul, že únia tým, že si nebola schopná vytvoriť vlastné vojenské spôsobilosti, je závislá od NATO, a to od svojho lídra – USA.

To je podľa Samsona dôvod, prečo sa Ukrajina môže spoľahnúť na Európu iba v uvaľovaní sankcií a v oblasti vyzbrojovania či výcviku špeciálnych jednotiek na Spojené štáty. “Tie sa nemusia obávať toho, že by si s Ruskom niečo pokazili,” dodal.

Analytik je presvedčený, že ďalší vývoj vzájomných vzťahov USA-Rusko bude odrážať postup Moskvy vo vojenských operáciách na východnej Ukrajine. “Rusko sa považuje za motor separatistov, každý vie, že ich zásobuje, politicky a diplomaticky podporuje, vojensky vyzbrojuje a posiela tam svojich vlastných vojakov,” konštatoval Samson.

Myslí si, že USA budú ťažko tolerovať tento postup Ruska, pretože ako jeden zo signatárov Budapeštianskeho memoranda z roku 1994 sú garantom zachovania územnej celistvosti Ukrajiny. “Ak bude Rusko pokračovať vo svojich aktivitách, hoci ich skrýva za separatistov, tak Spojeným štátom nezostane nič iné, než sa opäť venovať viac európskym záležitostiam, ktoré už pre nich boli odpísané. Administratíva Baracka Obamu nebude môcť, aj pod tlakom Kongresu, robiť nič iné, než aby ukázala väčšiu jastrabiu politiku voči Ruskej federácii, napríklad výcvikom a vyzbrojovaním ukrajinských ozbrojených síl. Takže ich vzťahy sa nepochybne zhoršia,” avizoval Samson.

ml