Môj profil 
Predplatné
Takmer klasický špionážny prípad
Sergej Skripaľ bol plukovníkom ruskej vojenskej výzvednej služby, známej pod skratkou GRU. Britská rozviedka MI6 ho získala pre spoluprácu, stal sa jej agentom a poskytoval druhej strane spravodajské informácie. Keď sa jeho zrada prevalila, Rusi Skripaľa zatkli, odsúdili a uväznili. Neskôr ho v rámci výmeny špiónov vydali do Veľkej Británie. Klasický špionážny prípad.
Teda takmer, pretože v nedeľu 4. marca 2018 našli Sergeja Skripaľa a jeho dcéru na lavičke pred nákupným centrom v Salisbury v zúboženom stave. Britské orgány oznámili, že bývalý špión a jeho dcéra boli otrávení nervovo-paralytickou látkou Navičok, ktorú počas studenej vojny vyvinuli v Sovietskom zväze.
Diplomatická búrka
Veľká Británia prakticky obratom ruky obvinila z účasti na otrave bývalého plukovníka GRU Rusko a vypovedala z krajiny 23 diplomatov. K odsúdeniu Ruskej federácie sa okamžite pridali Spojené štáty, Francúzsko a Nemecko. USA v pondelok 26. marca 2018 oznámili, že z ich územia bude musieť odísť 60 ruských diplomatov. Podobné kroky pripravujú nielen Nemecko a Francúzsko, ale ďalších dvanásť členských krajín Európskej únie.
Na Slovensku sa tiež ozývajú hlasy, že by sme mali napodobniť Britov, Američanov a ďalších, kto sa chystá vyhosťovať. S týmto postojom je niekoľko problémov. Po prvé, v tejto hre Slovensko nenásobí ani nedelí, a preto nemá z hľadiska našich záujmov praktickú koncovku. Po druhé, Slovensko nemá vyhosťovaním ruských diplomatov čo získať, ale stratiť; napríklad skomplikovať si doteraz vysoko cenenú schopnosť robiť diskrétneho diplomatického prostredníka medzi Západom a Ruskom. Do tretice, to, čo môže v prípade Britov či Američanov pôsobiť ako prejav sily, je v slovenskom podaní trápnym napínaním svalov.
A napokon je problematickou otázka, aká je vlastne pravda o znepokojujúcom prípade pána Skripaľa. Dopracovať sa k nej je veľmi komplikované, ak nie nemožné, a preto je múdre, že sa slovenská diplomacia, napriek nerozvážnym výzvam z viacerých strán, nezapojila do tejto kampane.
Komu to prospelo?
Ak predpokladáme, že Sergeja Skripaľa a jeho dcéru otrávila niektorá z ruských spravodajských služieb (SVR, GRU, FSB), musíme pripustiť aj opačnú možnosť. Aktívne opatrenie vo forme pokusu o vraždu otrávením môže mať na svedomí napríklad ukrajinská tajná služba. Ťažko tomu uveriť, ale vylúčiť nemožno ani to, že incident zinscenovala niektorá západná spravodajská agentúra. A taktiež sa treba zamyslieť na tým, či útok na Skripaľa nesúvisí s mocenským bojom vnútri Ruska; v takom prípade prichádza do úvahy množstvo alternatív: horúcou hlavou čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova počnúc, pokusmi o diskreditáciu Vladimíra Putina končiac – medzi týmito dvomi krajnými možnosťami je množstvo ďalších viac i menej pravdepodobných.
Reakcia Izraela
Pri podobných udalostiach si treba vždy a donekonečna klásť banálnu otázku. Komu to prospelo? Ruská federácia ako štát a Vladimír Putin ako prezident uchádzajúci sa o znovuzvolenie (k otráveniu Skripaľa došlo tesne pred prezidentskými voľbami) mali z incidentu pramalý osoh. Naopak, najväčší propagandistický úžitok z prípadu vyťažili protivníci, respektíve nepriatelia Ruska.
Tým nie je povedané, že vieme, kto sa dopustil útoku na Skripaľovcov. Naopak, nevieme o tom nič, a preto ostávajú všetky možnosti otvorené. Naskutku všetky. Zároveň je potrebné poukázať na okolnosť, že Izrael sa odmietol pripojiť k bezhlavému odsúdeniu Ruska. O vyhosťovaní diplomatov ani nehovoriac. Jakov Kedmi, bývalý šéf jednej z početných izraelských spravodajských služieb Liškat ha-kešer, sa dokonca vyjadril, že ak by chceli Sergeja Skripaľa zlikvidovať Rusi, nepoužili by prostriedky, formy a metódy, ktoré by priamo poukazovali na Kremeľ. Je to akiste zasvätený názor, no dodajme, že jeden z mnohých.
Keď Dzurinda tromfne Tódu
Svet špionáže je natoľko komplexný, že aj najväčší svetoví experti sa k jeho živým otázkam vyjadrujú zdržanlivo a rezervovanie. Rovnako aj svet diplomacie nie je pre simplexné dušičky, pretože pozná mnoho odtieňov sivej a starostlivo medzi nimi rozlišuje. O čo sú striedmejší odborníci, tým väčšmi sú odvážni v postojoch slovenskí propagandisti. To, že medzi nich patrí redaktor Denníka N Mirek Tóda, ktorého k otázkam národnej bezpečnosti „brífuje“ jeden z jej najmenej kompetentných článkov v osobe štátneho tajomníka ministerstva obrany Róberta Ondrejcsáka, už akosi patrí ku koloritu našej malosti. Avšak okolnosť, že zástupy bezduchých propagandistov rozšíril aj bývalý predseda vlády Mikuláš Dzurinda, je obzvlášť poľutovaniahodná.
Expremiér v Českej televízii v súvislosti s kauzou Škripaľ volal po tom, aby Západ uplatnil voči Rusku nielen „soft power“, ale aj „hard power“. Tak ďaleko, ako bývalý slovenský premiér, nezašli ani najväčší jastraby spomedzi extrémnych neokonzervatívcov vo Washingtone, ktorí majú silný hlas nielen v Capitole, ale aj Bielom dome. S takýmito predstavami o svetovej politike bol Mikuláš Dzurinda nielen premiérom, ale aj ministrom zahraničných vecí. Vďaka Richardovi Sulíkovi len dva roky.
Veľká Británia opúšťa Európsku úniu. Tým do veľkej miery stráca kontrolu nad tým, čo sa na kontinentálnej pevnine deje. Kým bola (ešte je, ale už len formálne) súčasťou bloku, mohla do veľkej miery ovplyvňovať jeho konanie. Napríklad aj postoj voči Rusku. Briti stáročia uplatňovali svoj vplyv v Európe tak, aby žiadna kontinentálna mocnosť alebo aliancia mocností nebola schopná ohroziť ich námornú dominanciu. Časy sa do veľkej miery zmenili. Britský záujem brániť vzniku kontinentálnej sily, schopnej konkurovať jej (do veľkej miery oslabenej) námornej a vojenskej moci však pretrváva. Obzvlášť, keď Británia stráca možnosť ovplyvňovať vzťah Európskej únie k Rusku. (Jeden príklad za mnohé: Predstava zmierenia Nemecka s Ruskom či ich úzka koordinácia je pre Britov nočnou morou.)
Táto historická lekcia je poučná tým, že do určitej miery môže vysvetľovať agresivitu britskej reakcie v súvislosti s prípadom Skripaľ. Z pohľadu Londýna ide možno o prirodzené konanie, no optika Bratislavy musí byť autonómna. A preto je správne, že slovenská diplomacia nepodlieha vášňam ani vo chvíli, keď vo verejnej diskusii Mikuláš Dzurinda tromfol Mirka Tódu.
Peter Tóth
Článok pôvodne vyšiel na ďateľ.sk
