USA/Japonsko 25. februára (HSP/Foto:TASR)
Japonská štúdia preukázala vážne psychické problémy a nechuť do života u ľudí, ktorých životným cieľom ako aj motívom pre štúdium medicíny bolo pomáhať ľuďom a chrániť život, no skončili v potratovom priemysle
Tí, čo prežívajú najväčší odpor voči potratu sú paradoxne práve tí, ktorí sú nútení ho vykonávať. Vďaka práci, ktorú vykonávajú, sú to práve oni, ktorí si najviac (dennodenne) uvedomujú, že embryo a ľudský plod sú ľudskými bytosťami a voči ktorým je hlboko nespravodlivé a vo svojej podstate kriminálne vziať im život, najmä keď ide o tie najbanálnejšie dôvody, ktoré je možné prekonať iným spôsobom – ako napríklad ekonomické dôvody, či tzv. nepripravenosť ženy stať sa matkou. Znepokojujúce je, že tieto banálne dôvody sú prítomné v 95% vykonaných potratov, ako to vykazujú štúdie a štatistiky Focus on the Family a Journal Epidemiol Community Health, a dokonca aj štúdia inštitútu The Alan Guttmacher Institute, ktorý sa spája s najväčšou medzinárodnou potratárskou sieťou Spoločnosť pre plánované rodičovstvo (IPPF).
Ako hovoria dáta Federation of State Medical Board v USA, až 86% lekárov vykonávajúcich potraty to robí v rozpore so svojím svedomím, a len 0,2% vykoná potrat nechceného dieťaťa ochotne.
Potrat nie je „len“ zabitie dieťaťa, a nie je nebezpečný „len“ pre ženu a jej potomka. Má vážne dôsledky aj pre toho, kto ho musí vykonať. Dokázala to nedávna štúdia Univerzity v Kanazawe, publikovaná v Nursing Ethics, ktorá eviduje, ako zdravotní pracovníci a gynekológovia-potratári „pravidelne pociťujú chronickú únavu, podráždenosť, strach ísť do práce, zhoršenie fyzických ochorení a nedostatok radosti zo života“ (v Japonsku je potrat dovolený až do 21.týždňa tehotenstva).

Dokázalo sa tiež, že „do nemoty“ opakujúce sa argumenty, ako znásilnenie, incest, či zdravie ženy pre odobrenie práva na potrat, sú v praxi extrémne zriedkavé – menej než v 5%! V 95% je motívom predovšetkým povrchný argument, ktorý zaiste môže byť problémom, no dá sa ľahko vyriešiť vďaka mnohým občianskym, či kultúrnym alebo aj politickým iniciatívam, ako pro-life hnutia, rôzne fondy, psychologická pomoc (linka podpory tehotným ženám v núdzi) a adopcia. V žiadnom prípade nemožno prijať „extrémny prípad“, ktorý je skôr výnimkou, aby sa tým ospravedlnil (a teda odobril) „každý prípad“ potratu. U mnohých lekárov nastáva stret záujmov kvôli presvedčeniu, že „potratený plod mal právo na život“ ako aj kvôli ich povinnosti „dotknúť sa potrateného dieťaťa a overiť si, či je mŕtve“. Ako hlavný stresový faktor uvádzajú vedci fakt, že „asistujú pri potrate napriek ich osobnej averzii voči nemu“ a „nedokážu prijať praktizovanie potratu ako ich prácu či lekársku starostlivosť“.
Na záver dodávajú: „tieto výsledky dokazujú, že poskytovanie služieb potratu je pre lekárov a ich spolupracovníkov vysoko stresujúcou skúsenosťou.“