Kľúčovým argumentom zástancov verejnej voľby je tvrdenie, že občan má právo vedieť ako v jeho mene hlasujú poslanci – ľudia, ktorých si zvolil ako svojich zástupcov. Tvrdia, že na tajnú voľbu majú právo iba občania, ale už nie ich volení zástupcovia. Tento všeobecný princíp sa za iných okolností široko aplikuje, na stránke parlamentu si človek vždy môže nájsť každé jedno verejné hlasovanie, môže spätne skontrolovať každého jedného poslanca, ako kedy v minulosti hlasoval vo verejných hlasovaniach. Je to tak dobre a časť poslancov tvrdí, že takto to musí byť aj v prípade voľby ústavných sudcov.

Aké dôležité je, aby občania bezpodmienečne mohli dosledovať každé jedno hlasovanie každého poslanca? Potrebuje občan mať prehľad naozaj o každom detaile práce svojho voleného zástupcu? Treba si uvedomiť, že poslanci rozhodujú o stovkách zákonov, tisíckach strán komplikovaného a pre väčšinu ľudí ťažko zrozumiteľného textu. Koľko percent občanov sleduje všetky hlasovania? Kto má na to čas, chuť, kapacity?

Kto z vás strávil pred voľbou ústavných sudcov hodiny alebo celé dni skúmaním odbornej, politickej a morálnej charakteristiky štyridsiatich kandidátov? A kontrolná otázka: spomeňte si, či ste sa pozreli vy osobne pred pár rokmi, pri poslednej voľbe ústavných sudcov, ktorí poslanci dali hlas ktorému kandidátovi, a čo to boli za ľudia.

Vidíme, že hoci argument, že občan má právo vedieť detaily každého hlasovania svojich volených zástupcov, znie rozumne, v praxi je skôr teoretický – občan nemá príliš veľa možností reálne toto právo nejako zužitkovať.

Druhá strana tvrdí, že voľba má byť tajná. Zástancovia tajnej voľby vo všetkých ostatných prípadoch uznávajú všeobecný princíp verejnej voľby a jeho výhody, ale hovoria, že v prípade personálnych otázok jestvujú pádne dôvody, prečo by voľba mala byť tajná. Tvrdia, že to je základný výdobytok demokracie, ktorý v prípade citlivých a rizikových politických rozhodnutí (a voľba ústavných sudcov jednoznačne je citlivou politickou personálnou záležitosťou) zabráni zmanipulovaniu voľby, a tým zmareniu demokratického výkonu mandátu poslancov.

V spoločnosti, kde na poslanca existuje tlak médií, verejnej mienky, cirkvi, lobistov, straníckej centrály, či akýkoľvek iný psychologický tlak, sa tento tlak prenáša aj na poslancov. Aj oni sú len ľudia žijúci v nejakom spoločenskom prostredí, majú stranícke, ale aj sociálne, profesionálne či rodinné vzťahy a záväzky, a tie v praxi reálne ovplyvňujú ich hlasovanie. Tajná voľba všetky tieto tlaky odstráni, poslanec môže hlasovať plne v súlade so svojím vnútorným presvedčením.

Oponenti často banalizujú pôsobenie tohto tlaku, avšak o jeho reálnej veľkosti a vplyve jednoznačne vypovedá železná disciplína poslaneckých klubov pri hlasovaniach, keď poslanci pri verejnej voľbe, napriek svojej vôli, zvyknú ako jeden muž (alebo žena) do nohy na príkaz vedenia strany hlasovať jednotne. To sa týka všetkých klubov bez výnimky, z ktorejkoľvek strany politického spektra. Pritom základný princíp práce poslanca hovorí, že poslanec hlasuje nezávisle a výlučne podľa vlastného svedomia…

Hlasovanie je však obzvlášť citlivé v prípade personálnych otázok, lebo sa nerokuje o abstraktnom probléme, ale o živom človeku, a teda poslanec pri verejnom hlasovaní priamo deklaruje svoj postoj voči nemu. Do akej miery táto závislosť prakticky prichádza do úvahy? Práca Ústavného súdu spočíva v posudzovaní množstva praktických prípadov, ktoré prídu (nielen, ale často) z parlamentu. Spravidla ide o nejednoznačné problémy, keďže tie jednoduché sa vyriešia samé aj bez potreby osloviť Ústavný súd. Situácia, keď poslanec nejakému sudcovi nedá hlas, ale on sa napriek tomu na Ústavný súd dostane a o nejaký čas má rozhodovať o veci daného poslanca – to nie je iba teoretická možnosť, ale štatisticky nevyhnutný prípad, ktorý sa v praxi z času na čas vyskytuje.

Položme si otázku: neovplyvní sudcu v prípade rozhodovania o nejednoznačnej otázke, na ktorú možno ani sám nemá jasný a jednoznačný názor, osobná sympatia či antipatia voči osobe, ktorej sa vec týka? Skúste si vy predstaviť, komu by ste dali skôr za pravdu napríklad v nejednoznačnom spore susedov: tomu, ktorého máte radi, alebo tomu, ktorý sa už voči vám zachoval nepriateľsky?

Ktorá strana teda má silnejšie argumenty? Záver si urobte sami.

Ivan Lehotský