Kto škodí farmárovi Francoisovi Traorému z Burkina Faso? Výnimočne objektívny článok z denníka Sme

Bratislava/Ouagadougou 15. októbra 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Phil Coale)

Nestáva sa často, aby človek pochválil denník Sme, ale komu česť, tomu česť. Eugen Gindl, priateľ Fedora Gála, ale súčasne šéfredaktor výborného populárne-vedeckého časopisu Kozmos, si dovolil celkom otvorene hovoriť o tom, ako dotovanie poľnohospodárstva v bohatých krajinách ničí konkurenciu v tých chudobných. Žiaľ, netýka sa to iba štátu Burkina Faso, ale aj Slovenska

Polovica z miliardy hladujúcich obyvateľov zemegule žije na tomto kontinente, píše Gindl v článku „Príbeh Francoisa Traorého z Burkina Faso“ s podtitulkom „Akoby neviditeľná ruka trhu nadobro ochromela“ (V origináli ho nájdete TU). Je to kontinent roľníkov, ktorí sa z veľkej časti živia tým, čo dopestujú.

Takým roľníkom je aj Francois Traoré z krajiny Burkina Faso (bývalá Horná Volta). Kedysi pestoval kukuricu a proso, ale vysychanie pásma Sahelu ho prinútilo presťahovať sa na juh krajiny, kde ešte je dostatok zrážok, takže sa tam darí aj bavlne. Traoré začal pestovať bavlnu, ale namiesto toho, aby pôdu okopával ako ostatní motykou, on zapriahol koníka a oral. Hoci ako prišelec nemal s bavlnou skúsenosti, ešte v prvý rok dosiahol lepšiu úrodu ako ostatní.

Sused mu úspech závidel a otrávil mu koňa, ale Traoré, namiesto toho, aby sa mu pomstil, požičal mu peniaze, aby si aj on mohol kúpiť koňa. Stali sa priateľmi. Traoré si po čase kúpil traktor a neskôr založil prvé odbory pestovateľov bavlny v Burkina Faso. A potom aj bavlnárske odbory pre celú Afriku. Dostal sa na ministerstvo a začal vyjednávať so štátnymi štátnymi spoločnosťami, ktoré bavlnu vykupujú. Postupne však zistil, že v obchode s bavlnou čosi nie je v poriadku. Hoci sa Burkina Faso stala najväčším africkým vývozcom bavlny, farmári boli čoraz chudobnejší.

Výroba kila bavlny stála vtedy afrických výrobcov bavlny 1,12 dolára, amerických až 1,51 dolára. Lenže namiesto toho, aby africkí farmári prosperovali, bolo to presne naopak. Americkí producenti totiž boli štátom dotovaní – len za roky 2001 a 2002 im americká vláda dala dotácie vyše štyri miliardy dolárov, čo je viac ako HDP celého štátu Burkina Faso. Dotovaná americká bavlna zrazila ceny na trhu na historické minimum a africkí výrobcovia, ktorí museli bojovať aj proti škodcom a suchu, začali mať existenčné problémy.

Francois Traoré napísal jedného dňa list vládam vyspelých krajín, v ktorom ich vyzval, aby prestali svojich producentov dotovať. Umiestnil svoje výzvy aj na internet a pridali sa k nemu aj zástupcovia výrobcov bavlny z iných afrických krajín. Problém sa dostal k Svetovej obchodnej organizácii (WTO), kde Traoré v mene celej Afriky povedal: „My, Afričania, trpíme, lebo dodržiavame pravidlá medzinárodného obchodu. Americkí farmári prosperujú, lebo ich vláda tieto pravidlá nerešpektuje. To je hanba.“ Po prvý raz v histórii vystúpili africkí pestovatelia jednotne a pridali sa k nim aj ďalšie krajiny. EÚ sa rozhodla prestať dotovať pestovateľov bavlny v Španielsku a v Grécku. Napokon stáli takmer všetci proti USA, lenže vo WTO sa musí rozhodnúť jednomyseľne – a tak Traoré so svojou požiadavkou neuspel.

Gindl píše: „Traoré svoj boj prehral. Vo svete, kde americký prezident bráni svojich podnikateľov pred konkurenciou zo zahraničia čoraz vyššími clami na dovážané komodity. A tým, čo konkurovať ani tak nedokážu, vypláca miliardové subvencie. Vo svete, v ktorom sa počas posledných desaťročí neprestajne zdôrazňujú výhody slobodného trhu.“

Je vzácne od slniečkara počuť, že krajina, ktorá je vzorom demokracie (aspoň tak to tvrdia) a naším najvzácnejším priateľom, ničí iné krajiny tým, že pošliapava samotný základ trhovej ekonomiky, ktorým je férová ekonomická súťaž. Odtiaľ už totiž nie je ďaleko k priznaniu, že ten istý mechanizmus funguje aj v Európskej únii, kde bohaté krajiny dotujú svoje poľnohospodárstvo a potravinárstvo omnoho viac, než si to môžu dovoliť tie chudobné. A prosperujúce západné firmy potom skupujú u nás pôdu a likvidujú domácich producentov. Vidíme, že Slovensko je dnes v poľnohospodárstve a potravinárstve podvyživenou, vyciciavanou kolóniou bohatých západných štátov, ktoré si uspôsobili pravidlá hry na svoj obraz. Boli sme nútení sprístupniť predaj našej pôdy cudzincom, ale sľúbené vyrovnanie dotačnej politiky nie je realitou dodnes, čo ich pri nákupe slovenskej pôdy ohromne zvýhodňuje.

Čie záujmy sledovali politické garnitúry, ktoré toto dopustili? Ako je možné, že neboli títo ľudia potrestaní? Môžu sa potom všetky tie „systémové strany“ čudovať, že im ľudia neveria a budú radšej voliť hoci aj Lucifera? Môžu sa potom čudovať všetky tie múdre thinktanky, ministerstvá, školy a iné inštitúcie, že ich skvelým radám ľudia prisudzujú podobnú hodnotu ako disciplíne, ktorá sa vyučovala kedysi za čias bývalého režimu pod názvom vedecký komunizmus, ak sa ukazuje, že samotný prazáklad celého toho novodobého ekonomického šamanizmu, princíp trhu, je v praxi úplne pošliapavaný jeho samotnými božstvami?

Ivan Lehotský