Základné a stredné školy sú prefeminizované už roky, možno desaťročia a tak žiaci nemajú mužský vzor, čo je škoda. Tento fenomén má jednoduchú príčinu, nízke platy, teda neprimerané šetrenie štátu na úkor školstva.

Učitelia sú zamestnávaní prebujnelou administratívou a získavaním kreditov, ktoré im zaviedla (asi na oplátku) jedna študentka, ktorej ocko bol zhodu okolností minister školstva. Do toho získavania kreditov ide oveľa viac energie a času, ako koľko tento nápad prinesie dobrého.

Učitelia by sa mali predovšetkým sústrediť na to, ako pristupovať ku žiakom, aby sa dosiahli lepšie výsledky, aby sa memorovanie učiva konečne prekonalo, aby žiaci nielen lepšie porozumeli učivu, ale aby sa učili kritickému mysleniu a schopnosti obhájiť svoju pravdu. Pomohlo by, keby učitelia začali používať inovatívne, nekonvenčné a pre žiakov zaujímavé spôsoby výučby, ktoré by ich motivovali. Ale toto všetko sa nedá očakávať od učiteľa, preťaženého nezmyselnými povinnosťami, núteného hľadať si ďalšie zamestnanie, aby uživil rodinu, ktorý je nedocenený nielen finančne ale aj spoločensky.

Spoločnosť si učiteľa prestala vážiť. Raz mi na jednej konferencii povedal jeden profesor z Argentíny, že učiteľ bol kedysi ako kráľ a všetci chceli vedieť to, čo vie on. Dnes je ako podomový obchodník. Ktovie prečo som si zapamätala práve toto krikľavé tvrdenie. Asi na tom bude trochu pravdy.

Vysoké a univerzitné školstvo na tom tiež nie je lepšie. Aj tu sa prejavil nedostatok financií. My dostávame od štátu regulárne iba plat a priestory. Na prostriedky typu: papier, toner, výpočtová technika, cestovné na konferencie a služobné cesty a pod. si musíme pozháňať prostriedky sami prostredníctvom projektov.

Po roku 2000 štát financoval všetky projekty z bodovým hodnotením nad 50 bodov. Dnes financuje iba A-čkové projekty nad 90 bodov. To znamená, že venujeme veľa času a energie na písanie projektov, ktorých úspešnosť niekedy klesá na cca 5 percent. Štát sa zbavuje zodpovednosti za to, aby pracujúcim nádenníkom v školstve zabezpečil výrobné prostriedky potrebné pre prácu. Očakáva, že si to zabezpečíme z európskych projektov, v ktorých získavaní nedokážeme účinne konkurovať vedeckej práci v západnej Európe. V tejto súvislosti chcem vyjadriť obdiv tým málo kolegom, ktorí v tejto oblasti sú úspešní. Univerzity síce nemajú kreditový systém, ale majú hodnotenie vedecko výskumnej činnosti, ktoré na univerzitných zamestnancov vyvíja tlak, aby veľa publikovali, hlavne v karentovaných časopisoch a časopisoch s vysokým IF (Impact Factor). V zahraničí sa tieto veci tiež sledujú ale neprikladá sa im až taká váha ako u nás, keďže je jasné že, takéto kvantitatívne hodnotenia sa snažia merať nemerateľné, teda úroveň vedeckej práce. No u nás nedosiahnuť určitú hranicu bodov tohto hodnotenia znamená prísť o prácu.

Tak sa naozaj snažíme hlavne publikovať. Profesor Albert Einstein by nám ticho závidel našu bohatú publikačnú činnosť. Napokon to, čo je najdôležitejšie sa robí akosi úchytkom, aj keď sú tu aj poctivci, ktorým to nedá a chcú dať študentom, čo im patrí. Bohužiaľ to znamená pracovať celé roky po nociach.

Čo je teda najdôležitejšie? Mať dobre zmapovanú vlastnú oblasť výskumu vo svetovom meradle a prenášať do výuky najnovšie poznatky v súlade s potrebami hospodárstva, mysliac pri tom na to, že máme študentov teoreticky podkuť na nasledujúcich 30 rokov života v profesii, ktorú si vyberú. Ďalej hľadať spôsoby ako im to predostrieť zaujímavým, podnetným spôsobom a zapojiť ich do vlastnej vedeckej práce, ktorá bude publikovaná až keď sa dosiahnu pre svet zaujímavé výsledky. Na to všetko potrebujeme čas a energiu.

Dôsledkom toho všetkého je, že si spoločnosť vzdelanie neváži, že nám najlepší študenti unikajú do zahraničia. Ak sa tento trend nezastaví, aká budúcnosť čaká túto krajinu? Prvá vec, ktorá sa musí čo najskôr urobiť, je zlepšiť financovanie školstva aspoň na úroveň Českej republiky.

Taktiež by sa mala prestať bagatelizovať zlá situácia v školstve, napríklad tak, že v správach nemenovanej televízie vystúpi podnikateľ, ktorý povie, že učiteľ zarába cca 17 Eur za hodinu, zatiaľ čo podnikateľ alebo zamestnanec vo výrobnej sfére 5 Eur za hodinu. Počítajte so mnou. Každý učiteľ musí denne odrobiť 7,5 hodiny. Počítajme, že 7 hodín v 20 pracovných dňoch v mesiaci. To nám vychádza 2380 Eur mesačne, zdôrazňujem „v priemere“ na jedného učiteľa. Toľko nezarába žiadny učiteľ.

Voľby sú za dverami. Zvolíme znova strany, ktoré budú choroby školstva ale aj zdravotníctva, ignorovať ako doteraz?

doc., Ing. Kristína Machová, PhD.