Tanky bratských armád krajín Varšavskej zmluvy prekročili hranice vtedajšej ČSSR pred polnocou z 20. na 21. augusta 1968. Slávny herec a spisovateľ Július Satinský práve oslavoval narodeniny a neskôr na tie chvíle spomínal takto: „Bola letná augustová noc, okolo mňa plno kamarátov, veselili sme sa. Okolo tretej nadránom – keď bola narodeninová zábava u nás doma v najlepšom (už sa aj tancovalo) – vošli do Dunajskej ulice tanky. Môžem vám povedať, že to narobilo dosť hluku. A nielen to. Naša ulica bola už vtedy zaprataná zaparkovanými autami a tanky sú dosť široké dvojstopé vozidlá. Osobné autá lietali od tankov na chodníky ako zápalkové škatuľky…“

Z Dunajskej ulice, kde má Satinský aj sochu, je to na Šafárikovo námestie kúsok, a aj tam stáli už od skorého rána 21. augusta 1968 tanky „bratskej pomoci“. A práve tadiaľ prechádzal okolo pol deviatej ráno, pravdepodobne cestou k zákazníkovi, inštalatér menom Emil Gallo. Nikto nevie, čo sa v tej chvíli dialo v jeho hlave, nikdy sa o tom nerozprával ani so svojimi najbližšími, ale čo sa stalo v nasledujúcej chvíli, to vie vďaka slávnej fotografii Ladislava Bielika doslova celý svet: s odhalenou hruďou sa postavil pred hlaveň tanku. Čosi kričal, ale to už fotografia nezachytila…

Fotograf Ladislav Bielik pracoval v denníku Smena, kde bola fotografia s Gallom hneď na druhý deň uverejnená v mimoriadnom vydaní. Do svetových médií sa dostala tak, že jeden výtlačok Smeny vyviezol z Československa istý Peter Stefan Lutz. Ten potom za fotografiu až do roku 1999 neoprávnene poberal honoráre…

Kto vlastne bol Emil Gallo? Narodil sa v Kraľovanoch v roku 1924, na slávnom zábere je teda odfotografovaný vo veku 44 rokov. Ako inštalatér sa cez pracovnú dobu zvykol pohybovať po celej Bratislave a najskôr to bol dôvod, prečo aj v to ráno prechádzal cez Šafárikovo námestie.

Emil nemal ľahký život. Päť rokov predtým, v roku 1963 mu tragicky zahynula manželka Margita, a odvtedy sa sám staral o ich štyri deti. Žili na Sokolskej ulici, zhodou okolností práve vedľa domu, v ktorom býval Vasil Biľak – áno, to bol presne ten človek, ktorý v mene časti politickej reprezentácie pozval tanky Varšavskej zmluvy, aby prišli do ČSSR poraziť zárodky kontrarevolúcie, tzv. Pražskej jari. A začiatkom 60. rokov na tej istej ulici žil aj Alexander Dubček…

Tri roky po vpáde bratských armád, v roku 1971 Emil neuniesol svoj ťažký osud a spáchal samovraždu. O deti sa potom niekoľko rokov starala babka a po jej smrti druhá najstaršia z detí Emília.

Práve Gallovej dcére Emílii vďačí svet za informáciu, kto je tajomný muž na slávnom zábere. V roku 1989, hneď po revolúcii Smena vyzvala čitateľov, aby sa im ohlásili ľudia, ktorí niečo vedia o tej fotografii. A prakticky okamžite sa im ozvala Emília, v tom čase už s novým menom Gogová. Zhodou okolností pracovala v tlačiarni pri expedícii novín a časopisov, takže výzva Smeny jej neunikla. Pre úplnosť dodajme, že sa im ozval ešte jeden človek, pán Vančo, ktorý sa na fotografii tiež spoznal.

Emília Gogová dnes žije v Petržalke, od roku 2008 je už na dôchodku, má dvoch vnukov vo veku 25 a 12 rokov. Zhodou okolností ten mladší, Emilov pravnuk Dávid sa narodil v rovnaký deň ako vznikla slávna fotografia, len o 38 rokov neskoršie.

Emília nemá slávnu fotografiu zavesenú na stene, ale má ju zarámovanú vo veľkom formáte. S otcom sa o nej nikdy nerozprávala ani ona, ani nikto z jej súrodencov. Hovorí iba toľko, že jej otec nikdy nebol typ revolucionára ani rebela, ani nebol nijako politicky aktívny. Rodina mala vtedy úplne iné starosti, bez mamy bolo to pre všetkých veľmi ťažké obdobie a nerada naň spomína. V tom čase bola mladá, vyučila sa za sústružníčku vo firme Tatra Kopřivnice a musela každý deň chodiť okolo tankov a množstva vojakov, keďže neďaleko ich domova, na Hlbokej ulici, bol Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, v tých dňoch dôkladne strážený „bratskými“ armádami.

Dramatický bol aj ďalší osud fotografie. Potom ako bola zverejnená v Smene a následne v médiách celého sveta, Ladislav Bielik si bol vedomý možných problémov, do akých by sa dostal, keby Štátna bezpečnosť u neho našla negatívy s touto sadou záberov. Preto ich ukryl tak, že sa našli až po revolúcii. Napriek tejto jeho snahe sa však po Bratislave rýchlo rozniesla informácia, kto je autorom tých fotografií. V nasledujúcich rokoch sa stal politicky nevyhovujúcim, prišiel o zamestnanie a živil sa príležitostnými prácami. Ladislav Bielik tragicky zahynul pri fotografovaní automobilových pretekov v Budapešti v roku 1984.

Autorstvo slávnej fotografie si medzitým privlastňovali mnohí fotografi aj agentúry. Syn Ladislava Bielika, známy moderátor televízie TA3 Peter Bielik sa o autorské práva dlhé roky súdil v zahraničí. Po dlhom, náročnom a vyčerpávajúcom boji sa napokon dovolal spravodlivosti, čo by sa asi ani nebolo podarilo, nebyť toho, že jeho príbuzní náhodou objavili kufor so vzácnymi negatívmi.

Ivan Lehotský